Krásy Slovenska prežili dva roky svojej existencie vďaka obdivuhodnej snahe redakčného kolektívu pod vedením Miloša Janošku propagovať krásy a hodnoty svojej domoviny. Ich snaha by však bola márna, kedy patrične nezarezonovala medzi slovenskou turistickou verejnosťou, ktorá aj s pomocou českých turistov zapustila na Slovensku hlboké korene a stala sa súčasťou jej života. Rok 1923 bol v histórii Krás Slovenska kľúčový, časopis musel prekonať zhoršené ekonomické podmienky prvej medzivojnovej hospodárskej krízy, chvala- bohu, že to nadšenci z Liptovského Sv. Mikuláša (už bez Pavla Stacha) zvládli a časopis úspešne zavŕšil svoj tretí ročník. Ponúkame vám niekoľko komentovaných úryvkov zo šiestich čísiel, ktoré ukazujú kvalitu novinárskej práce prvých tvorcov nášho obľúbeného časopisu. Vybrané úryvky sú prevzaté doslovne, tak ako ich autori napísali v roku 1923.
V roku 1923 pomaly doznievala povojnová eufória, piaty rok roku mieru a slobody na mladý štát doľahla oneskorená povojnová kríza spôsobujúca utlmovanie hospodárskeho rozvoja. Tretí ročník Krás Slovenska bol o prežití v zhoršujúcich sa ekonomických podmienkach. Redakčný kolektív priznal, že sa uvažovalo aj nad možnosťou ukončiť vydávanie časopisu, našťastie sa tak nestalo a dnes môžeme oslavovať jeho sté jubileum.
Prvé číslo tretieho ročníka Krás Slovenska vyšlo oneskorene, ale predsa. Prvý článok z pera Miloša Janošku bol venovaný pravekému osídleniu Liptova, v nadpise pre tieto sídla použil dnes už nepoužívaný výraz „praobydleniská“. Okrem bilancie všetkých známych nálezísk daného regiónu sa v príspevku objavili aj viaceré myšlienky zaoberajúce sa stavom archeologického výskumu po roku 1918. Najmä úvodné riadky sú zrelou úvahou o tom, že moderná slovenská turistika nie je len športom, ale aj vedou a umením o kráse: Turista, keď putuje niektorým krajom, nemá si všímať len jeho zovňajších, čo ako pútavých krás prírodných, ale má venovať bedlivú pozornosť všetkému tomu, čo kraj ten robí zaujímavým aj z hľadiska vedeckého. Čím hlbšie vnoril by sa vnímavou mysľou do tajov, záhad a nerozriešiteľných otázok niektorého kraja, tým okázalejšie vedel by oceniť aj jeho zovňajšok prírodou mu nadelený, tým vrúcnejším pocitom lásky vinul by sa k nemu a tým väčšiu radosť mal by z nadobudnuteľných poznatkov.
Janoškov článok veľmi trefne pomenoval fundamentálne problémy mladej slovenskej archeológie. Je ňou odbornosť a oddanosť veci. Archeologické objavy v tom čase neboli výsledkom cieľavedomého bádania, ale skôr dielom náhody, na svet im obvykle pomohol oráčov pluh, čakan v kameňolome alebo stavba novej železnice. Len málo z toho, čo sa objavilo, zachytili seriózni vedátori, ktorí však boli podľa Janoškových slov zväčša neprajní voči Slovákom: I keď dosiaľ skúmali naše Slovensko z ohľadu archeologického, vyniesli na svetlo mnohé pod zemou skryté trosky dávno minulých časov, upamätajúcich na život dávnych kmeňov a národov, jednako málo máme z toho potešenia, lebo veľká väčšina vedecky veľmi cenných nálezov odvandrovala do múzea budapeštianskeho, alebo do zbierok jednotlivcov, ktorí sa o náš slovenský život a kultúrne pozdvihnutie toľme starali ako lanský sneh.
