Ide o ľahkú cestu klasifikácie 3+ v pevnej skale. Položený profil spolu s množstvom možností zaistenia z nej robia ideálnu štartovaciu plošinku pre lezuchtivých, začínajúcich “Taternikov”. Prvýkrát túto cestu vyliezli páni Janusz Chmielowski, Adam Ferens a Mieczisław Świerz 21. augusta 1927. Prvovýstupcovia patrili v tej dobe k elite poľského tatranského horolezectva. V poľských zdrojoch býva cesta pomenovaná práve po poslednom spomínanom prvovýstupcovi Droga Świerza.
Poliak Mieczisław Świerz sa narodil 25. mája 1891 v Krakove. Tatry ho priťahovali od útleho detstva, so svojím otcom – členom poľského Towarzystwa Tatrzańskiego – a súrodencami podnikali stále náročnejšie výlety v Tatrách. Zaujímavé na jeho živote je to, že bol svedkom a priamym účastníkom dvoch generačných prístupov k tatranskému lezeniu. Predvojnovú dobu pionierov a objaviteľov hôr, pre ktorých boli typické prvovýstupy na nové vrcholy, prerušila vojna, po ktorej Świerz prichádza do Tatier. V nich sa začína raziť nový, športovejší prístup k horolezectvu, vychádzajúci z toho, že všetky ľahké cesty k vrcholom už boli prelezené. Možno teda povedať, že zatiaľ čo staršej generácii šlo zväčša čisto o dosiahnutie vrcholu, pre mladšiu generáciu bola primárna cesta, ktorou vrchol dosiahli.
Nastáva masívny rozvoj horolezectva, zvyšovanie obťažností a náročnosti výstupov. Świerz cítil, že jeho kondícia už nie je najlepšia, avšak odmietal sa vzdať a stať sa len mentorom mladšej generácie. Bol hrdým zástupcom starších Taternikov a o mladých lezcoch nemal najlepšiu mienku. Tento jeho postoj súvisel s čoraz viac prevládajúcim zameraním na lezeckú obťažnosť cesty, zabúdajúc na ostatné faktory, ako láska k horám, vnímanie krásy hôr atď.
Świerz v spoločnosti svojho priateľa Tadeusza Ciesielskiego sa 5. júna 1929 vydáva pod západnú stenu Kościelca. Priväzuje sa na lano a začína stúpať cestou, ktorú rok pred ním vyliezol len 19-ročný Wiesław Stanisławski (5-, Stanisławského cesta). Świerz prelieza prvú 45-metrovú dĺžku. Na štande doberá svojho partnera. Druhá dĺžka je zhruba desať metrov dlhý traverz doľava, nad ktorým sa zdvíha tmavý komín. Traverz sa lezie nad hlbokým komínom vedúcim až k úpätiu steny. Od tohto dňa sa nazýva Komín Świerza. Swierz v traverze berie do rúk chyt, ktorý sa láme. Horolezec padá a jeho konopné lano sa prerezáva o ostrú hranu tatranskej žuly. Šanca na prežitie je nulová. Mieczisław Świerz zomiera tam, kde to miloval, na mieste, ktoré však zároveň považoval za prípravnú arénu pre vyššie hory. Chcel niečo dokázať sebe? Alebo mladšej generácii. To už azda nie je dôležité. Zanechal po sebe mnoho nádherných ciest, ktoré sa lezú dodnes. Takou cestou je aj Južné rebro na Voliu vežu.
Volia veža sa nachádza v Mengusovskej doline vo Volej kotlinke, najvyššej časti kotliny Žabích plies. Je neprehliadnuteľným štítom pri stúpaní po turistickom chodníku na Chatu pod Rysmi. Na túru treba nastúpiť zo Štrbského Plesa, prípadne z parkoviska pri zastávke TEŽ Popradské pleso.
Od rázcestia nad Žabím potokom sa vydáme smerom na Rysy. Z vlastnej skúsenosti neodporúčam používať skratku, ktorá odbočuje v jednej zo serpentín doľava do kosodreviny. Praktickejšie sa mi zdá dostať sa až k Veľkému Žabiemu plesu a obísť ho po jeho údolnej strane. Cestička je občasne značená mužíkmi. Po obídení plesa začína stupáčik znateľným chodníčkom, ktorý nás privedie k Vyšnému Žabiemu plesu, kde je aj meteorologická stanica. Táto môže poslúžiť ako orientačný bod v prípade zhoršenej viditeľnosti. Od Vyšného Žabieho plesa pokračujeme znateľným chodníkom, ktorý sa miestami rozvetvuje, avšak vždy sa niekde spojí. Kráčame smerom k pravému rebru Volej veže, resp. obchádzame pás skál pod samotnou kompaktnou stenou z pravej strany. Od Veľkého Žabieho plesa to je cca hodinka chôdze.
