Celý svoj profesionálny život zasvätil udržateľnej mobilite. Inými slovami, železnici, integrovanej doprave, ale najmä cyklodoprave. Obdivuhodne spája teóriu s praxou. Dobrý kus cesty z domu do práce a späť zásadne prekonáva na bicykli. Na tom istom dopravnom prostriedku prešiel Európu od Severného ľadového oceánu k Jadranu a od Atlantiku k Čiernemu moru. Od vysokoškolských čias je aktívnym ochranárom. Napriek vysokým funkciám, ktoré v živote zastával, zostal vždy v prvom rade slušným človekom. Priateľmi prezývaný Pepsi, národný cyklokoordinátor SR Ing. Peter Klučka.
Vnímam ťa ako Bratislavčana, ktorý študoval v Prahe, ale korene máš tuším niekde inde…
Je to presne tak. Od narodenia som bol neposedné a chorľavé dieťa, a tak ma rodičia dali na prevýchovu a ozdravný pobyt k starým rodičom do Palárikova, slovenskej obce s moravskými prisťahovaleckými koreňmi, kúsok od Nových Zámkov. V láskavej starostlivosti starých a krstných rodičov som prežil nádherné detstvo so všetkým, čo k dedinskému životu patrí, až do blížiacej sa školskej dochádzky, keď ma polepšeného/ružolíceho vrátili mojim biologickým rodičom do Bratislavy, starej Petržalky. Bez preháňania môžem povedať, že táto životná skúsenosť z raného detstva výrazne ovplyvnila môj ďalší životný osud. Podunajská nížina s preslávenou bažantnicou, vodný kanál za humnami našej záhrady, kde som chytal rybky na prilepšenie stravy našim kačiciam, priľahlé pasienky, kde som starému otcovi pomáhal pásť kozu, ale aj blízkosť neďalekej železnice, na ktorú sa chodilo ešte kočom ťahaným koňmi, mi dali základ do života. Nehovoriac o mojich starých rodičoch a ľuďoch z našej uličky. Ich život bol úzko spätý s okolitou prírodou, poľami a hospodárstvom v ich snahe o zabezpečenie každodennej základnej existencie pri prirodzenej a nezištnej susedskej spolupráci.
Spomenieš si ešte, kedy si prvý raz zaregistroval, že príroda je krásna?
Možno práve už v spomínanom Palárikove, v „krajine, z ktorej pochádzam“, kde som vnímal detskými očami meniace sa ročné obdobia so všetkým, čo s tým život na dedine prináša. Neskôr, počas môjho krátkeho pobytu v starej Petržalke som s otcom, nadšeným rybárom a prirodzeným ochrancom prírody zažil napríklad rúbanie dier do ľadu neďalekej Šutrovky, dnešného Draždiaku, aby „naše“ kapríky mohli dýchať. On rúbal diery a ja som sa popritom naučil korčuľovať na starých korčuliach, ktoré sa našróbovali k bagančiam. Na mnohých zimných obrázkoch Josefa Ladu ako keby som sa videl. Keď ryby nebrali, čo bolo dosť často, krátil si čas strieľaním kameňov prevažne po bažantoch, zajacoch a prepeliciach. Nedá mi nespomenúť aj, ako ma brával so sebou na dlhé prechádzky popri dunajských ramenách, kde sme z brehu sledovali život vo vode. Vďaka nemu som spoznal okolie Bratislavy, dunajské lužné lesy vrátane Pečnianskeho ramena ešte pred neskorším nešetrným zásahom ľudskej ruky.
Čo ti ešte v súvislosti s krásami Slovenska utkvelo v pamäti z detstva a ranej mladosti?
Po presťahovaní z Petržalky do Bratislavy sme s rodičmi bývali na Sibírskej ulici, v blízkosti rušňového depa. V pamäti mi utkveli zážitky pri objavovaní zasypaných vojenských opevnení z čias prvej svetovej vojny okolo Kamzíka. Neskôr, keď sme zostali s otcom sami, jazdil som s ním takmer celé prázdniny po Slovensku. Otec pracoval ako rekvizitár v hranom filme Koliba a cez leto boli ideálne podmienky na nakrúcanie exteriérových snímok. Dodnes si spomínam na nakrúcanie filmu Jánošík v prostredí Malej Fatry či filmov Martina Ťapáka v prírode a dedinách jeho rodnej Oravy. Nezabudnuteľné zážitky mám však predovšetkým na leto v roku 1969 z natáčania filmu Juraja Herza Sladké hry minulého leta v prostredí bývalých ramien Dunaja. Tú vôňu vody a pečených rýb v prestávkach pri čakaní na vhodné počasie v blízkosti filmového štábu v spoločnosti ľudí ako Janka Plichtová, Julo Satinský, Milan Lasica, Maco Debnár, Fero Velecký, Ľuboš Záhon a, pochopiteľne, Juraj Herz so svojím kameramanom Dodom Šimončičom, mám stále v duši. Celkom prirodzene som tak začal vnímať krásy a vône prírody.
