Karpatský oblúk je geografický i historický pojem v strednej a východnej Európe, o ktorom sme sa učili už na základnej škole. Prvý zaznamenaný prechod týmto horským systémom urobili Poliaci v roku 1980.
V jeho zdolávaní sú najaktívnejší Poliaci. Slováci prešli pešo karpatský oblúk od Železných vrát v Rumunsku po Devín za 78 dní v roku 1984, pričom Ukrajinu museli obísť. V tom čase som bol študent a prečítal som si o tomto v Krásach Slovenska, ktoré otec odoberal. Svetozár Krno ako jeden z troch zúčastnených tejto akcie ma v roku 2014 pri príležitosti tridsiateho výročia nahováral, aby sme prešli karpatský oblúk na bicykli. Podarilo sa nám to o rok neskôr.
Už vtedy som sa rozhodol, že na hrebeň karpatského oblúka sa vrátim a prejdem ho aj pešo. Nová trasa, daná rozvodím a využívajúca existujúce turistické značenie v okolí hrebeňa, je svojou filozofiou iná. Približne v tomto duchu po nej už išla jedna expedícia, a to ma utvrdilo v správnosti jej trasovania. Mojím hlavným cieľom bolo prejsť a preskúmať hlavne neznačené úseky trasy a ich nahranie do GPS.
2. júla 2021 som vyrazil z Bratislavy cez Budapešť smer Oršova v Rumunsku. Odtiaľ som sa prepravil taxíkom na štart k zrúcanine Tri Kule trčiacej z Dunaja. Po 108 dňoch som sa vrátil 16. októbra pešo k Dunaju v Bratislave (www.cyklo-sos.sk).
Trekové vybavenie a jedlo
Výstroj som mal síce ultralight, batoh, stan i spacák, ale aj tak bol batoh ťažký pre dokumentačnú techniku. Zobral som si dva mobily, fotoaparát i kameru, lebo trasu som nahrával do mobilu i do GPS zariadenia. K tomu som niesol nabíjačky i solárny panel. Filter na vodu je na takejto akcii nevyhnutnosť. Používal som liehový varič, ale keď sa dalo, dokúpil som si varič na plynové bomby. Totiž v Rumunsku bol problém mimo veľkých miest dokúpiť lieh do variča. S dopĺňaním potravín z miestnych zdrojov som nemal problém, i keď výber niekedy nebol ideálny. Keď bola možnosť, tak som využíval miestne reštaurácie, najviac ma potešili tie na hrebeni pri križovaní nejakej cesty. Vtedy som si zobral jedlo aj na cestu.
Párkrát som si zásoby jedla dopĺňal i na salašoch. Dehydrované turistické jedlo z domu som konzumoval len na začiatku, potom som si ho ešte kúpil v Decathlone v Brašove, inde počas cesty som ho už nezohnal, až na Slovensku. Zeleninu a ovocie ťahať pre objem a váhu je veľmi nepraktické. Snažil som sa kupovať si a hneď zjesť hlavne banán alebo aj iné ovocie. So sebou som brával len papriku a hlavne cibuľu, ktorá sa mi najviac osvedčila na obed k slanine a tvrdému syru.
Z doplnkov výživy vždy z domu ťahám multivitamín a magnézium vo väčších dávkach. Kĺbovú výživu Colafit užívam už 20 rokov a kvôli minimálnej váhe je veľmi praktický na cesty. Za celý čas som nebol chorý, okrem klasického nachladnutia v chladnejšom počasí a dvakrát som mal hnačku. Prvýkrát, keď som si počas voľného dňa dal v horúčavách ten istý výborný guláš aj na druhý deň. Druhýkrát neviem z čoho, ale hnačkou boli postihnutí aj moji českí spolupútnici, s ktorými som pár dní putoval. Možno k mojej fyzickej pohode prispeli aj dýchacie cvičenia Wima Hofa, tie mobilizujú v človeku skrytú energiu. K psychickej pohode to, že som nemal sponzorov a nebol som nikomu zaviazaný. Takže som si cestu užíval. Myslím si, že k celkovej pohode prispelo aj moje pozitívne myslenie a nastavenie v hlave.
Najmä počas voľných dní v mestách som sa nevedel dojesť jogurtov a mliečnych výrobkov obohatených o proteíny, čo mi na horách najviac chýbalo. Vždy som sa snažil jesť lokálne špeciality. Tiež som nakupoval aj do zásoby miestne buchty a koláče, plnené džemami alebo tvarohom. Kvôli pohode si treba dopriať, na čo máte chuť. Po dobrom jedle kávička a hlavne večer neuškodí pivko. Keď sa dalo, občas som večer ťahal so sebou aj plechovku piva. Môj najčastejší jedálniček: na raňajky káva 3 v 1 a kaša z ochutených ovsených vločiek, na obed som jedával slaninu, tvrdý syr, cibuľu a pečivo.
