„Z Babej gure idže chmara,
s kim že jo se bede spala.
S tobom, s tobom Jašenecku,
na bjoľutkim zoglovecku.“
Ľudová pieseň
„Mohutný hraničný vrch Babia Hora v západných Beskydách často nám na našich potulkách po oravských vrchoch označuje presný sever. Jej chrbtom prebieha vododielna čiara medzi povodím Dunaja a Visły. Náš ľud ju volá „babou v čepci“ alebo „matkou nepohody“ pre časté dažďové chmáry valiace sa z jej temena do dolín.
Sám vrchol Babej hory volá sa i Diably Zámok, a tu stála kedysi kaplnka. Je to najmohutnejší výhľadový vrch u nás i v Poľsku. Hrebeň Veľkej i Malej Fatry, Oravsko-liptovských vápencov, Lipt. hôľ, Vysokých Tatier máme v peknom rade za sebou. Z veľkých plôch zazrieme: územie historických žúp Oravskej, Lipovskej, Turčianskej, Trenčianskej, Spišskej, kus Sliezska, Pruska, Poľska, Galície. Zaujímavý je východ slnka a more hmly po kotlinách.“
Anton Kocian: Orava turistický sprievodca (1933)
Týmito slovami výstižne opísal v turistickom sprievodcovi po Orave najvyšší vrch Oravských Beskýd (tretieho najvyššieho pohoria Slovenska) 1 723 metrov vysokú Babiu horu oravský učiteľ, prírodovedný pracovník, ochranca prírody, jeden zo zakladateľov vysokohorskej turistiky na Orave Anton Kocian (1900 – 1984). Mohutný a rozložitý horský masív pozostáva z vrcholov Babia hora a Malá Babia hora, oddelených sedlom Brána, ktorým prechádza slovensko-poľská hranica. S nápadnou oravskou dominantou sa spájajú aj pozoruhodné lesy so zachovalými pralesmi, nad ktorými rastie kosodrevina. Skalnatý hôľnatý vrchol, nachádzajúci sa v hlavnom hrebeni Oravských Beskýd, má viacero prívlastkov, ako napríklad Kráľovná Beskýd, Hviezdoslavov vrch, ale aj Diablak, či Diablov zámok…
Babia hora sa spája s množstvom povestí a príbehov. Vo svojich dielach ju opísalo, prípadne jej vzdalo hold mnoho literátov.
Babiu horu a opis východu slnka z nej priblížil v ilustrovanom sprievodcovi cez Beskydy a ich okolie učiteľ, vedecký a vlastivedný pracovník Josef Matzura (1851 – 1936).
„Vrchol je zo skalných rozvalín, na ktorých sa nachádza skromné alpínske rastlinstvo.“
„Zatiaľ čo je u nás ešte noc, na vrchole sa už začínajú zapaľovať ranné zore a pomaly a postupne sa dvíhajúca ohnivočervená guľa – Slnko osvecuje okolitú krajinu. Celý oravský komitét sa prezentuje ako jediná, smerom na juh sa skláňajúca rovina s početnými striebornými riekami, z ktorej sa dvíha množstvo mestečiek a dediniek s ich kostolnými vežami.
Takéto jasné počasie sa však na Babej hore vyskytuje len veľmi zriedkavo a väčšinou je vrchol zahalený oparom a hmlou.“
Josef Matzura: Illustrirter Führer durch die Beskiden und die angrenzenden Landschaften (1891)
Jedno z najkrajších vyznaní vrchu určite zanechal básnik, dramatik, spisovateľ, prekladateľ a právnik Pavol Országh Hviezdoslav (1849 – 1921) v roku 1909, keď sa po dvoch desiatkach rokov pôsobenia v Námestove lúčil s Hornou Oravou.
„A ja pašu mal
po tvojich, Horo, grúňoch malebných,
pašienkoch slnných hojnú ducha pastvu.
Oj, vďačný som, som splna povďačný
ti, velebná ty Hora, babička
s prítulným lonom, s žičným podolkom:
Som vďačný natoľko, že prial bych si,
prial každú vetev tvoju polapiť
jak ruku, ruku – No ich podávaj
poriadkom, upusť k nebu vztýčené,
schýľ, prihni nech ich vrúcne potrasiem
nech k srdcu primknem a tak dobrorečím,
pritisnem k ústam a tak ďakujem.
