Vybrať pre túto reportáž niekoľko fotiek z portfólia Jaroslava Veličku je tak trochu hriech. O prírode a svojej celoživotnej záľube — fotografovaní — rozpráva s takým zanietením, že nemáme odvahu ho prerušiť. Vtáky ani zvieratá do osídiel nikdy nechytal, zato keď s nami hovorí, keď nám cez svoj objektív sprostredkúva navždy zvečnené okamihy, nás dostane do osídiel hneď…
Doma máme celý svet
Narodil sa na Kysuciach a ani počas potuliek po Európe, Ázii či Afrike z nich vlastne nikdy neodišiel. Na krajinu, v ktorej sa práve nachádzal, vždy sa pozeral cez optiku rodného kraja a čoraz viac si vážil to, čo na Slovensku máme.
„Človek získava vzťah k rodnému miestu cez detstvo, pretože čistá detská duša, neovplyvnená špekuláciami vníma všetko pozitívne. Kysuce pokladám za najkrajší kút sveta. Je vo mne od detstva zadefinovaný všetkými zmyslami – pre mňa tu všetko voňalo, spievalo, lietalo… Cítil som voľnosť a vždy som sa mohol spoľahnúť na svojich najbližších, čo mi dávalo pocit bezpečia. Keďže mám k tomuto kraju nevykoreniteľný vzťah a dokonale ho poznám, nachádzam v ňom to, čím je iný, čo turisti vo svojej vlasti nemajú. Nám domácim môžu niektoré veci zovšednieť, ale pre návštevníka ostávajú zaujímavé, neraz až nevídané. Kysuce mnohí neprávom podceňujú ako málo atraktívne. Naopak, sú výnimočným regiónom a nájdeme v ňom to, čo nikde inde neuvidíme – kamenné gule v Megoňkách, Klokočovské skálie, lesnú úvraťovú železničku vo Vychylovke a mnoho, mnoho iných pôvabných miest. Ja ukazujem krásu, ktorá je nepoškvrnená civilizáciou. Civilizácia totiž pretvára krajinu všade rovnakým spôsobom. Mnohé turisticky obliehané miesta dnes pripomínajú supermarkety. Ľudia sa ale chcú nadýchať voňavého vzduchu, napiť zo zurčiaceho potôčika, vidieť lietať vtáky, vnímať všetky farby navôkol. Moje fotografie sú pozvánkou na takúto návštevu. Príroda sa nám ponúka v celej svojej nádhere a nepotrebuje retuše ani fotomontáže,“ hovorí Jaroslav Velička.
Od fotenia prírody ho to zviedlo na chodníčky k obydliam Kysučanov. A hoci má dar reči, rozpráva pútavo a košato, na potulkách prírodou ticho načúva. Raz prírode, inokedy rozprávaniu starousadlíkov. V hlbokých brázdach ich vrások sú vpísané desaťročia veľkého trápenia a malých radostí. Mnohí fotografi chodia kvôli takým záberom do Ánd a ďaleko do sveta. Aj toto tu máme. Jeho kniha Kysuce od Vianoc do Vianoc je akousi regionálnou bibliou, v ktorej zdokumentoval, ako sa mení región Kysúc počas roka. „Deň po dni som mapoval každodenný život, tradície, nárečia, ľudové piesne zvyky, kroje, recepty. Stretával som sa s ľuďmi, ktorí mi povedali mnoho zaujímavého a cítil som, že sa o to musím podeliť,“ dodáva.
Pohľad cez iné filtre
PaedDr. Jaroslav Velička sa narodil 29. októbra 1954 vo Vysokej nad Kysucou. Po gymnáziu v Turzovke študoval slovenský jazyk a výtvarnú výchovu na PdF UK v Trnave a následne psychopédiu na PdF UK v Bratislave. Od roku 1987 pôsobil ako riaditeľ Spojenej školy v Čadci a Centra špeciálno-pedagogického poradenstva. Patrí k spoluzakladateľom čadčianskej Pedagogickej a sociálnej akadémie, kde dlhé roky pôsobil ako externý pedagóg. Jeho meno je neodmysliteľne spojené so Spoločnosťou pre prírodu a krajinu Alcedo, Slovenským zväzom ochrancov prírody a krajiny – Ekocentrum Čadca, Spolkom priateľov Čadce, Spolkom rodákov Jozefa Kronera v Staškove.