Na večeru som si dával zalievané instantné jedlá, a ak sa dalo niečo miestne, prípadne to, čo som mal na raňajky alebo obed. Často som konzumoval zalievané čínske polievky obohatené o slaninu a k tomu zemiakové lupienky a pivo. Cez deň som sa každú chvíľu dopĺňal niečím sladkým. 7Days v Rumunsku majú všade, aj tyčinky Snikers a Mars, ktoré som striedal s orieškami a sušeným ovocím, Bebe keksami, a to všetko som prekladal hlavne horkou čokoládou. Nehladoval som, napriek tomu som schudol desať kilogramov.
V Brašove som si kúpil nové tenisky a trekingové paličky, z každého som zodral troje. Spodnú bielizeň som mal z vlny a prepieral som ju, keď sa len dalo. Vďaka nej som nemal z nosenia nie najľahšieho batohu zapálený chrbát a vďaka dobrej obuvi hneď od začiatku (Altry) ani žiaden otlak. I keď som neskôr mal už ďalšie tenisky, nohy boli ochodené. Z oblečenia vyzdvihnem dlhé nohavice s odnímateľnou spodnou časťou. Ako kraťasy som ich síce veľmi nepoužíval, nechcel som si spáliť nohy, ale dlhé ma chránili pred konármi a vysokou trávou. Tieto nohavice boli praktické v tom, že keď bol spodok už veľmi zablatený, tak som ho odzipsoval a opral, nemusel som prať tak často celé nohavice. Ako ďalšia praktická vychytávka sa mi osvedčila šiltovka so zásterou. Jednak mi chránila krk pred spálením a keď som obchádzal koľaje zatopené vodou pomedzi ihličnany, tak zásterka zabránila, aby mi ihličie nepadalo za krk pod tričko.
Každodenná rutina
Ak si niekto myslí, že som bol na dovolenke, nech si to skúsi. Skoro ráno vstávať, šliapať denne 30 až 40 km, neustále myslieť, kedy, kde a čo bude jesť, kde spať. Neustále si robiť poznámky, fotiť, filmovať, dobíjať baterky a všetko potrebné dokumentovať, aby to bolo použiteľné. Zasielať domov správy a fotky na web a facebook, odkiaľ to bude možné. Trasu som nahrával a ukladal dvojmo, keby náhodou niečo vypadlo, aby to hlavné, za čím som tam išiel, bolo zálohované. Po návrate zameranú trasu treba celú prejsť v počítači, očistiť a spracovať, aby bola komukoľvek k dispozícii na stiahnutie na internete. Plus spracovať kvantum fotografií, natočeného materiálu a textov z denníka s množstvom užitočných informácií do sprievodcu Karpatským oblúkom pre mojich nasledovateľov.
Karpatský oblúk a značenie
Chcem touto trasou rozvodím karpatského oblúka ponúknuť Slovákom, a nielen im, ozajstný trek v strednej a východnej Európe, ktorý sa tu ponúka od nepamäti. Aby si niečo také, ako sa chodí dlhými trasami v Amerike (4- až 5-tisíc km), mohli prípadní záujemcovia vyskúšať aj tu v Európe a za menej peňazí. Potom, keď získajú skúsenosti, môžu sa vydať ďalej. To isté platí i pre cyklistov. Divočina a príroda karpatského oblúka nie je o nič horšia ako americká a trasa nie je menej náročná.
Fyzické vyznačenie turistickej alebo cyklistickej trasy po karpatskom oblúku vedúcej rozvodím cez päť štátov (Rumunsko, Ukrajina, Slovensko, Poľsko a Česko) a dlhej skoro 3 000 km je hudba ďalekej budúcnosti, ale nahranie do GPS zariadenia som zvládol za 108 dní. S trasou nahranou v GPS zariadení alebo v mobile dnes už nie je pre nikoho problém orientovať sa po karpatskom oblúku. Vytýčením jednej trasy a jej uverejnením na internete pre všetkých sa môžu začať vyhodnocovať jednotlivé časy, za aké karpatský oblúk kto prešiel. Veď doteraz si každá expedícia išla svojou trasou.
Najväčší problém – hranice
Najväčším problémom na trase karpatského oblúka nie je ani tak jeho dĺžka a komplikované dopĺňanie zásob jedla, ako prechody hraníc z Rumunska na Ukrajinu a potom na Slovensko cez oficiálne hraničné priechody. Aby som sa dostal na najbližšie oficiálne hraničné priechody a dodržal zákonné prekročenie hraníc, musel som absolvovať 140 km po asfaltových cestách, čo nemá rád žiaden turista. Pritom existujú možnosti, ako sa tomuto neturistickému chodeniu vyhnúť:
Z Rumunska (z Európskej únie) na Ukrajinu by sa dal využiť hraničný priechod z Izvoraele Sucevei v Rumunsku do Šepitu na Ukrajine, ale v súčasnosti je len pre miestnych.