Však kto sa lúči nechže odbije bez prieťahu.
Čln pohne rušia v diaľ po ceste
je mu Bohom vymerané.
Nuž zbohom, zbohom, Babia hora moja.“
Pavol Országh Hviezdoslav: Odobierka s Babou horou (1899)
Mnohým sa však v súvislosti s Hviezdoslavom a Babou horou vynoria v pamäti najmä verše zo známej lyricko-epickej básnickej skladby Hájnikova žena, opisujúce horáreň na Rovniach (v básni horáreň na Podvrší), na úpätí vrchu.
„Jak hniezdo v tesnu parutí
v úkryte košatého krovia:
v hôr neprehľadnom zákutí
chalupa čuší hájnikova.“
Pavol Országh Hviezdoslav: Hájnikova žena (1884)
V horárni na Rovniach sa narodil spisovateľ, publicista a prekladateľ Milo Urban (1904 – 1982). Orave ostal verný aj napriek všetkým životným peripetiám a neustále sa na ňu vracal nielen vo svojej tvorbe. Viaceré spomienky na rodné končiny a Babiu horu priniesol v knihe Zelená krv s podtitulom Spomienky hájnikovho syna.
„Uvidí odtiaľ zelené more a v ňom – Babiu horu.
Nevyniká výškou, nedesí priepasťami ani skalnými útesmi. Nebyť divokých búrok v lete a zúrivých snehových fujavíc v zime, človek by ju nazval Horou pokoja. Oblá, počnúc mohutným Príporom, skrz-naskrz pokrytá lesmi, ba miestami ešte pralesmi, pôsobí nevinne pokojným dojmom. O jej výške svedčí len rozložité skalisté temeno, vystupujúce zo širokého pásu zradnej kosodreviny. Azda preto prichodí človekovi dosť nízka, že sa nenápadne dvíha z karpatskej hornatiny a skutočné stúpanie badať len od Polhory, vlastne až od Slanej Vody. No Rovne sú už bezmála vo výške deväťsto metrov. A odtiaľ – odtiaľ to už ide rapídne hore.
Čo vás však očarí, sú práve tie nekonečné ihličnaté lesy, poprestýkané len sem-tam bučinou a neprívetivými rúbaniskami – „šľógami“, ako sme ich my nazývali – ktoré popri človekovi mali na svedomí zúrivé severáky, tzv. „poliaky“. Inak… Naozaj more. Nedohľadné zelené more, roztiahnuté nielen na sever, k lysému temenu Babej hory, na východ kamsi po Zubricu, na západ až boh-
viekam, ale i na juh, do obecného, tesne pod Rabčice…“
Milo Urban: Chlapča sa obzerá (1970)
Ďalšia rodáčka z Oravy (narodila sa v Hviezdoslavovom rodnom dome vo Vyšnom Kubíne), spisovateľka a prekladateľka Margita Figuli (1909 – 1995) spomína Babiu horu aj v známej novele lyrizovanej prózy (prózy naturizmu) Tri gaštanové kone.
„Šiel som od poľských hraníc smerom na dolnú Oravu. Za chrbtom mi ostávala čnieť Babia hora ako najhlbší výdych tejto kopcovitej zeme, vyhladený ostrými víchrami do oblého tvaru.“
Margita Figuli: Tri gaštanové kone (1940)
Časť lesov na svahoch Babej hory vyhlásili už roku 1926 za čiastočnú rezerváciu Babia Gura, resp. Kotlina pod Babou horou. Stručnú informáciu o nej publikoval tiež učiteľ, prírodovedec, múzejník a muzeológ, priekopník ochrany prírody Ján Volko-Starohorský (1880 – 1977) v práci Ochrana prírodných pamiatok.