Napriek neutešenému stavu Milošovi Janoškovi nechýbal zdravý optimizmus, so schopnosťou vizionára predpovedal slovenskej archeológii lepšiu budúcnosť. Poznajúc to, čo sa odvtedy za sto rokov udialo, dávame mu za pravdu: Hrudy našej otčiny skrývajú v svojom chladnom a nemom lone iste ešte mnohé a mnohé výmluvné pamiatky aj takých národov, ktoré zmizli z povrchu zeme. Potrvá dlhé časy, kým každý kút zeme otčiny našej prestane byť terrou incognitou a tak z hľadiska archeologického, historického, ako i z ohľadu na podzemné bohatstvá nerastné.
Zaujímavý článok v prvom čísle Krás Slovenska sa týkal nevyužitého potenciálu Slovenska na rozvoj lyžiarskej turistiky. Jeho autor Anton Straka v ňom konštatuje, ako sa lyžiarsky šport rozmáha v Čechách, a vyjadruje nádej, že bude mať aj na Slovensku zo dňa na deň čoraz viac prívržencov: Čítame v novinách o obrovskom rozmachu lyžiarskeho športu v Čechách, najmä tej zimy. Z Prahy každú nedeľu jachajú preplnené športové rýchliky do vzdialených Krkonošov a na Šumavu. Na okolí týchto krajov je hotová lyžiarska horúčka. Dostávame správy pre učiteľstvo, úradníctvo, četníctvo, políciu, poštárov, áno i pre deti. Je to zaiste rozmach, ktorý svedčí o správnom pochopení lyžiarskeho športu.
V roku 1923 bol v Krásach Slovenska stredobodom pozornosti Gerlachovský štít. Najvyšší vrch Tatier a celej Československej republiky sa pomaly vymaňoval z tieňa populárnejších tatranských štítov – Kriváňa a Lomnického štítu. S Lomnických štítom a Rysmi práve súperil nielen v popularite, ale aj v tom, kde sa postaví nové meteorologické observatórium dostupné novou lanovkou. Podľa troch článkov tvorcovia časopisu favorizovali Gerlachovský štít, nakoniec nepochodil a víťazom sa stal o niečo nižší Lomnický štít. Gerlachovskému štítu nepomohla ani silná žurnalistická podpora na stránkach Krás Slovenska od doktora Michala Guhra. Uznávaný lekár a zanietený podporovateľ zimných športov v Tatrách vo svojom článku vysvetľoval praktický význam observatória a jeho nenahraditeľnosť v meteorologickom výskume: Roľník chce znať predpoveď počasia, letec stav vzdušného úseku, ktorým chce letieť, lekár fyziologický účinok rozličných výškových polôh a šírkových stupňov. Tisíce meteorologických staníc pozorujú hlboké vrstvy nášho vzdušného mora, ale veľmi málo ich nachádzame vo vrchných vrstvách vzduchu, kam dosahujú vyvýšeniny zeme. Pozorovania balónmi a šarkanmi poskytujú cenný materiál, ale stálu výškovú stanicu nahradiť jednoducho nemôžu.
Gerlachovský štít od Tatranskej Polianky 
Vztýčenie štátnej vlajky na vrchole Gerlachovského štítu
Na obhajobu výstavby observatória na Gerlachovskom štíte napísal: Bola by to prvá výšková stanica, ktorá sa vymyká bezprostredným maritinným účinkom. Siaha síce do oblasti večného snehu, jednako však postráda snehového firnu: údolia nemajú ľadovcov, čoho príčinnou je, že Gerlach nie je bohatý na zrážky a chybuje mu tvorenie inovati, ktorá je vlastná vrchom na západ a juh položeným. Tieto vrchy ako zachycovací či ako odvodňovací činitelia vzdušných a oblačných prúdov, sú akoby vzdušnými filtrami, ktoré sú Tatrám predurčené.
