Keď niektorý rok babie leto nadsluhuje a potiahne to až do novembrových dní, je to pre oduševnených milovníkov jesennej prírody veľká výzva. Vtedy netreba váhať obuť ‰vibramy”, do batoha pribaliť fotoaparát a vydať sa do karpatských veľhôr. Jediný problém môže byť krátky slnečný svit, keď sa z krásnej túry nestihneme vrátiť skôr, ako sa príroda ponorí do temnej tmy. Ale neprerušiť túru nám umožnia vysokohorské chaty. Mne nadmieru poslúžili tie, ktoré postavili v krivánskej časti Malej Fatry.
Obvyklá novembrová sychravosť vyháňa turistov z hôr, našťastie, nie je to tak každoročne. Jeseň roku 2024 sa síce začala zostra a zavalila strednú Európu poriadnou spŕškou zrážok, ktoré naše rieky vypudili z korýt, ale jej pokračovanie bolo oveľa pokojnejšie a turistike naklonenejšie. Keď sa krásne babie leto prevalilo až do novembrových dní, bolo na to treba náležite reagovať. V mojom prípade sadnúť do ranného vlaku a odviesť sa z Bratislavy do Vrútok. Mestečko na severe Turca má síce vítalo nevľúdnou hmlou, čo ma nijako neznepokojilo, lebo som vedel, že je inverzná. A naozaj, stačilo len trochu vystúpiť nad Turčianske Kľačany a už som sa kúpal v prívetivých slnečných lúčoch. Počasie ma povzbudilo natoľko, že už za necelé dve hodiny som sa tešil z útulnosti a pohostinnosti prvej chaty na trase. Dorazil som prvýkrát v živote na Chatu pod Kľačianskou Magurou. Turistická chata leží mimo frekventovanej hrebeňovej trasy a azda preto som ju ešte nikdy nenavštívil. Bolo načase toto biele miesto na mojej celoživotnej turistickej mape zaplniť. Nebanoval som, krátke občerstvenie mi dodalo síl aj chuti pokračovať v túre na sever.
Iba kúsok od peknej dvojpodlažnej chaty obloženej drevom prechádzal chodník popri mieste, kde stála prvotná turistická útulňa, cez vojnu vypálená fašistami. Približovanie k hlavnému hrebeňu Malej Fatry mi spestrilo obdivovanie zákonom chránenej pralesnej smrečiny na východnom svahu Kľačianskej Magury. Z lesa som vyšiel na lúčne Sedlo pod Suchým. Na prvý pohľad ma to ohromilo, ale našťastie to nebolo také strašné. Južný svah pyramidálneho Suchého síce vyzeral odstrašujúco, ale moje ešte málo unavené nohy prekonali strmý chodník, viac ako stopäťdesiatmetrový výškový rozdiel, prekvapujúco hravo, za podstatne kratší čas, aký sa uvádzalo dolu na smerovníku.
Odmena za námahu stála za to. Vrchol Suchého, koncového vrchu v hlavnom hrebeni krivánskej časti Malej Fatry mi ponúkol vskutku kruhový výhľad. Postačilo iba krútiť hlavou a vychutnávať si všetku tú jesennú nádheru navôkol. Suchý je v mnohom podobný Sivému vrch v Západných Tatrách, tiež koncový a má bralný vrchol. Okrajová poloha oboch týchto vychýrených krajinných dominánt dáva možnosť obdivovať pestrejšie typy krajiny ako vrcholy uprostred pohorí. Devízou Suchého je jedinečný výhľad na Martinské hole dvíhajúce sa na druhej strane prielomu Váhu. Zo Suchého bolo treba zostúpiť strmým chodníčkom pripomínajúcim kamenný tobogan. Asi za hodinu som sa ním dostal k druhej chate na trase.
Na Chate pod Suchým, ktorá sa dosť podobá na predchádzajúcu, a to nielen krásou umocnenou kvitnúcimi muškátmi v oknách, ale aj útulnosťou a ako som sa čoskoro presvedčil, aj pohostinnosťou. Keďže boli iba dve hodiny popoludní, zvolil som si lokálny cieľ. Tušil som, že vyhliadky na Domašínsky meander vo farebnom jesennom šate budú fenomenálne, a naozaj aj boli. Namáhavé schádzanie po červenej od chaty nad Starý hrad o päťsto metrov nižšie sa oplatilo, pretože som tesne pred západom slnka nad protiľahlým kopcom stačil urobiť jedny z najkrajších záberov tejto sezóny. Keďže sa už stmievalo, na návrat na chatu som použil tiež strastiplnú cestu po modrej. Chatu pod Suchým som zbadal za súmraku v červenom svetle takzvaných „červánkov“, ako bratia Česi nazývajú červené zore. Úchvatné prírodné divadlo sa odohrávalo aj v noci. Pobyt na horskej chate bol okorenený oblohou plnou jagavých hviezd, na ktorej sa vynímal okrem iného aj svetlejší pás Mliečnej dráhy. Veru, taký zážitok je nám dolu v civilizácii odopieraný, poskytne ho len noc na horskej chate.
