V minulosti boli Kysuce typickým chudobným krajom vrchov a dolín s prevažne studeným a vlhkým podnebím. Až do polovice 20. storočia tu nebolo ozajstné mestské osídlenie. Naopak, bola to typická vidiecka oblasť s roztrateným osídlením, pričom niektoré obce mali aj viac ako tri štvrtiny obyvateľstva na kopaniciach.
Kysuce boli osídlené pomerne neskoro, základné sídelné jednotky tu vznikali až od druhej polovice 16. storočia. Postup ich osídľovania bol živelný. Budovali sa tu dvojaké druhy stavieb – na jednej strane jednoduché obydlia, na druhej strane koliby v miestach, kde pastieri pásli stáda. Obce boli vtesnané do úzkych dolín, kde sa postupne vytváralo voľné reťazové osídlenie. Na vyšších a odľahlejších miestach pastieri prechádzali z miesta na miesto. Reťazové osídlenie sa postupne rozvinulo do voľných sídelných pásov – pozdĺž rieky Kysuca od Čadce po Makov a pozdĺž potoka Čierňanka od Čadce po Skalité.
Z jednoduchých obydlí na Kysuciach postupne vznikali dvory, ktoré boli od seba často značne vzdialené. Z hľadiska pôdorysu každý dvor predstavoval iný typpretože pri ich výstavbe a orientácii neexistovali nijaké plány ani pravidlá. Dvory boli často otvorené, prístupné zo všetkých strán. Niektoré však boli ohradené plotom a prístupné cez bránu so strieškou. Ako stavby pribúdali, stavali sa často tesne k sebe, takže vo dvoroch sa takmer nedalo ani vozom obrátiť.
Od 18. storočia sú na Kysuciach známe dvojpriestorové domy s otvoreným ohniskom v izbe. Pitvor bol iba ochranným priestorom izby pred vonkajšou nepohodou. Dvojpriestorové domy, ktoré pripomínajú archaické typy, sa zachovali napríklad v Riečnici až hlboko do druhej polovice 20. storočia. Na týchto miestach bola totiž stavebná uzávera pre výstavbu vodárenskej nádrže, a preto staršiu zástavbu neprekryli ďalšie stavebné vrstvy. K dvom obytným priestorom sa vedľa pitvora pridružoval priestor pre ovce, prípadne dobytok. Na Kysuciach nebolo pravidlom, ako inde na Slovensku, budovať komoru ako tretí priestor za pitvorom (hoci sú aj také príklady), ale často ako prístavbu na bočnej strane izby. Niekde však takúto bočnú komoru upravili ako obytný priestor.
K starým pôdorysným typom patria aj domy pre dve samostatné rodiny s dvoma izbami na kraji a dvoma pitvormi v strede. Stavali sa aj domy spoločné pre dve rodiny, ktoré mali súmerne dve izby na krajoch a spoločný pitvor. Maštale s humnom sa budovali samostatne alebo sa pripájali.
Okrem obytných dvorov sa na Kysuciach budovali tzv. cholvarky, čiže letné stajne umiestnené ďaleko od dvorov. Niekedy sa používali aj na prezimovanie dobytka a oviec a stávali sa základom pre obytné jednotky a dvory. Cholvarky boli rozšírené aj mimo územia Kysúc, napríklad aj v oblasti Malej Fatry.
Do prvej svetovej vojny sa na Kysuciach stavalo výlučne z dreva. Dvory sa stavali tam, kde sa pre ne vyrúbalo miesto v lese. Prevoz hrubých a dlhých brvien bol totiž v ťažko prístupnom teréne veľmi náročný. Výhodu to malo aj z ekologického hľadiska, pretože drevo aj po spracovaní zostávalo tam, kde strom vyrástol. Stavby sa zavše aj rozoberali a prevážali.
Architektúra kysuckých domov bola veľmi jednoduchá. Na prednej strane býval doštený štít s podlomenicou, prípadne aj s polokužeľovou kuklou. Krytina bola výlučne šindľová. Štít sa postupne stal miestom výtvarnej výzdoby s rozličnými úpravami doštenia. Zruby sa niekedy ozdobovali čiastočným bielením – napríklad pásikmi medzi brvnami, na rezných plochách brvien alebo na časti priečelia. Nebielilo sa celé priečelie zrubu ako v niektorých iných krajoch Slovenska. Z Kysúc je známa úprava domov v podobe „druhého priečelia” z dosák, predsadeného asi 1,5 m pred vlastný zrub, pravdepodobne na ochranu pred zimou, s vynechaním otvorov na okná a dvere.
Foto: Zuzana Kollárová a Ján Lacika