Gerlachovský štít sa na stránky Krás Slovenska dostal ešte dvakrát. Prvý príspevok pozýval čitateľov na slávnostné vztýčenie štátnej vlajky na najvyššom vrchu republiky, druhý opísal úspešný priebeh slávnosti. V podobnom vlasteneckom duchu sa niesla trojica krátkych príspevkov o Kriváni v 4. čísle. Prvý sa týkal memorandovej vychádzky na národný vrch Slovákov v roku 1861, druhý sa venoval dramatickému zhadzovaniu pamätníka postaveného na počesť výstupu saského kráľa Fridricha Augusta, ktorý bol pre Slovákov potupou ich milovaného Kriváňa, tretí článok opísal vydarenú národnú vychádzku na Kriváň, uskutočnenú ešte pred prevratom v auguste 1912. Vyše sto účastníkov sa vyšlo pozrieť zhora, aký je pod Kriváňom krásny svet.
Tri články 3. ročníka Krás Slovenska čitateľov zaviedli do zahraničia, dva až do zámoria, do už vtedy svetoznámeho Grand Canyonu v USA a takzvaných kanadských Álp. Formou cestopisného rozprávania P. Pálka čitateľom predstavil nemecký ostrov Rujana. Krátkym odbehnutím do blízkeho zahraničia je námet na výlet z Liptova cez Západné Tatry do poľského Zakopaného.
Väčšina príspevkov v Krásach Slovenska z roku 1923 predstavuje turistické ciele nie veľmi vzdialené od Liptovského Mikuláša. Vďaka tomu sa môžeme dnes dozvedieť, ako sa za takmer storočie zmenili klasické výstupy na Suchý vrch, Veľkú lúku a Minčol v Malej Fatre, Poludnicu v Nízkych Tatrách, na Sivý vrch a Plačlivé v Západných Tatrách a Končistú vo Vysokých Tatrách a konfrontovať tieto výlety. V príspevku K. Petroviča sa dozvedáme, že dnešná Tatranská magistrála sa v roku 1923 nazývala Sokolská cesta a ešte nebola priechodná v takej dĺžke ako dnes. V treťom ročníku Krás Slovenska je pomenej turistických cieľov z kútov Slovenska vzdialenejších od Liptova. Okrem Dobrej Vody v Malých Karpatoch a Kelčova na Kysuciach je pozornosť upriamená na Veľkú Javorinu. Ondrej Mikuláš pútavo píše o tradičných stretnutiach bratských Slovákov a Moravanov na najvyššom vrchu Bielych Karpát pred rokom 1918: Javorina bola útulňou národovcom zo Slovenska a Moravy. Tu sa odbývaly snemy okolitého ľudu, národné tance, vážne porady politické, ktorých predmetom bol boj za oslobodenie potlačených Slovákov. Známe sú nám vychádzky, usporiadané na podnet nám nezapomenuteľného Hurbana, stĺpa národa slovenského. A od tých čias neraz opätovali sa vychádzky, ktoré do istej miery maly ráz národných schôdzok. Dávno to síce nebolo, ale aby sme si v pamäti obnovily jednu takú vychádzku, podám v krátkosti opis tej, ktorá sa pre náš okolitý ľud skončila veľmi smutne.
Historická hranica medzi Slovenskom a Moravou prechádzajúca Bielymi Karpatmi bola za monarchie vlastne vnútroštátnou. Preto je prekvapujúce, že sa na nej odohrávali podobné drámy ako na železnej opone v totalitnom Československu: Hranica, ktorá bola medzi Moravou a Slovenskom, viedla aj cez Javorinu. Styk medzi ľuďmi oboch strán bol prísne strážený pohraničnou strážou. Na Moravu bolo ísť ťažko, lebo cudzinca sem nepripustili a našinca zase ta neprepustili. Kto chcel prejsť, musel sa driapať sem-tam cez Javorinu, až sa dostal na Moravu. Javorina bola pre žandárov ťažkým orieškom, lebo služobná cesta viedla ich vždy cez ňu. Pri takom patrolovaní v lete roku 1917 našli tam sklenicu, v nej kus čistého papiera. Doniesli ju sebou a ako velezradný dokument otvorili, a našli na papieri nápis na jednej strane: Hej Slováci! a na druhej: Kde domov můj!
