Druhý ročník časopisu Krásy Slovenska

Autor Ján Lacika
0 komentárov

Krásy Slovenska prežili ťažké chvíle novorodenca, avšak za prvý rok existencie si na Slovensku našli okruh svojich čitateľov chtivých po poznávaní otčiny. Nadšenci z Liptovského Svätého Mikuláša sa s vervou pustili aj do tvorby pútavých čísel druhého ročníka turistického časopisu. Dnes vieme, že po úspešnom druhom ročníku nasledovalo ďalších 98, preto ich snaha a nadšenie určite neboli márne. Pripravili sme pre vás ďalšie autentické pohľady do histórie Krás Slovenska. Zaujímavé úryvky článkov vám ponúkame tak, ako ich autori napísali v roku 1922. 

V druhom ročníku Krás Slovenska redaktorský kolektív ponechal koncepciu osvedčenú v prvom ročníku. Čísla vydané v roku 1922 mali rovnaké stále rubriky, v rámci poznávania krás Slovenska rozšírili priestor záujmu a predstavili aj regióny vzdialenejšie Liptovu a Tatrám. V rubrike o krásach iných krajov sa len raz vybrali za oceán do Yosemitského národného parku, ostatné príspevky zostali na starom kontinente, v Benátkach a po prvý raz aj v Alpách ponúkli prechádzku po neďalekom masíve Rax-Alpen.

Prvý článok druhého ročníka Krás bol výsostne odborný. Napĺňal poslanie časopisu vlastivedne vzdelávať svojich čitateľov. Autor príspevku Ivan Houdek prezentoval stručný prierez pravekými dejinami Slovenska od tzv. starého času (prvohôr) až po tzv. aluviálnu dobu (holocén). Dá sa povedať, že použitá vývojová schéma neprešla ani za sto rokov podstatnejšími zmenami, bola neskôr viac-menej už len spresňovaná a v detailoch korigovaná. Použité názvy geologických období v článku boli iné ako dnes, ale systémovo sú kompatibilné, stačí ich len v danej schéme nahradiť súčasnými. 


Charakteristika jednotlivých geologických období slovenského praveku nie je veľmi odlišná od tej, ktorú by napísali súčasní geológovia a historici, akurát by boli v niektorých pasážach detailnejší, prípadne doplňujúci. Vďaka tomu, že sa regionálne vedy o Slovensku za storočie niekam posunuli, mohli by sme pôvodný text Ivana Houdeka o miocéne (mladších treťohorách) obohatiť o vysvetlenie toho, že vnútri Malých Karpát a ďalších karpatských pohorí nachádzame prekvapujúco plochý reliéf, že sú tam centrálne plošiny nazývané rovne. V medzivojnovom období ich vedci považovali za výsledok abráznej činnosti, čiže deštruktívneho rozrušovania pobrežia morí, ktoré sa v treťohorách rozprestierali na mieste dnešnej Záhorskej a Podunajskej nížiny. Až po druhej svetovej vojne vznikla dodnes akceptovaná hypotéza, že rovne sú reliktami treťohorného reliéfu, ktorý sa formoval suchozemským zarovnávaním reliéfu regulovaným aktívnou zlomovou tektonikou. Nasledujúcemu textu o ľadovej dobe na Slovensku v podstate niet čo vytknúť: V ľadovej dobe (diluvium) ohromné ľadovce severu, ktoré pokrývali vtedy prevažnú časť Európy, nesiahaly až na Slovensko, ale Tatry staly sa východiskom mohutných miestnych ľadovcov, ktoré rozbrázďovaly a drvily ich pôvodne homolovité štíty a úbočia (hlavne na južnej strane!), zanášali troskami (morény) ich údolia, vyhĺbily kotliny, ktoré neskôr vyplnila voda, dajúc vznik morským okám (plesám), inde zas zatarasily nanoseným skálím doliny a priehlbiny, umožniac tam nahromadenie vody (Štrbské pleso, Hincovské jazerá). Slovensko obývali vtedy mohutné mamuty (kosti nájdené boli na mnohých miestach, napr. pri Trnave, Beckove, Beši v Tekove atď. na tomto poslednom mieste takmer úplná kostra, ktorá sa nachodí v martinskom Muzeume), nosorižce (Trnava), jaskynné medvede (jaskyňa Lôm, Pružiná v Turci), hyeny, obrovské jelene (Ružomberok, Pekelník v Orave, jaskyňa na Blatnici) a iné rozmanité tvorstvo ľadovej doby.

