Pri vzniku časopisu Krásy Slovenska sa najčastejšie spomínajú mená Miloš Janoška či Pavel Stacho. Obidve tieto osobnosti sme si pripomenuli už vo viacerých článkoch v nedávnej minulosti, ale málo pozornosti sme venovali osobe Juraja Janošku, ktorý bol starší brat Miloša Janošku. Patril pritom takisto k výrazným osobnostiam slovenskej histórie a preslávil sa nielen ako skvelý právnik či politik, ale bol tiež zapálený organizátor turistického života na Slovensku. Priblížme si teda stručne jeho život a svedectvo, ktoré zanechal po sebe.
Juraj Janoška (1882 – 1945) sa narodil v Liptovskej Sielnici v rodine evanjelického biskupa a národovca Jura Janošku. Už od detstva ho rodičia spolu s jeho mladším bratom Milošom viedli k láske k prírode a takisto ich oboch formovalo uvedomelé národniarske prostredie, v ktorom vyrastali. Ako desaťročný nastúpil do prvej triedy evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici, ktoré ukončil v roku 1900. Už v tomto období spolu s bratom Milošom organizoval a uskutočnil veľa výletov do okolitých hôr a dokonca v roku 1899 založil vo vtedajšom Liptovskom Sv. Mikuláši spolok „Mikulášska mladšia mládež“. Cieľom spolku bolo zdokonaľovať sa cez prázdniny v slovenskom jazyku, vzdelávať sa, venovať sa telocviku a najmä turistike či poznávacím výletom. Neboli to len náučné prechádzky, ale často išlo na tú dobu o náročné túry napr. do Západných, Nízkych či Vysokých Tatier.
Juraj Janoška ako právnik a politik
V roku 1900 začal Juraj Janoška študovať teológiu v Prešove, avšak ako pansláva ho po vymyslenom čine podpisovej akcie ešte v tom roku zo štúdia vylúčili. Juraj so súhlasom rodičov zmenil štúdium a odišiel do Kluže v Sedmohradsku (dnešné Rumunsko), kde sa dal zapísať na právo. V Kluži v tom čase študovalo veľa Slovákov a nečudo, že Juraj medzi nimi doslova pookrial a patril k spoluzakladateľom slovenského študentského spolku „Salaš”. Univerzitu ukončil v roku 1906 a doktorát práv získal v Budapešti. Ako skončený právnik pracoval v pozícii koncipienta u Adolfa Kállaya v Liptovskom Sv. Mikuláši a neskôr u Miloša Krnu v Novom Sade. Aj tu sa prejavil ako roduverný Slovák a v známom kovačickom procese zastupoval tunajších obyvateľov, ktorých súdili za to, že nechceli pripustiť vo svojom evanjelickom chráme služby Božie v maďarskom jazyku.
Neskôr už ako advokát v Trenčíne (pracoval tu v rokoch 1910 až 1918) sa stal zase obhajcom podkarpatských Rusínov. Bolo to v období, ako neskôr uvádza vo svojich pamätiach Miloš Janoška: „… keď iní, skúsenejší slovenskí advokáti nemali odvahu prijať túto pozíciu, pretože maďarský šovinizmus bol veľmi trúfalý a úradná nenávisť proti nemaďarským národnostiam v Uhorsku bola vybičovaná na najvyšší stupeň. Tento pamätný proces bol bezprostredne pred začiatkom prvej svetovej vojny. Ubiedených Rusínov nemal kto hájiť, lebo vlastných inteligentov temer ani nemali. Túto úlohu na seba zobral Jurko, ktorý sa vážne pripravil a odhodlane bránil niekoľkých spomedzi obžalovaných, medzi nimi aj vodcu hnutia nejakého popa (meno si nepamätám). O oslobodení obžalovaných nemohlo byť ani reči, ale Jurko sa pričinil aspoň o zmiernenie ich trestu. Do Trenčína šiel s nechuťou, najradšej by si bol otvoril advokátsku kanceláriu v Liptovskom Sv. Mikuláši, hoci tam bolo i našich slovenských advokátov dosť, ale myslel, že tam by bol spokojnejší a mal by pole účinkovania, kde by sa lepšie uplatnil ako v Trenčíne, v kraji, kde nebol známy.“
V roku 1914 Juraj Janoška narukoval a počas prvej svetovej vojny si toho veľa vytrpel najmä na talianskom fronte. V rakúsko-uhorskej armáde ho považovali za pansláva a jeho situácia bola neraz veľmi zložitá. Veselšie časy v jeho živote nastali až po skončení vojny a hneď po Martinskej deklarácii (30. 10. 1918) sa dal naplno do organizačnej práce. Bol činný v miestnej Slovenskej národnej rade a začal vydávať časopis „Tatranský Sokol”, ktorý sa tlačil v kníhtlačiarni Františka Klimeša v Liptovskom Sv. Mikuláši. Ako vášnivý stúpenec prvej Československej republiky však neustále zdôrazňoval rovnoprávne postavenie Slovákov v tomto zväzku. Nie náhodou už v tomto období bol mimoriadne činný aj v štruktúrach Slovenskej národnej strany a dokonca v roku 1925 bol zvolený za jej predsedu. Túto funkciu vykonával až do svojej rezignácie v roku 1929. V národnej strane reprezentoval názorový prúd, ktorý nebol veľmi naklonený zbližovaniu SNS a HSĽS a často kriticky vystupoval proti „ľudákom“. Pamätné sú jeho slová na adresu ďalšej politiky SNS, s ktorou nesúhlasil a pri ktorej, ako uviedol: „… by sa Svetozár Hurban Vajanský, čo aký bol Slovák rezolútny, v hrobe obrátil…“