V článku o Veľkej Javorine bola aj jedna apolitická informácia o jej botanických prednostiach: Na Veľkej Javorine je lúka, pokrytá veľkou trávou, ktorá sa nepoužíva na krm. Toto okolie je bohaté na liečivé rastliny. O tom vie u nás každý, lebo náš dr. Holuby sám veľmi často navštevoval Javorinu a jej okolie, a na svojich botanických potulkách stále poučoval ľud.
V druhom čísle Krás Slovenska sa písalo o inej Javorine, o tej tatranskej. V roku 1923 ešte stále nebol vyriešený spor o priebehu tatranského úseku hranice s Poľskom. Obe strany sporu hľadali argumenty, prečo by im mal pripadnúť poriadny kus severných Vysokých Tatier. Fedor Houdek na podporu slovenského nároku vyrukoval zaujímavým tvrdením, že Tatranskú Javorinu potrebujeme kvôli nášmu zdraviu. Ak by sme ju stratili, nemali by pacienti slovenských klimatických kúpeľov, kde liečiť svoje choré pľúca. Píše: Odkedy Tatrám venuje sa väčšia pozornosť, odkedy zmáha sa ruch turistický a cudzinecký, začínajú znova pomaly prichádzať k voľnejšiemu dychu, životu. Stratou Javoriny by pacienti klimatických kúpeľov prišli o možnosti liečiť sa vo vysokohorskom prostredí, nemali by možnosť túr naprieč Tatrami od juhu až na sever. Ak sa predĺži hranica na východ, všetky tieto túry prestanú.
Turistika na Zakarpatskej Ukrajine bola v roku 1923 vlastne domácou v československej Podkarpatskej Rusi. Anton Straka ju charakterizoval slovami, ktoré do značnej miery vystihujú aj súčasný stav, akurát turistika na východ od Sobraniec je už od roku 1945 zahraničná: Jestli o Slovensku platí tvrdenie, že je v turistickom ohľade hodne zanedbané, tým viac platí to o Podkarpatskej Rusi. Je zaujímavé, že veliká kultúra a hmotná bieda dobrého rusínskeho ľudu je obklopená zo všetkých strán nekonečným bohatstvom prírodných krás! Nekonečná reťaz Lesných Karpatov skrýva také množstvo utešených pokladov prírody, že ony sa dôstojne pripojujú ku krásam ostatných častí republiky, ba v mnohých ohľadoch tvoria akési unikum. Tieto poklady prírody sú ešte i dnes nerušené a originálne. Rusínsky ľud žije tu v značnej nevšímavosti voči krásam svojej vlasti, je po krk vnorený do boja s každodennou biedou.
V roku 1923 sme v Krásach Slovenska našli aj zaujímavé údaje o stave vtedajšej autobusovej dopravy na Slovensku. Je zrejmé, že začiatky boli ťažké, keď v roku 1921 sme mali len 17 kilometrov autobusových liniek, na rozdiel od 490 kilometrov v Čechách a 390 kilometrov na Morave. Rovnako nelichotivý bol aj stav turistických chodníkov, ktoré len ojedinele boli vtedy značkované. Oblasťou, kde to chceli slovenskí turisti čo najrýchlejšie zmeniť, bol Slovenský raj. V jednom článku je sumarizovaná jestvujúca sieť turistických trás, v ďalšom sa dokonca dozvedáme konkrétnosti z práce vtedajších značkárov. V zaujímavom príspevku od autorov podpísaných ako JAMES je farbisto opísaný dobrodružný výlet do tiesňavy Veľký Sokol, keď ešte nebola vybavená technickými pomôckami ako dnes. Autorov príspevku neodradilo odhováranie miestnych ženičiek. Prítomné dámy, ktoré oslovovali „bars šumne kišasonky“, vystríhali írečitým spišským nárečím: „do totych huroch lem toti idu, co chcu karky zlamac“. Účastníci výpravy im dali za pravdu v tom, že akcia, do ktorej sa odvážili pustiť, je vskutku namáhavá. Na Nižnom vodopáde sa obavy spišských domorodiek ukázali ako opodstatnené: Pekné bolo odspodku pozorovať, ako členovia výpravy preliezali cez hodne chúlostivé miesto. Vysoké opätky dámskych topánok boly čihí-hota vykrivené, ba jednej statnej turistke stal sa i neverným a musela si ho vziať do vrecka, že ho na príhodnom mieste znovu pripevnia, kam patrí. Nuž sem nech sa dámy pripravia nie ako na prechádzku, ale dokonale po turisticky. Aj sukne sú veľmi na závade pri obliezaní vodopádov po strmých bralách.