Podobne odborný je aj článok v šiestom čísle druhého ročníka časopisu. Uznávaný vedec a výborný znalec Slovenska profesor Ján Volko-Starohorský v ňom predstavil Liptovský kras v celej jeho početnej a rozmanitej podobe, aká sa okrem Slovenského krasu pri Rožňave nikde inde u nás nevyskytuje. Okrem iného sme sa z neho dozvedeli, ako pred sto rokmi nazývali jednotlivé horstvá obklopujúce „liptovskú paňvu“ (dnes Liptovskú kotlinu). Na úvod nám pomáha zorientovať sa v orografickom členení Liptova, ktoré môžeme porovnávať s dnešným. Píše, že Vysoké Tatry, nazývané aj Vyšnými Tatrami, sa pred sto rokmi delili na Belanské Tatry (Belianske Tatry) a Stredné Tatry (asi v rozsahu dnešných Vysokých Tatier), ktoré nižšie spomína aj ako Centrálne Tatry. Dnešné Západné Tatry boli pre autora článku nie Tatrami, ale Liptovskými hoľami, avšak podľa neho bez Roháčov, pretože tie by pre Oravcov vonkoncom nemohli byť liptovskými. Ďalej na západ sa podľa profesora nachádzali Liptovské Vápenisté Vrchy (dnešné Chočské vrchy). O nich sa však v inom článku toho istého čísla (o Prosieckej a Kvačianskej doline) píše ako Oravsko-liptovských vápencových vrchov. Bližšie k pravde je asi pán profesor, pretože Liptov siaha až za toto pohorie, za Chočskými vrchmi ležia tri dediny tzv. liptovského Záhoria. Ján Volko-Starohorský z juhu Liptov ohraničuje Nižnými Tatrami, ktoré sú dnešnými Nízkymi Tatrami bez Kozích chrbtov. V úplnom zozname liptovských horstiev nemôžu chýbať na západe ležiace Fatry, ktoré podľa pána profesora nesprávne nazývajú Veľkou Fatrou. Tvorcovia dnes stále platného geomorfologického členenia Slovenska z roku 1978 mali na túto vec iný názor, a preto je pohorie, cez ktoré rečou Volka-Starohorského sa „hučivý a plťonosný“ Váh prediera z Liptova do Turca, predsa len Veľkou Fatrou.


V Krásach Slovenska v roku 1922 sme mohli s prírodovedou koketovať ešte raz. Emerich Bolčík napísal do dvojčísla 3-4 zaujímavý článok o vodnej turistike v Slovenskom raji, v ktorom si všimol zaujímavý prírodný úkaz, ale nevysvetlil ho. Vnímavý autor o prielome Hornádu v Slovenskom raji napísal: 
Hlavnou tepnou Slovenského raja je tok Hornádu hlbokou a bralnou dolinou, cez ktorú si cestu od vekov úmorne razil, boril, hlodal, čím dosvedčil svoju tvrdošijnosť a i nevedome utvoril celý labyrint neobyčajných prírodných krás …. 
…. Svoju kapricioznu povahu dokázal Hornád aj tým, že nevolil si cestu ľahším terrainom, hladkým prekĺznutím popri severnom okraji svahov pohoria, ale zanovite udrel „čelom do múru“ až tri razy, akoby bol chcel dokázať svoju húževnatú silu …. 
…. Po Hrabušice zpod severných výbežkov Kráľovej Holi tečie Hornád širokou otvorenou dolinou. Tam potom akoby nahnevaný, že sa mu do cesty stavia hrádza, urputne oddá sa do nej, premôže ju a boriac sa so značnými prekážkami bralných vrchov, 11 kilometrovej ceste, pri Smižanoch opúšťa krivoľaké riečisko a opäť vráti sa na širokú rovinu. 

Chovanci ústavu hluchonemých z Kremnice sa učia písať v prírode a vzdelávajú sa v rastlinopise