Z Ukrajiny do Poľska (do Európskej únie) by sa dal využiť bývalý hraničný priechod Lubnia – Wolosate. V letnom období bol pár dní otvorený v mene „dobrého susedstva“.
Navrhujem zvolať stretnutie veľvyslancov Rumunska, Ukrajiny, Poľska a Čiech. Presvedčiť hlavne ukrajinského veľvyslanca, aby sa pokúsil zorganizovať stretnutie zástupcov turistiky na Ukrajine a z krajín, cez ktoré karpatský oblúk prechádza, aby našli riešenie, ktoré by uľahčilo turistom prechádzať cez štátne hranice.
Navrhujem taktiež zriadenie agentúry alebo sekcie na našom ministerstve zahraničných vecí alebo pri sekcii cestovného ruchu na Ministerstve dopravy SR, kde by sa prihlasovali záujemcovia o prechod karpatského oblúka. Aj na americké traily sa treba prihlásiť a získať povolenie. Bol by určený termín, dokedy sa dá prihlásiť, aby sa potom všetky prihlášky mohli naraz poslať na Ukrajinu na vydanie povolení na prechod cez vyššie spomínané hraničné priechody a na pohyb v pohraničí.
Hraničný priechod z Rumunska na Ukrajinu funguje pre miestnych stále. Len priechod z Ukrajiny do Poľska Wolosate – Lubnia už nefunguje, ale medzi obcami je cesta, po ktorej nie je problém pre hraničnú stráž oboch krajín prísť po oznámení esemeskou, mailom alebo telefonicky na hranicu na hrebeň a precliť turistov prechádzajúcich karpatský oblúk. Prechod turistov cez oficiálny hraničný priechod (i keď miestny) a ich kontrola sú nevyhnutné, aby nebola táto trasa zneužívaná. Veď ide o prechod z Európskej únie na Ukrajinu a opačne.
Aspoň sezónne sprevádzkovanie týchto hraničných priechodov by bolo veľkým prínosom nielen pre turistov, ale prispelo by aj k rozvoju cestovného ruchu týchto krajín a k zlepšeniu vzťahov Ukrajiny s EÚ. Bol by to prvý pozitívny výsledok z množstva rokovaní v minulosti o karpatskom oblúku.
Ideálny stav by bol, keby cez letnú sezónu boli tieto dva miestne hraničné priechody otvorené aspoň tri dni v týždni pre akýchkoľvek turistov, nielen pre tých, čo prechádzajú karpatským oblúkom. Tým pádom by odpadlo ohlasovanie sa. Len priepustku na pohyb po hranici od Šepitu po vrchol Stohu, odkiaľ ide už červená značka do vnútrozemia po hrebeni Čiernej hory, by museli vystaviť na hraničnom priechode v Izvoraele Sucevei – Šepit.
Možno som idealista a rojko, ale ak sa o tomto nebude hovoriť a písať, nič sa pre turistov na ukrajinských hraniciach nezmení. Verím, že medzi čitateľmi Krás Slovenska sa niekto nájde, kto túto záležitosť „postrčí“ správnym smerom alebo aspoň niekomu vplyvnému spomenie.
Na amerických trekoch to na trasách žije, trekeri sa potrebujú najesť, umyť, doplniť si zásoby na úseky tam, kde nie je možnosť využiť kempy a reštaurácie. Trekeri tvoria komunity, ktoré podporujú dobrovoľníci, správy národných parkov, prevádzkovatelia ubytovacích a pohostinných zariadení. Poskytujú tým, ktorí idú dlhšie úseky alebo celú trasu, zľavy na rozdiel od jednodňových turistov. Skrátka, jedni potrebujú druhých a vedia asi prečo. A niečo takéto vytvoriť v Rumunsku, na Ukrajine, na Slovensku, v Poľsku a Čechách by bolo úžasné.
Každý, kto by zaslal prejdenú trasu v GPS (i na viackrát) a pridal fotky, napríklad by mohol dostať Certifikát o zdolaní karpatského oblúka (ako existujú odznaky a Záznamník Cesty hrdinov SNP). To by mohlo motivovať a rozšíriť pohyb turistov i cykloturistov po karpatskom oblúku. Rozvoj cestovného ruchu by určite prospel mnohým oblastiam na tejto jedinečnej trase. Popri pretekoch 1 000 míľ by tak vznikol v strednej Európe nový projekt, nielen dlhší a náročnejší, ale hlavne dostupný pre všetkých.
Nebolo by podporenie vyššie navrhovaných opatrení, sprístupnenie malých hraničných priechodov pre peších turistov/cudzincov prvým malým krokom k rozvoju udržateľného cestovného ruchu v Karpatoch? •
text a foto: Peter Jankovič