K fotografovaniu sa dostal pri práci na parazitologickom výskume vtáctva v okolí Oščadnice na Kysuciach, a tak sa fotoaparát pre Jaroslava Veličku stal dôležitým pracovným nástrojom. Predsa len by sme pozornosť upriamili na jeho každodenné povolanie, ktoré bolo celý život spojené so zdravotne znevýhodnenými deťmi. Môže práca v tomto prostredí ovplyvniť pohľad fotografa na svet? „Dnes je život zredukovaný len na racio a všetko ostatné je potlačené. Žijeme príliš hekticky na to, aby sme sa z neho stihli tešiť a boli šťastní. Keď ho vnímame všetkými zmyslami, obohatíme rozum o emóciu. Tá je pre mňa veľmi dôležitá. Pod jej vplyvom dokážeme byť vďační napríklad za to, že sme zdraví, pretože nie všetci ľudia toto šťastie majú. Akýkoľvek handicap ľuďom sťažuje život a emócia môže vzniknúť aj tak, že si to uvedomíme. Teším sa, ak som niekomu pomohol, a aj z toho, čo všetko bolo mne a mojim blízkym dopriate.“
Zaujímalo nás tiež, ako človek, ktorý žije aktívny, nie však hektický život, oddychuje: „Oddýchnem si tam, kde nikto nie je. Oddych sú pre mňa hodiny a dni presedené v úkrytoch na stromoch. Ak si niekto občas želá ,svätý pokoj´, tak ja ho nachádzam práve tam. Aj za cenu stŕpnutých nôh či podchladenia, rúk a oblečenia ulepeného od živice. Krásy Slovenska nie sú vždy prvoplánovo na očiach. Nelákajú ma fotografie, ktoré si robia všetci na notoricky známych miestach. Tento pohľad pre mňa nie je zaujímavý, neobraciam objektív tam, kde mieria fotoaparáty všetkých ostatných. Mňa zaujímajú pohľady, v ktorých nájdem nezvyčajný rytmus, harmóniu, výnimočnú farebnosť. Neraz na fotografiách ukazujem to, čo už sa len tak ľahko nevidí. Na to, aby fotograf pochopil, čo hľadá a vybral podstatnú depešu pre diváka, musí disponovať určitou emočnou výbavou, fantáziou, predstavivosťou, skúsenosťou, trpezlivosťou. Mňa navyše nič nelimituje. Len moja túžba zmocniť sa unikátneho záberu, zastaviť na chvíľu čas. Keďže fotografovanie bola vždy len moja záľuba a neživí ma, som tam, kde chcem a ako dlho chcem.“
Stlačením spúšte zastaví čas
„Neoddelil som fotenie od bežného života. A keď niečo robíte s láskou a radosťou, nič pre vás nie je náročné. Prekážku neberiete ako signál, že treba zostať stáť, ale ako výzvu, ktorá vás posúva vpred. Nikdy som sa fotografovaním nechcel živiť, aj keď ponúk a príležitostí nebolo málo. Chcel som ostať slobodný. Túžil som len na okamih zastaviť čas, aby som sa na prchavú krásu svetla, pohybu, farieb mohol pozerať dlhšie a nie len pár sekúnd, ktoré v skutočnosti trvajú. Aby mi zážitok ostal na celý život. Myslím, že v takýchto chvíľach sa akoby sofistikovane prebúdza duša lovca v túžbe niečoho sa zmocniť. Poľovníci zbierajú trofeje, ja zvečnené okamihy. Aj preto tento nezastaviteľný kolobeh dokumentárna fotografia rokmi získava na hodnote. Ja som sa neskôr posunul k náročnejším oblastiam a vybral som si fotografovanie dynamickej prírody. V minulosti existoval v redakciách honorárový sadzobník fotografií. Honorár zohľadňoval to, že na odfotenie nejakého živočícha v prírode bolo potrebné vynaložiť väčšie úsilie ako pri fotení napríklad statických objektov v krajine,“ pokračuje Jaroslav Velička. Fotí najmä prírodu, ale venuje sa aj figurálnym kompozíciám, portrétom, reportáži, makro fotografiám i leteckým pohľadom na krajinu.
Zo živočíšnej ríše ho najviac fascinuje vtáctvo, tvorí veľkú časť jeho tvorby: „Už ako malý chlapec som mal vreckový atlas vtákov a intenzívne som sa o ne zaujímal. Boli pre mňa symbolom slobody a voľnosti a vždy ma fascinovali. Sú i hlavnou témou cyklu Artefakty / Arte(f)táky. Vyrobil som zátišia z predmetov, ktoré kedysi ľudí sprevádzali každodenným životom. Vymyslel som tému každej fotografie a potom už len čakal, kedy vták, ktorého som k téme potreboval, priletí. Skôr či neskôr vždy priletel. Ani jedna fotografia z tohto cyklu, ako napokon žiadna iná, nie je fotomontáž. Zúročil som ornitologické poznatky, v nemalej miere aj trpezlivosť a cyklus vyvolávajúci takzvaný spomienkový optimizmus bol na svete. Dovtedy si mnohí ľudia ani nevšimli, aké vedia byť tieto veci krásne.“
Jaroslav Velička nie je pri fotení ničím limitovaný. My, žiaľ, toto šťastie nemáme a pri stretnutí s ním i písaní tejto reportáže nás limituje viacero faktorov. Ak sa ale vyberieme na Kysuce, určite sa niekde s jeho menom alebo tvorbou stretneme. A ak budeme mať to šťastie, že sa stretneme aj s ním osobne, tak uvidíme nevídané, začujeme neslýchané. Majme na Kysuciach oči otvorené.
foto: Jaroslav Velička