Vďaka tomu, že slovenská geomorfológia sa sto rokov niekam posunula, môžeme pána Bolčíka v krátkosti doplniť. Dnes vieme, že máme dočinenia s prejavom okrajovej epigenézy. Najprv sa musíme vrátiť v čase niekde na začiatok starších treťohôr (paleogénu), keď krajinu južného Spiša zalialo teplé tropické more, jeho sedimentmi sa prekryl Slovenský raj, dokonca aj blízke Tatry. Oživšia tektonika v mladších treťohorách (neogéne) spôsobila, že územie sa postupne dvíhalo a more z neho celkom ustúpilo. Praveký predchodca Hornádu pôvodne tiekol v doline plytko zahĺbenej do obnažených sedimentov bývalého paleogénneho mora. Pod tlakom tektonických síl došlo k rozlámaniu súše a nad rodiacu Hornádsku kotlinu sa začali dvíhať okolité pohoria. Južne od kotliny sa začala dvíhať horská bariéra Slovenského raja, ktorá sa erózno-denudačnými procesmi postupne zbavovala vrchných vrstiev paleogénnych sedimentov, a na zemský povrch sa dostávali druhohorné vápence. Zo Slovenského raja sa časom stala krasová planina, ktorá svojím dvíhaním do seba vtiahla aj kus pradoliny Hornádu. Rieka sa najprv zahlbovala do mäkkých nadložných vrstiev pieskovcov a ílovcov, keď neskôr hĺbková erózia toku dosiahla tvrdé vápencové podložie, bol už Hornád takpovediac uväznený v odolnej hornine bez akejkoľvek možnosti odkloniť svoje koryto do poddajnejších hornín v neďalekej Hornádskej kotline. Vytvorením prielomu Hornádu cez severný okraj Slovenského raja bola učebnicová okrajová epigenéza dokonaná. 

Doktor Mikuláš Szontagh koncom 19. storočia ľudí presviedčal, že v tatranských kúpeľoch sa dá účinne liečiť aj v zime. Jozef Sivák na stránkach prvého čísla Krás v roku 1922 rovnako horlivo propagoval zimnú tatranskú turistiku. Vybrali sme pre vás úryvky článku, ktoré pred sto rokmi možno viacerých čitateľov presvedčili o tom, že treba zbaliť batoh a lyže a vyraziť do zasnežených Tatier: Zima v Tatrách! Tam je ona doma, tam ona panuje a kraľuje neobmedzene ako hrozná autokratka. Tvárnosť Tatier premení úplne podľa svojej vôle, svojho vkusu a ľúbosti. Všetko sa tak robí v Tatrách, ako ona chce. Rokliny, sráze, priepasti vyrovná, vyplní, zahladí každý vrások na obličaji starých Tatier, dekoltovanú hruď prihodí im drahým hermelínom: bielym, sviežím, jagajúcim sa snehom. A to sa jej musí uznať: na toalety veľmi mnoho dá. Keď sa oblečú jedlice do striebornej inovati – ani parížske dámy ich nechytia. A mladé smrečky vo svojich úboroch sú ako skutočné pážatá jej veličenstva zimy. 

Jozef Sivák sa nebál písať ani o úskaliach, ktoré prináša tatranská zima. Dramatické opísanie pravej zimnej veľhorskej nepohody určite vychádzalo z jeho osobných skúseností. Ktovie, čo by napísal po prežití tatranského 19. novembra roku 2004? Často urobí to zima všetko za jednu noc, ako čarodejka. A keď sa prebudí ráno Gerlach, ani skoro sám seba nepozná. Posluhy má ona k tomu koľko len chce: vetriská, fujaky, víchrice, metelice, kúrňavy, a to všetko stojí k jej službám. Čo by neurobil žiaden živý duch, vykoná to jediná povíchrica: zahádže, zakydá snehom grúne a bralá, zaduje, zasype horu, zatarasí cesty, pochovávajúc hlboko všetko, čo ešte žilo a vylo po dolinách – a ukrutná vladárska zima triumfovať môže v svojej nekonečnej nádhere a velebe, však zvíťazila ešte i nad tatrami, ktoré tam u jej nôh ležia mŕtve, v bielom rubáši, sťaby na márach ….

Zimné Tatry nie sú však len o víchriciach priťahujúcich turistov s dobrodružnou povahou. Občas sa prírodné živly upokoja a na svoje si prídu sviatočnejší turisti z radov milovníkov nežnej krásy zimných hôr. Niet divu, že z nasledujúceho úryvku môže čitateľ nadobudnúť dojem, že si nekúpil turistický žurnál, ale sa začítal do literárnej revue. Posúďte, že to určite nie je na škodu veci: Tatranský sneh je čosi zvláštneho. Je biely ako srieň, ľahký ako páper, mäkký ako nákyp, sypký ako morský piesok, ako prášok namletý z perál. Chytíte ho do ruky a stisnete: rozpadne sa vám v dlani na tisíce a tisíce drobnuškých jasných hviezdičiek, on sa nedá smiesiť, smačkať, ako tamten obyčajný pouličný, – je pružný ako rúno, melký ako strieborná posýpka. Zdá sa vám, že v tatranskom snehu cítite arómu zimy, zdá sa vám, že sneh tento vonia, vonia smoľnatou čečinou, čo tak hlboko nahla sa ponadeň, sťaby sa chcela uložiť, ako na mäkkú teplú hlavnicu. 

