Obľúbená dominantná hora s krásnymi výhľadmi na východe Slovenského rudohoria. To je Kojšovská hoľa. Aj keď sa nachádza len asi 20 km západne od Košíc, poskytuje výnimočnú horskú atmosféru. Kráľovnou hôľ je síce Kráľova hoľa, avšak Kojšovská hoľa, či familiárne nazývaná len Kojšovka či Kojša, si vďaka svojim parametrom vyslúžila prívlastok „Princezná hôľ“.
Na Kojšovku chodievam dlhé roky. Veľmi rád aj v zime, keď má milá Kojšovka osobité čaro. V jej okolí aj pri súčasných miernejších zimách zvykne panovať snehové kráľovstvo, neraz prešpikované neobyčajne ďalekými výhľadmi. Vďaka nadmorskej výške a celkovému charakteru tu možno zažívať pravý „zimný raj“ v blízkosti veľkého mesta.
Existuje veľa možností, ako vyjsť na Kojšovku na lyžiach. Z rôznych strán, po značených i neznačných cestách, strmšie či plynulejšie, známymi, neznámymi či akoby utajenými cestičkami a chodníčkami. V poslednom období mi však jedna trasa akosi viac prirástla k srdcu. Vedie popri „utajenom“ kríži a vyžaduje si trochu viac námahy. Je však štedro odmenená tichým malebným prostredím a netradičnými výhľadmi. Táto trasa v spojitosti s pokračovaním pri zostupe z vrcholu popri ďalších dvoch krížoch ponúka krásnu zimnú túru s neobvyklým duchovným nábojom.
Zo Zlatej Idky popri strome nádeje
Podhorská dedina Zlatá Idka je najčastejším štartovacím miestom výstupov na Kojšovku. Dnes som prišiel autom z Košíc na parkovisko nad dedinou, odkiaľ existuje viacero možností, ako prísť na návštevu „Princeznej“. Dnešný môj plán je jasný – hore pôjdem menej známou trasou v závere popri kríži východným úbočím hole. Z parkoviska sa vydávam severozápadným smerom po úzkych lesných cestách, v ktorých býva v zime aj lyžiarska stopa.
Dnes je v čerstvom snehu stopa jedného lyžiara, čo mi uľahčuje výstup. Vyššie však stopa smeruje priamo hore na hrebeň, a tak ďalej smerom doľava pokračujem ako „prvolezec“. Na malebnej čistinke stojí drevená búda a dnes prvýkrát vidím „Princeznú“. Po dvoch serpentínach prichádzam na mierne stúpajúcu zvážnicu. Dovedie ma na ďalšiu čistinku, na jej okraji sa vyníma krásny symetrický smrek ovešaný šiškami. Vždy sa poteším pohľadom naň. Pripomína dokonalý vianočný stromček.
A v prostredí okolitej listnatej mladiny mi pripadá ako strom nádeje. Nádeje, že ťažko skúšané a neraz nerozumne rúbané slovenské lesy raz budú všade ozajstnými a trvalými lesmi.
Strom nádeje pri ceste na Kojšovskú hoľu 
Kríž Jána Pavla II.
Cez mladé porasty mierne stúpam a teším sa z príjemného zimného slniečka i z južných výhľadov na protiľahlú Kobyliu horu. Vyššie sa napájam na červenú hrebeňovú trasu a čoskoro som v sedle Golgota pri hornej stanici sedačkovej lanovky, ktorá už nepremáva. Krátkym zjazdom schádzam k dolnej stanici lyžiarskeho vleku. Bol súčasťou komplexu lyžiarskych zjazdoviek a vlekov, ktoré v súčasnosti nefungujú. Existujú invenčné plány, ako z pekného prostredia Kojšovskej hole urobiť veľkolepé (najmä zimné) turistické stredisko. Potenciál na to Kojšovka jednoznačne má. Pokiaľ by sa to udialo s citom a s mierou, tak by sa „staré zlaté časy“ mohli na Kojšovku vrátiť.
Horským parkom popri kríži na vrchol
Od spodnej stanice vleku pokračujem po mierne stúpajúcej ceste. Naľavo míňam pekne upravenú studničku a ocitám sa na východnom úbočí Kojšovskej hole. Zachovalé prírodné prostredie s vysokohorským hôľnym charakterom, krásnymi pokrútenými bukmi, skupinami stromov i solitérmi evokuje dojem prírodného horského parku. Pozvoľne stúpam po lesnej ceste. Moje lyže pradú, ako sa jemne zabárajú a kĺžu v čistom bielom páperí. Aj moja duša pradie a telo si hovie v kojšovskej zimnej rozprávke. Zľava vidieť v snehu stopy po skialpinistoch, ktorí si vychutnali netradičný zjazd z Kojšovky týmto pekným terénom. Po vyše kilometri v nadmorskej výške 1 065 m na čistinke odbočujem z pohodlnej cesty prudko doľava.
Janikov kríž 
Zjazd k tretiemu krížu
V zasneženom teréne lesnú cestu nevidieť a keď tu nie je stopa ako dnes, tak treba ísť buď podľa navigácie, alebo jednoducho priamo strmo nahor okrajom čistinky. Cez otvor pomedzi stromy sa v lokalite zvanej Na brešču čoskoro dostávam k prvému krížu. Oceľový kríž postavili na mieste tragického nešťastia muža, ktorý sa tu prevrhol s traktorom. Kríž dala postaviť jeho sestra, ktorú vraj o to nebohý brat požiadal vo sne.