Samotná cesta sa začína sprava nápadným položeným „kúto-vhĺbením“ až pod miesto, kde skala začína byť kolmejšia. Tu sa traverzuje doľava (dobrá možnosť istenia) na malú poličku (skoba). Z nej stienkou po ľavej strane priamo hore a po pár krokoch sme na prvom štande. Štandy v tejto ceste sú odistené fixným istením. Postupové istenia tu nenájdeme, ale nachádza sa tu niekoľko skôb.
Druhá dĺžka vedie od štandu doľava systémom puklín, pričom hneď na najbližšom stupni – asi dva metre nad štandom – sa pokračuje priamo rebrom, resp. skôr jeho pravou stranou. Obchádzajúc nejakú tú skobku alebo miesto na obhodenie hrotu, prichádzame k druhému štandu na vežičke. Štand je veľmi pohodlný a dá sa tu dobre posedieť. V pekné dni je to fajn miesto na desiatu, fotografovanie a obzeranie lezcov v platniach vľavo od rebra.
Tretia dĺžka pokračuje asi dvojmetrovým zliezaním do sedielka, z ktorého opäť na pravú stranu rebra vyššie pokračujeme pravou stranou rebra, kde je pekná stienka s jemnejšími chytmi a stupmi, ale zato peknou expozíciou.
Po dolezení na vežičku prichádzame na ďalší štand. Tu sa južné rebro spája s cestami Moribundus, Štáflovka a Stanislawski. Obzvlášť v lete je to vcelku rušný štand, avšak existuje tu zopár možností na vytvorenie štandu z vlastného istenia. Taktiež ide o vhodné miesto na nadväzovanie internacionálnych debát štýlom „rukami-nohami“. Potenciálny lezec tu má dve možnosti. Buď zlaňuje doprava do žľabu, v prípade, že má dve 60-metrové laná, tak sa dostane v podstate až dolu (treba pár metrov zliezť, ale nič strašné, prípadne tam je medzištand z obhozov). Druhá možnosť je doliezť ďalšou dĺžkou hore k fixnému štandu a pokračovať z neho ľahkým terénom na vrchol. Po dolezení ľahkej dĺžky som vždy pokračoval zo štandu doľava po vychodenom chodníčku, následne odbočil doprava a cez balvany nejak doskackal na vrchol. Dĺžka je ešte ľahšia ako predchádzajúce, ale treba dávať pozor na voľné kamene. Následne už neodporúčam zlaňovať cestou, ktorou sme liezli k spomínanému internacionálnemu štandu (dvakrát sa mi tu seklo lano a vždy na tom istom mieste). Dá sa tu v pohode (za sucha a dobrej viditeľnosti) zliezť rampou obťažnosti 1 do Východnej Volej štrbiny. Je potrebné včas odbočiť doprava na hrebeň, aby sme neskončili na trhoch v Poľsku. K rampe treba z vrcholu smerovať na severovýchod, avšak nie každý má kompas. Takže – keď stojíme čelom k Žabím plesám a chrbtom k Poľsku, tak zamierime doľava.
Z Volej veže sa dá zlaniť z erárneho štandu pod vrcholom priamo do žľabu vpravo od južného rebra. Sú tam staré skoby, ale osobne som ich kvalitu nikdy neskúšal, ani som nikoho nevidel tadiaľ zlaňovať. Taktiež sa zlaňuje Puškášovým komínom, kde som videl zaseknutú dvojicu poľských horolezcov, ktorých vyberaný slovník (kombinácia slovníka dláždičov, vyslúžilých námorníkov a slovenských raperov) bolo počuť hádam až na Štrbskom Plese. Taktiež môže takéto zlaňovanie znepríjemňovať lezenie a ohrozovať lezcov v tejto ceste.
V podstate ide o ľahučkú horolezeckú túru. Tri, prípadne štyri dĺžky lezenia v prevažne pevnej skale s dobrým istením. To vytvára ideálne predpoklady, aby sa tu počas pekných, ale aj menej pekných dní vytvárali zástupy pútnikov s rovnakým cieľom. Odporúčam polovičné laná, sadu friendov, prípadne vklínencov a nejakú tú slučku navyše, pretože tých hrotov tu je celkom dosť. Lezenie by sme mali stihnúť – v prípade, že lezieme normálnym tempom, v ceste nie je zápcha, respektíve nezablúdime (takmer nemožné, no nikdy nehovor nikdy) – do dvoch hodín. V pohodovom tempe systémom „štand-štand“ som ju stihol za hodinku a pol. •
foto: Matúš Ondrejka