Pravidelná rubrika Zimné športy reaguje na zvyšujúcu sa popularitu športovania v zimnom období vrátane atraktívnej zimnej turistiky. Prakticky ešte nejestvujúca infraštruktúra v podobe lyžiarskych vlekov a upravovaných zjazdoviek nahrávala tomu, že sa viac bežkovalo ako zjazdovalo, svojich fanúšikov malo už aj korčuľovanie a spúšťanie sa na „rodlach“, ako pred sto rokmi nazývali sane. V druhom čísle druhého ročníka Š. Sobolovský napísal chválospevy o zimnom športovaní v Kremnici, ktorá spolu s Tatrami bola pri jeho zrode na Slovensku. Už pred sto rokmi sa ozývali hlasy, že nielen Tatry sú Slovensko: Úboče vrchov mierne sa klonia do kremnickej kotliny, a sú znamenitým terrainom pre sánkovanie a lyžovanie. Lyžiari málo kde na Slovensku najdú takých príjemných a primeraných miest pre svoj obľúbený šport, ako sú na okolí Kremnice. V mnohom ohľade lepšie vyhovuje ako samé Tatry, ktoré vystavené sú častým mrazivým vetrom severovýchodným, kdežto okolie kremnické je v zátiší chránené od nepríjemných vetrov. Byty a strava sú nepomerne lacnejšie. Preto turistické spolky, ich lyžiarske odbory, maly by si Kremnice viac všímať a sriadiť tu závody, ktoré nemajú byť vždy len v Tatrách. Zato by im Kremnica bola vďačná a iste aj účastníci boli by vždy v každom ohľade spokojní. 

Permanentnou témou najmä v rubrike Turistický odbor bola Javorina. Je príkladom angažovania sa turistov vo veciach politických, ak majú zlý dopad na ich aktivity. Ani po viac ako troch rokoch od prevratu, ako vtedy označovali dejinný rozpad monarchie a vznik Československa, nebol doriešený spor, komu pripadne kus Tatier v chotári dnešnej Tatranskej Javoriny. Okrem iného priniesli správu o tom, že Poliaci sú ochotní ponúknuť za Javorinu oveľa väčšie územie Spiša, ktoré im v lete 1920 prisúdili bez plebiscitu. Československá strana to však nemieni prijať, lebo Poliaci pomocou Javoriny by mohli ovládať celé Tatry, ako píše autor príspevku, z geografickej aj turistickej stránky. Argumentuje, že: Utratili by sme najveľkolepejší skvost Tatier, lebo netreba zabúdať, že Javorová dolina s jej výbočkami je v Tatrách najkrajšia. Z geologického a menovite z bezpečnostného, teda strategického ohľadu – nevynímajúc ani nepríjemných pre nás chúťok našich bratrankov: pytliačenie a pašovanie – maly by nám patriť celé Tatry až po Zakopané. My iste neohrožovali by sme bratského Poľska, ako on nás, keby si nespravodlivo vyškriepilo Javorinu. …. Či je Slovensko jablkom, z ktorého si každý môže odhryznúť? Nechceme byť ohryzkom! Milujeme svoju odvekú otčinu – a tobôž klenot nášho kraja: Tatry. 