Ráno, krátko po svitaní na mňa čakal opäť Suchý, pretože som sa rozhodol prejsť časť malofatranskej hrebeňovky. Na Suchom sa zopakoval ohromujúci panoramatický výhľad, tentoraz v inom svetle. Vďaka nízko postavenému slnečnému kotúču hádzali okolité vrchy dlhé tiene a navyše sa kotliny a doliny kúpali v inverznej hmle. Na rozdiel od včerajšej túry mi bola jedna z najkrajších slovenských hrebeňoviek dôverne známa, akurát som ju predtým vždy absolvoval v opačnom smere. Z minulých rokov som si dobre pamätal, že to najťažšie ma čaká celkom na začiatku. Pre turistov, ktorí sem prišli prvýkrát, býva obvykle nečakaným prekvapením, keď, idúc od Snilovského sedla na Suchý, sa nie veľmi namáhavá chôdza po zväčša hôľnom hrebeňovom chodníku od Stratenca náhle zmení na skalnú preliezačku. Vedel som, že mám pred sebou to, čo nazývam turistickou gymnastikou. Zdolávanie Bielych skál až po Sedlo Vráta má charakter vysiľujúceho štverania sa po skalách, najčastejšie štvornožky. Úsmevný je údaj na smerovníku uvádzajúci, že na tento úsek potrebujeme pol hodinu, pravdupovediac, takto rýchlo sa mi to ešte nikdy nepodarilo, a to nie som žiadna bábovka. Od Stratenca na východ to už je zväčša len zdolávanie výstupov a zostupov s dvomi krátkymi odbočeniami na vrcholy Malého a Veľkého Kriváňa.
Výhoda novembrovej vysokohorskej turistiky je okrem iného aj v tom, že v nádhernej prírode budeme istotne sami, poprípade ešte s niekoľkými podobnými nadšencami zdravého pohybu v lone prírody. V čase mojej túry lanovka z Vrátnej pred pár dňami prestala premávať, čo bola pre bežného človeka neprekonateľná prekážka. Preto ani nebol problém ubytovať sa v neďalekej Chate pod Chlebom. Najvyššie položená turistická chata v Malej Fatre má v mojej pamäti zvláštne miesto. Pred polstoročím a jedným rokom som ju navštívil spolu so spolužiakmi z pezinského gymnázia v rámci školského výletu. Vtedy vyzerala celkom inak ako dnes, pretože deväť rokov po našom výlete zhorela prakticky do tla. Namiesto pôvodnej dvojpodlažnej budovy s verandou na hornom poschodí dnes nájdeme menšie prízemné turistické zariadenie moderného vzhľadu.
Z Chaty pod Chlebom sa dalo v krásnej jesennej túre pokračovať, babie leto bolo stále v plnej sile. Núkal sa návrat do Snilovského sedla, z ktoré by sa dalo pokračovať cez Chleb a Steny na Poludňový Grúň. Jednou z alternatív mohlo byť pokračovanie v hrebeňovke cez Stoh do Sedla Medziholie, ďalej na Veľký Rozsutec by ma však nepustila zimná turistická uzávera. Zostup po žltom chodníku z Poludňového Grúňa bol ešte donedávna postrachom turistov, nie jeden si na ňom privodil takzvanú svalovicu. Tá však už nehrozí, pretože profil extrémne strmého lúčneho chodníka sa zmiernil čerstvo vybudovanými serpentínami. Zostupom po ňom by som skompletizoval to, čo je avizované v nadpise článku, navštívil by som Chatu na Grúni, poslednú zo štyroch horských chát v Krivánskej Fatre. Moja túra sa však skončila inak. Vediac, že som ešte nikdy z hrebeňovej časti pohoria nezišiel na turčiansku stranu, rozhodol som sa zísť dolu po zeleno značkovanom chodníku do Šútova.
foto: Ján Lacika