Po prvej svetovej vojne pôsobil Juraj Janoška ako župan Novohradskej župy v Lučenci. Ani tu, v tých časoch „maďarskom“ kraji, to nemal jednoduché, pretože tu žili mnohí nespokojní Maďari a maďaróni, ktorí podľa slov Miloša Janošku: „… kde mohli, všade robili našim novým úradom ťažkosti, aby znemožnili konsolidáciu pomerov. Brat Jurko taktným, ale rozhodným spôsobom vedel si získať rešpekt aj u tých, ktorí novému štátu nepriali. I v ťažkých pomeroch vedel si poradiť a nadriadené úrady vystríhať pred neprimeraným úradným zákrokom. Viem, že neraz odoprel niektoré nariadenia splniť a dôkladne to odôvodnil, lebo nie každé nariadenie hodilo sa do každého kraja. A udalosti mu dali za pravdu. Viac prospel veci svojím dobre premysleným spôsobom, ako keby bol slepo uskutočnil nariadenia, ktoré niekde mohli dobre splniť svoje poslanie, ale neboli vhodné pre pohraničný a hodne zmaďarizovaný kraj.“
Po niekoľkoročnom pobyte v Lučenci sa Juraj Janoška stal verejným notárom v Trnave v rokoch 1922 až 1938. Pôsobil tu aj v štruktúrach evanjelickej cirkvi a napr. z pozície cirkevného inšpektora „dozoroval“ stavbu evanjelického kostola v Trnave. Podľa slov jeho brata, Miloša Janošku „… však jeho povahe a chúťkam nevyhovovalo ani toto miesto. Nebol spokojný, i keď mal tu slušnú existenciu a vcelku si tu aj privykol. Tiahlo ho to hore medzi vrchy, do krajšej prírody. Vždy ožil, keď prišiel na dovolenku do Liptova, kde sa mohol venovať turistike a robiť výlety do obľúbených Tatier. Vtedy až prekypoval svojou žartovnou letorou tak, ako zas naopak vedel byť roztrpčený, najmä keď bola reč o jeho profesijnom živote v jeho pôsobisku. Bol vo svojom živle, keď organizoval hromadné národné výlety do Tatier.”
Juraj Janoška ako turista
Už od svojej mladosti bol Juraj Janoška povestný organizátor turistického života pod Tatrami. K pamätným patrí najmä národný výstup na Kriváň v roku 1912, na ktorý pod vedením Juraja Janošku vystúpilo 62 účastníkov a ďalších 100 sa dostalo až pod vrchol. V roku 1913 sa Juraj Janoška stal predsedom športovo-turistického odboru Slovenskej národnej strany a o rok neskôr vypracoval tzv. Pravidlá turistických odborov. Tieto pravidlá podľa neho stáli na piatich základných pilieroch, ktoré sú dodnes univerzálne platné: poznávanie, výchova, láska k ľuďom a vlasti a ochrana prírody. V týchto myšlienkach pokračoval aj po prvej svetovej vojne, keď spolu s bratom Milošom, Kornelom Stodolom a ďalšími priateľmi turistami založili v roku 1919 Tatranský spolok turistický. Vypracoval jeho stanovy a stal sa jeho výkonným podpredsedom. Na toto obdobie rád spomínal aj Miloš Janoška: „S bratom Jurkom, ktorý bol tiež pasionátny turista, sme sa neraz zhovárali o založení slovenského turistického spolku. I v listoch sme túto otázku často pretriasali. Rozhodli sme sa, že pristúpime k činu, zvoláme záujemcov, urobíme trochu propagandy a v Mikuláši založíme spomenutý spolok. S nami súhlasili aj milovníci turistiky z Mikuláša Samo Hrianka, Karol Hubka, Ondrej Žuffa, Ján Lichardus a iní. V predprácach museli sme zostaviť návrh stanov, čo obstaral zväčša brat Jurko.”
Keď v roku 1921 začal vychádzať časopis Krásy Slovenska, stal sa Juraj Janoška jeho popredným spolupracovníkom. Nielenže prispieval do prvých čísiel, ale naďalej organizoval najmä celonárodné výlety na tatranské štíty. V roku 1923 bola napr. v Krásach Slovenska uverejnená jeho slávnostná reč, ktorú predniesol na veľkom národnom výlete na Gerlachovský štít v auguste toho roku.
Koniec tridsiatych rokov 20. storočia zastihol Juraja Janošku opäť v Liptovskom Sv. Mikuláši, avšak turistiky a prírody si tu už veľa neužil. V roku 1939 ho ako odporcu režimu uväznili v Ilave. Po prepustení z väzenia ho preložili do Mýtnej, kde sa zapojil do odbojovej činnosti. V rokoch 1943 až 1944 sa podieľal dokonca na vydávaní časopisu Hlas národa. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol predsedom revolučného národného výboru v Lovinobani a po potlačení Povstania žil s partizánmi v horách. Tu aj ochorel a konca druhej svetovej vojny sa nedožil. •
foto: archív Krásy Slovenska
Tento článok bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.