V roku 1923 mala v Krásach Slovenska premiéru vodácka turistika. Zásluhu majú na tom síce českí vodáci, avšak splavujúci slovenskú rieku. Účastník podujatia Jan Šusta podal svedectvo o úspešnom splavení Váhu od Liptovského Mikuláša po Piešťany. Dnešná generácia vodákov môže vodáckym pionierom určite závidieť splavovanie vtedy ešte panenskej rieky bez priehrad a v spoločnosti autentických vážskych pltníkov. Trojica českých plavcov tak trochu pripomínala hrdinov slávnej knihy Traja muži v člne a pes, len to zviera im chýbalo. Ľudia ich považovali za hazardérov bez šance na úspech: Na Slovensku kde kdo prohlašoval, že běží o holou nemožnost a že se vydáváme v šanc jisté smrti utopením. Dr. Kaláč v bratislavském ministerstvu chystal již podčárník: „Oběti vlastní nerozvážlivosti“. Sami jsme pojali pochybnosti, že se nám plavba podaří a šli se zeptat instance nejpovolanější, totiž povážských pltníků, plavců, kteří vozí na vorech dříví. S dobrou jsme však nepotázali. Mluvili o nebezpečných úskalích a plavbu člunkem prohlásili za zcela vyloučenou. Že nám jako znalci natoliko neradí, nýbrž že nás před tím úpřimně varují. Odměnili jsme tyto cenné informace paklíkovým dohánem, tabákem, který na Slovensku vše zmůže.
Našťastie, českí „váhoplavci“ čierny scenár nenaplnili. Zvládli nebezpečnú Margitu a Besnú povyše Strečna, prekonali aj „zasvinený“ úsek rieky žilinskou textilkou. Po ôsmich dňoch plavby pristáli v Piešťanoch s poznaním, že sa to dá, tešiac sa na Hron a Hornád. Historický splav Váhu narušil dovtedy nedotknuteľnú hegemóniu vážskych pltníkov.
Na záver sme si nechali príspevky o krase a jaskyniarstve, ktoré si na stránkach Krás vydobyli stále miesto. Okrem článkov o Bystrianskej jaskyni, Demänovských jaskyniach a o archeologicky zaujímavej Liskovskej jaskyni prvýkrát dostala priestor téma, ktorú by sme dnes nazvali environmentálnou speleológiou. Miloš Janoška sa dotkol pálčivej témy, či má byť verejnosti sprístupnená Stanišovská jaskyňa v Jánskej doline. Je presvedčený, že jej zatvorenie je oprávnené, pretože ju viackrát poničili vandali. Píše o nej: ….je natoľko ošarpaná, že len hrubšie útvary ostaly neporušené a preto nemá váblivého vzhľadu. V júni, na Petra-Pavla roku 1922 niekoľkí občania z Okoličného pristihnutí boli členmi odboru KČST a členmi Nedeľného spolku v L. Sv. Mikuláši, keď z jaskyne vynášali na pleciach aj vyše metra dlhé štíhle kvaple-stojáky a nakladali ich na voz. •
foto: Ján Lacika a archív Krásy Slovenska 1923
Tento článok bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Článok reprezentuje výlučne názor autora a fond nezodpovedá za jeho obsah.