Ako si sa dostal k turistike?
Aj vďaka tebe a našim spoločným priateľom a zároveň spolužiakom z Gymnázia Vazovova 6 v Bratislave. Začali sme chodiť stopom po Slovensku, zvolili sme si za cieľ napríklad prechod hrebeňom Nízkych Tatier alebo roklinami Slovenského raja. Spali sme prevažne na sene v senníkoch, prípadne u dobrých ľudí v ich hospodárskych budovách. Popri spoznávaní prírody po turistických trasách sme tak mali jedinečnú možnosť sledovať život a prácu dedinských ľudí a zažiť nefalšovaný a autentický folklór.
Čo ťa priviedlo k ochranárstvu?
Plynule a prirodzene cez spoznávanie slovenskej prírody po vlastných nohách, v skvelej spoločnosti našich spoločných priateľov, spomedzi ktorých by som spomenul určite okrem teba aj Peťa Kresánka. Vďaka tejto „brutálnej zostave“ som sa zrazu ocitol na brigádach pri záchrane mlynov v Kvačianskej doline, dreveníc na Podšípe, u Rogoňov, ale aj v iných kútoch Slovenska. Okrem prínosu pre záchranu ľudovej architektúry mali takéto akcie aj nezanedbateľné spoločenské čaro stretávania sa ľudí so spoločnými záujmami, videním i cítením sveta vrátane domácich majstrov, ako bol napríklad ujo Smutniak z Veľkého Borového. Nemôžem nespomenúť aj obdobie ochranárskych aktivít jednotlivých základných organizácií Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny, predovšetkým ZO 7, 13 či 16 a našej spoločnej „materskej“ ZO 6 v Bratislave a jej okolí. Dlhé roky som v tomto spolku rovnako zmýšľajúcich a konajúcich ľudí zastával funkciu hospodára. Bolo a je mi stále cťou, že som bol a stále som „pri tom“.
Prečo si sa rozhodol venovať doprave a ako si sa ocitol na štúdiách v Prahe?
Z nevyhnutnosti. Po maturite som chcel ísť študovať na novootvorenú fakultu Vysokej školy ekonomickej v Banskej Bystrici cestovný ruch a spoločné stravovanie. V rolu 1973 však nestačilo iba úspešne zvládnuť prijímacie skúšky. Svojím kádrovým profilom som nespĺňal tú vtedajšiu základnú podmienku, bezúhonnosť. Moja mama totiž v roku 1967 opustila ilegálne územie Československej socialistickej republiky a usadila sa na takmer štyridsať rokov vo Švédsku. Komunistický režim usúdil, že za mamin čin som bol vo svojich dvanástich rokoch plne zodpovedný a nezaslúžim si študovať tam, kde chcem. Našťastie, sa mi s pomocou otcových známych z umeleckých kruhov podarilo dostať na odvolanie do Prahy na Vysokú školu ekonomickú, Fakultu výrobno-ekonomickú, odbor doprava a spoje. Nič lepšie sa mi ani nemohlo stať. Popri získaní vzdelania z ekonomických vied som dostal aj technické základy z dopravy, napríklad z tvorby grafikonov železničnej dopravy, organizácie autobusovej dopravy a podobne. Dodnes tieto nadobudnuté vedomosti uplatňujem v praxi, keďže od skočenia školy v roku 1978 pracujem s malými prestávkami v oblasti verejnej osobnej dopravy.
Čím to je, že tvojím „osudom“ sa stali najmä železnica a bicykel?
K železnici som „pričuchol“ už v detstve. V Palárikove sme mali pred domom krstných rodičov pozostatky úzkorozchodnej železničky, ktorou sa dopravovala napríklad cukrová repa z polí na neďalekú železničnú stanicu. Nezažil som už síce jej konský pohon, ale posledný motorový ešte áno. Starý otec, otec a dlhé roky aj môj krstný otec boli železničiari. Mňa to predsa nemohlo obísť. Po promócii som sa zamestnal vo vtedajších Československých štátnych dráhach, kde som okrem iných pozícií takmer desať rokov pôsobil v odvetví traťového hospodárstva pri rekonštrukciách a údržbe tratí. Dodnes žijem a ťažím z praktických skúseností pri práci s traťovými robotníkmi a najmä zo skúseností z komunikácie s nimi. Priamo a bez kľučkovania. Koniec koncov mám to aj v mene. Bicykel sa k tomu pridružil oveľa neskôr v období tlaku občianskej verejnosti na vedenie rezortu s cieľom podporiť rozvoj nemotorovej cyklistickej dopravy. Zhodou okolností som bol v tom čase na ministerstve dopravy a možno tým, že som chodieval pravidelne do práce na bicykli, vtedajšie vedenie mi dalo dôveru, nech sa o túto časť dopravy starám. Stalo sa. A robím to dodnes.
