Vytúženú letnú dovolenku sme strávili v malebnej podhorskej dedinke Liptovské Revúce, časť Nižná Revúca. Dedinka je ukrytá v hlbokých horách, vchádza sa do nej popri riečke Revúca. Pred jej chotárom nás upútala skala nad lokalitou Záhorovo, ktorá má podobu zakliatej smutnej dievčiny.
Liptovské Revúce sú rodiskom vzácneho človeka, prírodovedca a spisovateľa Miroslava Sanigu. Pán Saniga nazval svoje rodisko pod Čiernym kameňom čarokrásnou záhradou Eden.
V divokých a tajomných dolinách tejto lokality majú svoje útočisko veľké šelmy, ale návštevníkom ponúka zaujímavé skalné galérie, tiesňavy, podhorské a horské lúky, rašeliniská, prameniská, vodopády, hučiace potoky, malebné kopce, mozaikovo roztrúsené podhorské lúky i zachovalé drevenice.
Ubytovali sme sa v útulnej izbe s výhľadom na Končitú v rodinnom penzióne Žáčikovcov. Sú to ľudia neobyčajne pracovití, pohostinní a svojim hosťom preukazujú úctu. Počas celého pobytu nám vytvárali príjemnú pohodu. Moji rodičia trávili dovolenku spolu s nami, zamilovali si toto prostredie a skvelých ľudí.
Ráno sme si zacvičili na lúke vyzdobenej pavučinami s trblietajúcimi sa kvapkami rosy s výhľadom na vrch Stibor, nad ktorým sa prevaľovali hmly. Pozorovali sme prelet volavky popolavej smerujúcej k riečke Revúca. Domáci nám pripravili chutné raňajky a vychutnávali sme si kávičku s výhľadom na okolie.
Vybrali sme sa spoznávať tunajšiu prírodu Náučným chodníkom Čierny kameň. Presunuli sme sa do časti Vyšná Revúca, učupenej pod vrchmi Veľkej Fatry, kde sa domčeky ledva popracú v úzkej doline. Dobrá východisková poloha na turistiku smerom k vysokým hôľnym kopcom. Popri chate Horec, kde sa dá pochutiť na dobrom jedle, sme pokračovali po žltej turistickej značke.
Pri strmom výstupe cez nádherný bukový les sme sa dostali na horský chrbát Magúr. Tu sme pozorovali pasúce sa ovečky na horskej tráve. Od neďalekého salaša sa nám naskytli pekné pohľady na majestátny Čierny kameň. V sedle Ploská sme si oddýchli, fúkal silný vietor, a tak sme pokračovali do tajomného pralesa pod Čiernym kameňom. Typickým obyvateľom a symbolom nebotyčných skál vápencových brál je murárik červenokrídly. Tunajšími pokladmi flóry sú vzácny črievičník papučkovitý, plesnivec alpínsky, fatranský endemit cyklámen fatranský aj jarabica čiernokamenská.
Národná prírodná rezervácia Čierny kameň bola vyhlásená na ochranu bralnej vápencovo dolomitovej trosky chočského príkrovu s porastom pralesovitej smrečiny. Na temene skalného hrebeňa sa nachádza súvislý porast kosodreviny. V pralese dominuje buk (javorovo-bukové horské lesy) s prímesou smreka, jedle, javora horského a jarabiny vtáčej.
Stromy a skaly pokryté smaragdovozeleným machovým kobercom, popadané krížom-krážom, a rozpadajúce sa drevo vytvárajú skutočný obraz pralesa. Zelené machové koberce udržujú obrovské množstvo vlahy. Voňavé kvietky boli ozdobou prastarého lesa a čistý, vlhký vzduch nám vlial do pľúc ozdravujúcu energiu. V rezervácii sa nachádza veľa prameňov, potokov tečúcich dolu lesom aj krížom cez chodník. Atmosféru tajomnej divočiny navodzoval zvuk tesára čierneho.
Miesto pod krásnymi vysokými smrečinami vyzdobovalo papradie, niekedy nazývané aj čertove rebrá. Prechádzali sme lesnou katedrálou po špičkách, aby sme nenarušili pokoj pralesa, jedného z mála miest na dôstojné prežitie zvierat v slobodnej divočine. Neďaleko sa zjavil srnec. Z pozorovania zveri vychádza pokoj a uvoľňujúca energia. Dúfam, že toto vzácne miesto človek zachová aj pre budúce generácie.
Z pralesa sme pokračovali chodníčkom popod les a na oblohe sme spozorovali štyri sokoly, akoby strážili toto vzácne územie. Dostali sme sa na poľanu Marčekovo, kde sa nachádzajú staré koliby.
Prechádzali sme bukovým lesom a stromy boli pokrútené do rôznych rozprávkových tvarov. Naskytol sa nám pohľad na malebný kostolík a v pozadí sa týčili mohutné skaliská utopené v hlbokom lese.
Po horúcom letnom dni som sa príjemne osviežila v bazéne s výhľadom na skalné galérie Stibor, pripomínajúce byzantskú baziliku.
Po oddychu sme sa vybrali navštíviť pána Miroslava Sanigu v jeho vtáčej záhradke. Odtiaľ odchádzame nabití pozitívnou energiou, obohatení o nové poznatky, ktoré nadobúda denným pozorovaním prírody a spracováva vo svojich nádherných publikáciách. Z jeho rozprávania cítiť pokoru a obrovské vedomosti. Dnes stretnúť takéhoto človeka je skôr výnimkou. Preto je dôležité, aby rodičia viedli svoje deti k poznávaniu našej prírody, učili ju chrániť a vážiť si ju.
Večer sme si posedeli pod dreveným altánkom a počúvali žblnkot Revúcej. Domáci nám pripravili grilovaného pstruha z ich vlastného chovu. Po chutnej večeri sme sa prešli na prírodnú pozorovateľňu. Cestou na lúke poskakoval cibík chochlatý, ktorý neustále vydával zvláštne zvuky, akoby nás chcel vyhnať zo svojho teritória, a tak sme zvolili pomalý ústup. Sadli sme si na naše obľúbené miesto a pozorovali líšťatá. Mláďatá nám predviedli predstavenie ich prirodzeného života. Klbčili sa a váľali po sebe. Večer sme zaspávali pri zvuku zurčiacej riečky a tmavé nebo bolo plné hviezd.
Najväčšou hodnotou človeka je jeho život, zdravie, ktoré môžeme posilniť práve v takomto horskom prostredí. Tiež tým posilňujeme svoje duševné zdravie, také dôležité v tomto hektickom živote. •
text a foto: Tatiana Filipková