V piatom čísle druhého ročníka sa objavil zaujímavý príspevok autora Trávnického o valaške. Reč bola nielen o tej najslávnejšej, ktorou sa proti pandúrom oháňal sám Juro Jánošík, ale autora článku zaujala najmä valaška istého šuhaja menom Janko. Písal o ňom ako o šuhajovi vysokom ani podkrivánsky smrek a dobrom ako kus mladého, májového syra. Charakterizuje ho ako milovníka Božej prírody, fanatika lesov a hôr, ktorý dovtedy poznal len jednu veľkú lásku: Tatry. Na potulkách horskou krajinou sebou nosieval valašku, ktorá síce nebola taká ako slávna Jánošíkova, trikrát vybrúsená, ligotavým zlatom pozlátená, ale dobrá určite bola. Janko si ju náležite ctil, nestaval ju vedľa palíc v pitvore, ale ju vešal nad posteľ. Nosieval ju všade sebou ako svoju vernú družku, bez valašky nebolo nič a s ňou všetko! Vraj stojí viac ako desať žien. Veľký žiaľ Janka postihol, keď svoju milovanú valašku stratil pri návšteve v sliezskom Tešíne. Bez nej nenachádzal vo svete pokoja. Príbeh mal zaujímavé rozuzlenie: Keď to bola prišla zvesť z Paríža, že Tešín rozpoltili medzi dve krajiny, Janko prijal tento chýr s akýmsi zadosťučinením, hovoriac, že Tešín zastihol trest … Ináč v trianonskej mierovej zmluve je vraj ap-ssus, štylizovaný doslovne takto: „Ak by sa našla v poľskej časti Tešína valaška, považovať sa má za majetok československej republiky, ktorá ju oddá Jánovi L. v M…. ako jedinému oprávnenému majiteľovi“. Dľa inej nezaručenej zvesti opatruje sa v tešínskom mestskom muzeume zbraň zvláštnej, tam predtým nevídanej podoby, upamätúvajúca na indiánsky „tomahawk“, ktorú boli našli pred pár rokmi kdesi na brehu Olsy. Nie je vytvorené, že ide o tu Jankovu valašku, ale on tomu neverí a nechce sa presvedčiť. A keď za mladého jara rozšumí a rozspieva sa starý Háj nad M…,. dobrý Janko náš sadne si pod voňavú jedlicu a tak počúva tieto čarovné melódie zdá sa mu, akoby v piesňach šumiacej čečiny s ním spolu i celý Háj žalostil nad jeho ztratenou valaškou…

V šiestom čísle Krás nachádzame pozoruhodné príspevky z pera Š. Sobolovského, ktoré by sa nijako nestratili v dnešnom modernom odbornom časopise. Didakticky zameraný článok sa venuje témam, ktoré sú aj z uhla pohľadu súčasníka moderné a aktuálne. Autor nachádza inšpirácie nielen u Komenského a Rousseaua, ale siaha po nich až do antického Grécka. Píše, že: Gréci mali pekné, telesne i duševne dokonalé, nadané pokolenia. Oni poznali svoju vlasť, poznali krásy prírody svojej otčiny, vedeli tieto krásy použiť vo výchove, a preto i vedeli svoj národ a štát milovať, zaň pracovať, jeho slávu zveľaďovať, zaň sa boriť a heroicky umierať. Kostoly, školy a divadlá staväli na takých miestach, kde boly v príjemnom súlade s okolím, s prírodou. Nimi vytvorený kultúrny život bol ako obraz, venčený rámom krásnej prírody. Vrchy, lesy, braliny, doliny, potoky, more, pobrežia boly im posvätnými, v nich bývali ich bohovia a bohyne. Gréci svoje chýrne zábavy, závody, zápasy a slávnosti usporiadali vždy v prírode. Ich olympiády bývali tiež v lone prírody, veď boly výsledkom prirodzenej výchovy.

V duchu týchto základných princípov modernej pedagogiky Š. Sobolovský horlil za to, aby sme deti brali do prírody a tam ich v tesnej blízkosti s jej javmi a zákonitosťami kvalitne vzdelávali. Ak by sa učili tak vo všeobecnosti, máme tu dočinenia s už storočným propagovaním škôl v prírode, a ak sa mimo miest a dedín deti učia o samotnej prírode, to je predsa dnes taká žiaduca environmentálna výchova. Článok je pekne ilustrovaný zábermi, na ktorých sa v lone prírody učia deti z kremnického ústavu pre hluchonemých. 

Vchod do handlovských uhoľných baní


Popri krásnej prírode si v Krásach Slovenska všímali aj krásne slovenské mestá. V malej exkurzii po Šariši sa pozornosti nevyhlo chýrne mesto Bardiov (Bardejov), hradný chrám v Zborove, zrúcaniny hradu Plaveč i starobylý kostol v Čelovciach. Vďaka fotografiám ilustrujúcim tento príspevok nemenovaného autora môžeme zhodnotiť, akými zmenami prešli tieto pamätihodnosti za sto rokov. Aj vďaka citátom literárnych klasikov, ale aj kvetnatosti opisu čitateľov Krás zaujal článok zo štvrtého čísla druhého ročníka o Banskej Štiavnici. Maďarský spisovateľ Koloman Mikszáth, narodený v slovenskej obci Sklabiňa, ktorého slovenská verejnosť pozná najmä vďaka sfilmovanému románu Dáždnik svätého Petra, využil svoje veľké znalosti o vtedajšom Hornom Uhorsku a hornatú Banskú Štiavnicu opísal takto: „Milý čitateľu, ktorý dosiaľ necestoval si po tejto hrboľatej krajine, predstav si tritisíc končiarov, práve toľko kotlín, tucet skál, čo všetko je husto zastaväné domami rozmanitého výzoru, ktorých predok často je až na tri poschodia, kdežto chrbát domu skromne učupený pod vrchom. Tu takrečeno niet kúska roviny, lebo v Banskej Štiavnici človek, alebo spúšťa sa dolu tertiun nor datur. Ba ešte aj korzo ide do vrchu.“


