Zrada, z ktorej nevyplýva skoro žiadne ponaučenie

Autor Róbert Verseghy
0 komentárov

Nie som žiadny ochranár, zoológ ani poľovník. Som obyčajný človek, vcelku náruživý turista, pre ktorého je víkend strávený len tak doma trochu smutný a stratený čas. Pre kamaráta Tomáša takisto. Malo ísť o prieskumný výlet v rámci nášho turistického klubu, čo znamená prejsť si trasu vo dvojici a zapamätať si plusy a mínusy. 

Náš vedúci Tomáš stále vymýšľa niečo nové, netradičné. Niekedy možno preháňa, ale to vlastne k tomu patrí. Okolo šiestej sme vyrazili z Banskej Bystrice smer Detva, čakal nás prestupový spoj, ledva sme ho stihli. Autobus nás vyviezol až pod Kalamárku, čo nám ušetrilo kopu času. Nasledovala pekná výhľadová Boriakova skala, zvyšky sovietskeho lietadla Lisunov zo SNP a pokračovali sme všelijakými neznačkovanými, ale nie zakázanými chodníčkami (čo je Tomášova špecialita), až k sedlu Príslopy. V sedle sme sa napojili na križovatku žltej a zelenej značky a po lúke sme pokračovali podľa mapy.cz lesnou cestou k cieľu našej smutnej trasy na Želobudzskú skalku. Bolo pekne, teplo, polovica apríla, mal som na sebe len tričko a kraťasy.

Kolmé andezitové steny Kalamárky

Netvrdím, že celý čas, ale veľa sme sa cestou rozprávali o medveďoch. Vedeli sme, že sme v ich kraji. Tomáš tieto miesta ešte nenavštívil, ja som bol na týchto miestach pred rokom prvýkrát, tiež v apríli. Veľmi sa mi tam páčilo, tak som túto trasu navrhol ako oficiálnu klubovú túru. Želobudzská skalka mi silno pripomínala Hornú skalu v Kremnických vrchoch, myslím tým vysoké mohutné andezitové kolmé skaly a výhľady do diaľky rovno do krátera Poľany. Na takýchto miestach si vždy predstavujem, ako to asi mohlo vyzerať kedysi dávno.

Vystúpili sme na vrchol Želobudzskej skalky. Nie je to žiadna strmina, skôr rozsiahla plocha, takmer až rovina s veľkými ojedinelými bukmi a jedľami rastúcimi dosť ďaleko od seba.

Bolo tesne poobede, teplučko, príjemne. Odfotil som Tomáša stojaceho na vrcholovom kamienku, zložil som si ruksak a hľadal miesto na oddych. Popritom som zavolal frajerke, aby som jej povedal, že sme už na najvyššom bode túry, ako občas zvyknem, a že už nás čaká len veselý zostup do Hrochote.

Zrazu Tomáš kričí, že k nám beží medveď. Všetko zapadalo do mozaiky, ale situácia rýchlo nabrala zlé obrátky. Tomáš stále kričal, ja som nič nevidel, bol som asi 10 až 15 metrov od neho. Zrazu som medveďa uvidel. Bežal strašne rýchlo rovno k nám. Tomáš inštinktívne vyliezol hore na strom, taký asi 10 – 15 cm hrubý buk, ale medveď sa vyrútil rovno naňho a postavil sa na zadné. Driapal ho zúrivo pazúrmi, Tomáš sa snažil čo najviac vytiahnuť hore, čo ale nemalo veľký význam, lebo mladý buk mu to neumožňoval. A keby aj, veď medveď vie liezť po stromoch ako nič, hovoril som si v duchu a pozeral sa na dramatické divadlo. Chudák. „Robo, rob dačo, Robo...“, Tomáš kričal ako o dušu. Medveď ho stále driapal. Prečo???

Na Boriakovej skale

Ja som sa len úplne šokovaný pozeral, nič nechápajúc. Medveď o mne zjavne nevedel, prenasledoval len Tomáša, ktorý mal vtedy oblečené svetlé svietiace tričko, ja som mal na sebe, naopak, nenápadné hnedočierne veci. V tom momente mi došlo, že sa mi nesníva, skončí sa to zle, ale nie najhoršie. Bol som zamrznutý, fyzicky aj psychicky. Jediné, čo mi napadlo, bola dosť hnusná myšlienka – veľmi nenápadne vycúvať a skryť sa za dosť hrubý buk či jedľu za mnou, čo by ma možno zachránilo… Ale v tej chvíli som myšlienku, samozrejme, zavrhol a rozhodol sa. Tomáš kričal o pomoc, odpovedal som mu tichým, úplne tichým hláskom, skôr sám pre seba som si povedal: „A čo kur…!?“ Medveď ma začul, otočil hlavu smerom ku mne, v momente sa na Tomáša vykašľal a za dve-tri sekundy bol pri mne. Zaregistroval som jeho maličké očká, to by som už teraz nerobil. Bol som pokojný, vyrovnaný so situáciou a čakal, čo nastane. Medveď mi narazil ňufákom do hrude, odletel som a zacítil som tvrdý náraz do stromu. Viedol ma asi inštinkt. Skrčil som sa do klbka a ležiac na pravom boku som si rukami kryl hlavu a krk, ale úplne to nešlo. Cítil som odporný zvierací smrad z medvedej tlamy, naplo ma z neho. Nasledovalo prasknutie prehryznutých okuliarov a nepríjemné, ale vcelku tiché vrčanie, akoby mal medveď pustený motor na voľnobeh. Zopár šklbancov som ešte cítil niekde na ľavom boku. Nastalo ticho a zviera zmizlo preč. Cítil som, ako sa zo mňa rinie krv.