„Rezervácia „Kotliny“ (prales) pod „Babou horou“ vo výmere 111 ha 51 a a 36 m2. Leží v ochrannom lese.“
Ján Volko-Starohorský: Ochrana prírodných pamiatok (1941)
Babia hora je opradená množstvom povestí, ktoré sa nespájajú len s diablami či bosorkami. Rodák z Krivej, jazykovedec, etnograf, zberateľ ľudovej slovesnosti, spisovateľ a publicista Anton Habovštiak (1924 – 2004) sa okrem iného venoval oravskému nárečiu a zozbieral množstvo povestí z rodného kraja. Jedna z nich súvisí aj s pôvodom mena najvyššieho Beskydského vrchu.
„V dávnych časoch bývali v našich vrchoch velikánski ľudia. Obri to boli a mali aj ženy obryne. Tiež boli veľké a mocné, omnoho urastenejšie ako terajšie ženy. Aj na Orave v tých časoch žili takí ľudia-ozruty. Vraj si tam sami stavali vrchy, preto má Orava viac vrchov ako iné kraje. Jeden veľký obor žil na Choči aj so synom a druhý zas tam, kde do oblakov vyčnieva Babia hora. Lenže ten sa akosi včas pominul, a tak jeho žena ovdovela, iba s dcérou-obrynkou tam žila.“
„To však celkom dobre nevedno, či za dcérou-obrynkou prišiel vohľač od Choča a či sa zaň potom aj vydala. Ale vrch, kde jej mater bývala, je dodnes najvyšší na celej Orave. Aj meno má po tej babe-obryni. Preto sa volá Babia hora.“
Anton Habovštiak: Odkedy šumí Orava (1978)
Spisovateľka, regionálna historička a zberateľka ľudových povestí Eva Kurjaková zaradila do publikácie Povesti spod Babej hory (2019) tiež príbeh kamennej útulne, ktorá od roku 1905 stávala juhovýchodne pod vrcholom hory.
„Keď pri výstupe na Babiu horu, približne sto metrov pod vrcholom natrafíte na skalnaté pole, prišli ste na miesto, kde kedysi stála medzi turistami známa turistická útulňa. Územie, na ktorom stála, vraj prenajalo Oravské panstvo Beskydskému turistickému spolku so sídlom v Bielsko Bialej za jednu zlatku ročne. Útulňu riadne vysvätil vtedajší pán farár rabčianskej farnosti Jozef Murdžák. Na vysviacke útulne sa zúčastnilo veľa obyvateľov Polhory aj Rabčíc, ktorí dlho na ňu spomínali, najmä vtedy, keď už z nej neostali ani ruiny.“
Eva Kurjaková: Útulňa na Babej hore (2019)
Množstvo príbehov, zvyšujúcich mystérium Babej hory, súvisí aj s jej tajomným podzemím, v ktorom sa vraj majú nachádzať sklenené tunely, štôlne a ďalšie priestory, predstavujúce spojenie s temnými silami či mimozemskými civilizáciami, prípadne súvisiace s aktivitami na sklonku druhej svetovej vojny a tesne po jej skončení. „Záhadológovia“, slovenský spisovateľ a publicista Miloš Jesenský a jeho poľský kolega, emeritný kapitán vojsk a publicista Robert K. Leśniakowics sa v knihe Stratení v horách zamerali aj na záhadné príbehy a paranormálne javy týkajúce sa Babej hory.
„Domnievame sa, že k objaveniu podzemných koridorov pod Babou horou, ktorých tajomstvá po generácie strážia príslušníci vybraných rodín na slovenskej i poľskej strane žijúcich goralov, došlo už v počiatkoch tunajšieho osídlenia, niekedy na prelome 15. a 16. storočia. V tej dobe ju doslova prekutrali početní prospektori a hľadači pokladov…“
„Vo februári 1935 došlo na Babej hore k veľkej tragédii. V snehovej búrke tu na vrchole Diablaka zahynula štvorčlenná lyžiarska výprava. Tragický koniec jej účastníkov nám v mnohom pripomína záhadnú drámu pri výprave Igora Ďatlova na Ural o takmer štvrťstoročie neskôr.“
Miloš Jesenský & Robert K. Leśniakowics: Diabli z Babej hory (2023)
foto: Peter Urban