Ako vnímaš situáciu a trendy vo vývoji cykloturistiky a cyklodopravy u nás?
Hýbe sa to. Pomaly, ale predsa. Od roku 2013 do dnešného dňa sme sa z pôvodných 150 kilometrov cyklodopravných trás dostali k vyše 1 500 kilometrom. A vďaka zmysluplnému a efektívnemu čerpaniu predovšetkým európskych zdrojov toto číslo z roka na rok narastá. V oblasti cykloturistických trás máme na Slovensku vyše 17 tisíc kilometrov naprieč celou krajinou. Popri riekach, vodných nádržiach, pohoriami, nížinami, poľami aj sídlami. Máme teda čo ponúknuť domácim aj zahraničným cykloturistom. Za toto obdobie sa dostala cyklistická doprava do povedomia širokej odbornej i laickej verejnosti a bicykel sa stal zároveň štandardným dopravným prostriedkom aj mimo jeho vyžívania vo voľnom čase. Vo všetkých základných plánovacích a vykonávacích dokumentoch sa úplne prirodzene s bicyklom počíta. Zostáva však ešte veľa práce pri zabezpečení bezpečnosti cyklistickej dopravy a vzájomnom akceptovaní cyklistov, motoristov a chodcov na našich cestách.
Prešiel si na bicykli celú Európu. Čím pozitívnym zo zahraničia by sme sa mohli a mali inšpirovať?
Predovšetkým spomínanou vzájomnou toleranciou medzi všetkými účastníkmi cestnej premávky, nakoľko nie vždy idú medzinárodné cyklocesty iba po samostatných cyklotrasách. Zrozumiteľným a prehľadným značením vrátane informácií o možnosti ubytovania, stravovania a prípadne opravy a údržby bicykla. Tým najpodstatnejším, čím by sme sa však mali inšpirovať, sú nielen dobre značené a udržiavané cyklocesty medzi jednotlivými sídlami, ale predovšetkým bezpečným a plynulým prejazdom obcami a mestami ležiacimi na trase. Príkladom nám môže byť neďaleké Maďarsko, Slovinsko a Rakúsko, aby sme nechodili až tak ďaleko od nás.
Ktoré sú tvoje obľúbené cyklotrasy na Slovensku, ktoré by si odporúčal aj čitateľom a čitateľkám Krás Slovenska?
Začnem na východe Slovenska, kde vraj „nič nie je“. Poloniny Trail popri vodnej nádrži Starina až k poľským hraniciam. Na strednom Slovensku je to nedávno otvorená cyklotrasa vedúca po telese bývalej zrušenej železničnej trate z Rimavskej Soboty do Poltára s prejazdom cez tunel Ožďany. A na západnom Slovensku nič nové, iba známa moravská cyklotrasa z Devína až po hranice s Českou republiku, čoby súčasť najdlhšej vyše 10 000 kilometrov dlhej európskej cyklomagistrály s názvom Cesta železnej opony.
V rokoch 1980 – 2019 sa uskutočnilo štyridsať – zväčša niekoľkodňových – „bežkotúr“ v rôznych častiach Slovenska. Na väčšine z nich si sa zúčastnil. Ako si na to spomínaš?
Ako na úžasné dobrodružstvo, spojenie fyzického výkonu s priateľskou súdržnosťou popri kochaní sa krásami zimnej prírody. Vďaka „bežkotúram“ som mal možnosť poznať takmer celé Slovensko vrátane prihraničných moravských pohorí. Spanie na hrebeňoch hôr „pod širákom“ po celodennom pochode na bežkách spojenom s prešľapávaním stopy vrelo odporúčam každému. Na starostlivé otázky mojich blízkych, či nám v tom mraze nebola v noci zima, som odpovedal: „Nie, veď sme si predsa dali pod karimatky čečinu.“
Nedávno si bol zvolený za predsedu legendárnej Základnej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny č. 6. Aké máš v tejto súvislosti plány?
Podporiť organizačne a inštitucionálne entuziazmus spriaznených duší, ktoré našli zmysel v ochrane všetkého okolo nás, čo si zaslúži našu pozornosť, pri prirodzenej generačnej ochranárskej obmene. Samozrejme, pridať ruku k dielu tam, kde to je potrebné, a popri tom aktívne prispieť po dobre vykonanej práci k pravidelnému neformálnemu stretávaniu sa.
Viem, že priebežne sleduješ časopis Krásy Slovenska. Venujeme podľa teba dosť priestoru „tvojim” témam?
Áno, pri sledovaní Krás Slovenska v nich nachádzam témy, ktoré sú môjmu srdcu blízke. Potešilo by ma však, keby sa viac venovali propagácii cykloturistiky na Slovensku.
foto: archív Petra Klučka, Pavol Fedorko, Mikuláš Huba a Peter Kresánek