Tomáš po chvíli prišiel ku mne, poprosil ma o telefón, lebo jeho bol prehryznutý a nefunkčný, mal ho vo vrecku na stehne. Privolal pomoc cez 112. Po chvíľke sa však k nám medveď vrátil. Prišiel skontrolovať korisť alebo čo? Obidvaja sme ležali schúlení na zemi. Mne už neurobil nič, len som zas zacítil smrad, a Tomáša druhýkrát pohrýzol, tento raz do oboch rúk. A zmizol načisto. Čiže, hrať mŕtveho je asi naozaj dobre.

Celú situáciu si presne nepamätám, ani Tomáš nie, všetko sa udialo v rýchlosti, trvalo to možno minútu, dve, viac určite nie. Ale stačilo nám. Myslím, že nemá veľký zmysel príhodu rozoberať. Skrátka, stalo sa to, ocitli sme sa na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Všeličo mi chodilo po mysli počas tých pár sekúnd. Musím ale vyzdvihnúť jednu vec a pochváliť sám seba, že aj keď som vedel, že je zle, ale že k najhoršiemu nedôjde. Že to obidvaja skrátka prežijeme. 

Róbert Verseghy spomína na stretnutie s medveďom

Keď nastal aký-taký pokoj, pozviechali sme sa zo zeme a zišli dole krivkajúc po chodníčku na rúbanisku, po tom istom, ako sme vyšli hore. Ja som si ešte chcel v tom strese pohľadať prehryznuté okuliare, ale Tomáš ma múdro zrušil, veď sme sa museli ponáhľať, šlo nám o život, nie o okuliare. Asi po 15 minútach sa nám podarilo vyliezť na taký smiešny polorozpadnutý pseudoposed. Ja som už nevládal, len som sa naň zvalil, Tomáš ma provizórne ošetril, obviazal mi hlavu. A čakali sme na vrtuľník, ktorý nie a nie prísť. Cítil som sladkastú chuť krvi, ktorá zo mňa vytekala. Ako som sa neskôr dozvedel, na rozdiel od Tomáša som sa v tej chvíli už žiadneho medveďa nebál, bolo mi to jedno, či príde alebo nepríde. Nevládal som už totiž rozmýšľať, všetko mi bolo jedno. Mal som asi málo kyslíka v krvi. Nerozmýšľal som vôbec o ničom. Možno tak nejako sa cíti srnka v podobnej situácii, ale tú už nik nezachráni. Priznávam sa ale, že keď som začul hukot záchranárskeho vrtuľníka, veľmi ma to potešilo. Posledné, čo si pamätám, je, ako ma vyťahoval navijak v tom vetre z vrtule. Let do Banskej Bystrice a ani prestávku na Ivinách si vôbec nepamätám. Prebral som sa po operácii až na druhý deň na maxilofaciálnej chirurgii v Rooseveltovej nemocnici. Veľká vďaka a klobúk dole všetkým doktorom a zdravotným sestrám.

Poučenie do budúcnosti? 

Nemám žiadne. Jedine nosiť so sebou medvedí sprej a možno, ak príde k najhoršiemu, tak sa hodiť na zem a hrať mŕtveho. Prečo na nás medveď zaútočil? Neviem. Možno mal brloh v tých skalách, možno boli nablízku mladé. Ale to sú len také dohady. Ani zásahový tím nevedel zistiť, prečo medveď zaútočil. Skúmal lokalitu 2 – 3 týždne vo dne, v noci a nič nezistil. Možno išlo o agresívneho jedinca, podľa svetlej srsti o medvedicu. Aj medzi ľuďmi sa nájdu takí, a asi aj medzi divými zvieratami.

Asi desaťkrát predtým som už stretol medveďa aj s mladými. Vždy, keď ma zbadal, ušiel preč. Ale je pravda, že som si o to trochu koledoval. Rešpekt som pred ním ale mal vždy. Po tomto zážitku mením trošku svoje správanie. Nebudem už spať len tak v lese sám, ak vôbec, a tiež sa nechystám túlať po kadejakých „krkahájoch“. Po nepríjemnom zážitku mi ostal problém s ľavým okom, mám na ňom dvojité videnie a mám tiež neurologickú neistotu na ľavom predkolení. Ostatné rany sa mi pekne zahojili. Nočné mory, našťastie, nemám žiadne.

Všetkým, ktorí to vidia inak, odkazujem, že toto sa môže stať hocikomu, hocikedy a hocikde. Dúfam, aj sa trošku modlím, aby si táto naša medvedica po tomto stretnutí radšej neuvedomila, že vyradiť z hry človeka je pre ňu vlastne úplná hračka. Hádam až toľko nerozmýšľa. Na medvede som však určite nezanevrel. Len na tohto jedného.

foto: Róbert Verseghy a Ivan Kňaze

Mohlo by sa Vám tiež páčiť