Pod odliatkom korpusu Krista zo sivej liatiny je na okrúhlej tabuľke nápis: „Tu tragicky zahynul Michal Janikov *22.VII.1944 +8.XI.1975.“ Od kríža sú výhľady na okolité kopce i peknú horskú krajinku.
Po obvyklej krátkej zastávke pokračujem strmo nahor. Cestou sa mi otvárajú čoraz krajšie výhľady a v hôľnom prostredí pretkanom lesíkmi, skupinami i solitérmi stromov si pripadám ako vo Veľkej Fatre. V závere už miernejšie otvoreným terénom popri stožiaroch bývalého lyžiarskeho vleku prichádzam na vrchol Kojšovky. Kruhový výhľad z Kojšovskej hole patrí medzi najkrajšie na Slovensku. Presúvam sa na západný vrcholček hole, kde je umiestnený menší vysielač. Odtiaľto sú lepšie najmä západné výhľady, ktorým dominujú Kráľova hoľa a Tatry.
Popri ďalších dvoch krížoch
Z vrcholčeka sa južným smerom presúvam k druhému krížu. Nachádza sa blízko vrcholu v nadmorskej výške 1 230 m mimo hlavných trás v oblasti tzv. Mierovej hory. Tento jednoduchý oceľový kríž postavili veriaci z Hýľova v roku 2007 na počesť pápeža Jána Pavla II. Od kríža sú pekné výhľady najmä na spomínanú Kráľovu hoľu a Tatry, ale aj smerom na juh a blízku Zlatoidskú horu.
K tretiemu krížu v sedle pod Kojšovskou hoľou je to asi len 500 m. Využívam dobré snehové podmienky i hrany mojich lyží typu backcountry, a tak k nemu schádzam dlhými oblúkmi v plynulom zjazde. Tento tretí kojšovský kríž je drevený a je z nich najväčší a najkrajší. Nachádza sa pri lesíku blízko cesty spájajúcej Golgotu s chatou Erika. Tzv. misijný kríž postavili veriaci z Kojšova v roku 2003 na počesť 1 140. výročia príchodu vierozvestov svätých Cyrila a Metoda na územie Slovenska (kríž obnovili v roku 2013, pričom pribudla strieška a ohrádka). Z miesta sú pôsobivé výhľady na Kojšovku a pri tomto kríži sa zvyknem zastaviť na dlhšiu chvíľku tak ako dnes.
Po hrebeni k Bielemu kameňu
Využívam dobré počasie i sneh a od kríža pokračujem západným smerom. Popri obnovenej chate Erika prichádzam na začiatok upravovaných bežeckých tratí. Na ich začiatku na chvíľu odbočím k Apáthiho vyhliadke (ukazuje smerovka). V balvane, pri ktorom rád odpočíval Viliam Apáthi, osadili v roku 1932 na jeho počesť kovovú tabuľu. Viliam Apáthi od roku 1894 až do svojej smrti v roku 1920 pôsobil ako správca gelnických lesov a zároveň podpredseda Hnileckej sekcie Uhorského karpatského spolku a veľmi sa zaslúžil o rozvoj turistiky v okolí Gelnice. V upravenej stope sa ide fajn a pekná zimná krajinka je obohatená ďalekými západnými a severnými výhľadmi.
Po hrebeni Volovských vrchov pokračujem až do sedla Biely kameň, kde sa bežecká trasa stáča naspäť na východ. V minulosti bol hrebeň zalesnený a na blízkej vyvýšenine stála dokonca drevená rozhľadňa. Výhľad z nej podrobne opísal Szilárd Schermann v skvelom sprievodcovi Košice a košické hory, ktorý vyšiel v roku 1944 v Budapešti v maďarskom jazyku. Kruhovú panorámu zachytáva kresba vložená do knižky vo forme skladacej prílohy. Autor vyvýšeninu nazýva Mackótető (v preklade do slovenčiny Mackov vrchol) s tým, že z nej sa môže vychutnať jeden z najkrajších výhľadov na celé pohorie. V súčasnosti je tu zdecimovaný les, ktorý postupne zarastá. Obmedzené výhľady sú len z blízkeho sedla pod Bielym kameňom.
Uvažujem, či pokračovať po obľúbenej príjemnej trase ďalej na západ do sedla Trohanka. Odtiaľ by sa dalo pokračovať až na Kloptaň s vyhliadkovou vežou, ale úsek za Trohankou je náročnejší kvôli terénu a častým polomom. Nakoniec sa rozhodnem vychutnať si upravené bežecké trasy a v pohode sa vrátiť naspäť k autu. Pri rázcestníku Spálenica odbočuje doprava zelená turistická značka. Chodievam ňou sem na hrebeň zväčša len hore na lyžiach, pretože pre pár strmších úsekov je táto trasa na zostup menej vhodná.
Na konci bežeckých tratí pri maringotke klubu Metropol Košice, ktorý sa o trate stará, odbočujem doprava na hlavnú prístupovú trasu k chate Erika. Cesta je len čiastočne odhrnutá, a tak využívam jej mierny sklon na pohodlný vyše päťkilometrový „šús“ až k parkovisku nad Zlatou Idkou. Tu končím ďalšiu návštevu „Princeznej“, ktorá bola ako vždy povznášajúca. A vďaka zastaveniam pri krížoch som mohol hlbšie precítiť svet hôr a zázrakov.
Základné údaje o trase: Zlatá Idka – Janikov kríž – Kojšovská hoľa – Biely kameň – Zlatá Idka, dĺžka 15 km, stúpanie 630 m. Mapa trasy: http://www.cykloserver.cz/f/680c287361/
text a foto: Karol Mizla