Autor článku hľadá odpoveď na to, aké pohnútky viedli postaviť Banskú  Štiavnicu na takom kopcovitom mieste. Odpoveď mu dáva ďalší klasik, slovenský básnik Andrej Sládkovič: „Štiavnica! zlatých pokladov mati! Blesk tvoj mŕtva zem ti rodí…“

Veru, za to, kde dodnes stojí skvostná Banská Štiavnica, môžu poklady ukryté v útrobách pod ňou. O vznik a veľkú slávu mesta sa zaslúžilo baníctvo, ktoré bolo už v časoch Sládkoviča na úpadku. S baníctvom v trochu inej podobe súvisí ďalší príspevok publikovaný v čísle 7-8. Ktovie, prečo sa časopis venoval práve Handlovej, ktorá by sa mohla zdať ako turisticky nepríťažlivá. Možno v nej autor článku J. Vaneček videl podobnosť s Banskou Štiavnicou, ktorá kedysi tiež mohla byť odpudzujúco čierna a špinavá, vsadená medzi nevzhľadné nebotyčné haldy vyťaženej hlušiny. Článok o Handlovej je vcelku výstižnou geografickou charakteristikou hornonitrianskeho mestečka úzko spätého s ťažbou hnedého uhlia. Nechýba v ňom pripomenutie si toho, aké je banícke remeslo ťažké, no najmä nebezpečné: A z diaľky kde-tu počuť – akoby z druhého sveta – slabý hukot vŕtacích strojov a ozvenu čakanov. A do tejto monotónnej hudby, akoby memento na podzemný ľudský život, zavznie niekedy banícky pozdrav: „Glück auf!“ (Zdar Boh). Podivné slová! Akoby sami seba posmeľovali nimi títo schudnutí, biedni a smutní ľudia, život ktorých nie je istý ani na chvíľku. Kto vie, či nárazom čakana neotvorí sa nenazdajky priestor (diera) preplnený horľavým a jedovatým plynom, pred ktorým musí baník utekať – ak stihne.



Na záver sme si nechali optimistickejšiu tému, to je dodnes veľmi obľúbená turistika v Prosieckej a Kvačianskej doline. Podľa autora článku Pavla Stacha sa čitatelia prostredníctvom čísla 6 druhého ročníka môžu vydať na objavnú túru do Oravsko-liptovských vápencových vrchov. V inom sme uviedli, že Ján Volko-Starohorský považoval dnešné Chočské vrchy len za liptovské. Okrem podrobného návodu, ako tento krásny výlet absolvovať, príspevok zaujal tým, že je v ňom mnoho miestnych názvov. Dnes v svete kvalitných máp a najmä na všetko odpovedajúceho internetu sa to vidí ako úplná samozrejmosť. Pred sto rokmi sa však pisateľovi tohto článku žiadne také „samozrejmé“ pomôcky nijako nepomáhali. Nezostávalo nič iné, ako vyraziť do terénu a na to, čo sa ako volá, povypytovať sa miestnych ľudí. Veru, bola to vskutku turistika objavná a bádateľská. Z faktografického hľadiska ma Stachov článok zaujal ešte v jednom. Je známe, že hore Kvačianskou dolinou pred pár desaťročiami viedla hradská, ktorú museli zdolávať dokonca aj autobusy prevážajúce ľudí z kotliny do Hút či Malého a Veľkého Borového. Ťažko uveriť, že aj tiesňava Sokol v Prosieckej doline bola v minulosti uspôsobená na to, aby sa po nej spúšťali ťažké vozy s plnou fúrou sena.

foto: Ján Lacika a archív Krásy Slovenska 1922

Tento článok bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.

Mohlo by sa Vám tiež páčiť