Existenčné problémy prežívali Krásy Slovenska aj vo štvrtom roku vydávania. Komplikácie spôsobovala hlavne zlá finančná situácia redakcie najmä preto, že sa zvýšil počet neplatičov, objektívnou ťažkosťou bol štrajk tlačiarne F. Klimeša v Liptovskom Mikuláši. Aby časopis prežil, vydania spájali do dvojčísel, jedine číslo 3 vyšlo ako sólo. Pre ročník 1924 platilo, že regionálny záber článkov sa zúžil, veľkú prevahu mali články z pomerne blízkeho okolia Liptova a Tatier. Opäť sme pripravili niekoľko komentovaných úryvkov z príspevkov, ktoré by mohli zaujať aj dnešných čitateľov Krás Slovenska. Vybrané texty sme ponechali v pôvodnej nezmenenej podobe, ako ich napísali ich autori v roku 1924.
V advojčísle 1-2 autori článkov predstavili turistické ciele Liptova. V úvodníku sa Ladislav Winkler pokúsil deklarovať základné princípy, ktorými sa tvorcovia časopisu snažili riadiť. Napísal, že sa odvíjajú od prvotného vzťahu človeka k prírode, ktorý má pre neho existenčný význam, preto ho treba formovať a rozvíjať okrem iného aj prostredníctvom turistiky. Píše, že turistika šíri vedomosti o prírode, vzbudzuje k nej lásku, cez ňu sa človek učí milovať aj ľud. Turistika je nástrojom na objaviteľské cestovanie, oboznamovanie sa s domovinou i cudzími krajinami, ich umením a vedou, pracuje na povznesení a zušľachtení života každého človeka.
Na úvodník myšlienkovo nadväzuje článok Š. Sobolovského o tom, akú kúzelnú moc majú naše Tatry, že svojimi prírodnými krásami dokážu naprávať ľudský charakter:
Áno, všetci ľudia slabého charakteru a nízkeho smýšľania tu v lone tatranských krás mali by čerpať sily pre ozdravenie svojich nedobrých náklonností, pre svoje rozrušené nervy, pre úľavu rozháranej duše, pre krotenie svojich vášní. Kúzlo nebotyčnej výšky vzbudí v tebe vyššie snahy a predsavzatia, než aké si mával; príkre strmé bralá naučia ťa byť pevnejším a smelším, než si býval; hlboké priepaste a rokliny spravia ťa opatrnejším a rozvažitejším, než si bol predtým; pestrými kvetinami obsiate čistiny urobia ťa jemnejším, než si bol dosiaľ; bielo rozpenené ručaje krištáľových potokov vnuknú ti čistejších a vznešenejších myšlienok, než akými si sa dosiaľ zapodieval; a všetko urobí ťa lepším, dokonalejším v duchovnom aj telesnom ohľade. Preto tedy sám podvolíš tomuto čarovnému kúzlu Tatier a vďačne ponesieš jeho putá.
Hrad Likava pred sto rokmi 
Hrad Likava dnes
Tvorcovia Krás Slovenska si za svoj ďalší cieľ vybrali budovanie a posilňovanie národného povedomia čitateľov, ktorí v roku 1924 prežívali iba štvrtý rok novej politickej reality v Československej republike. Na to sa veľmi hodilo oprašovanie tradícií národných výletov a pútí slovenských národných buditeľov v 19. storočí. Ivan Houdek vo svojom príspevku oživil spomienky na podujatie z roku 1886 pri Ružomberku. Pod hradom Likava sa v tom roku 20. augusta stretli účastníci veľkého národného výletu v počte asi päťsto ľudí najmä z Liptova, Oravy a Turca. V tom čase pomaly odchádzala zo scény štúrovská generácia národných buditeľov a začala sa aktivizovať nová vlna osobností horiacich pre slovenskú vec. Výletu sa zúčastnili P. O. Hviezdoslav, Martin Kukučín, Andrej Halaša, Ľudovít Rizner a Pavel Mudroň, ktorý pod majestátnymi zrúcaninami hradu nadšene predniesol báseň Sama Chalupku Likavský väzeň. Rovnaký autor napísal krátky článok o susednom liptovskom Starhrade, ktorý dnes nazývame Liptovský hrad:
V rozkošnom kraji nad dedinou Bukovinou a Kaľamenami, na bralnatom ťažko prístupnom temeni 1001 m. vysokého vrchu „Sielnického hradu“, člena oravsko-liptovkých vápencových vrchov, Liptov od severu lemujúcich, stál v dávnych časoch mohutný, dnes skoro zabudnutý hrad : liptovský Starhrad, Veľký hrad alebo Liptov, od ktorého i celá župa dostala svoje meno. Bol najvyššie stojacim hradom Slovenska. Po dnes ostalo z neho iba niekoľko skromných zbytkov múrov a niekoľko prepadlísk, kde boly snáď pivnice, alebo podzemné chodby… Mal rozsiahle dominium a spojený bol údajne podzemnou chodbou s templárskym kláštorom na vŕšku Havrane pri Sv. Mare. Po dnes zaniklo aj jeho pravé meno a okolitý ľud, ktorý zachoval si jeho pamiatku a viac povestí o ňom, pozná ho len pod menom „Sielnický hrad“, keďže je majetkom Sielnice.
Dobrými radami počastoval čitateľov Krás lekár Jozef Hoščálek v článku O únave v športe prevzatom z Ročenky Klubu Tatranských lyžiarov. Okrem iného lyžiarskym turistom radí, aby nepreceňovali svojej sily a nezužovali turistiku na čisto športovú záležitosť. Jeho slová by si mali zobrať k srdcu aj mnohí dnešní športovo nabudení hltači kilometrov:
Pre turistu je vôbec hlavnou zásadou šetriť svoje sily. Veď necestujeme len za športovým účelom prejsť takú a takú diaľku za čas čo najkratší. Predovšetkým chceme sa cestou osviežiť duševne i telesne, sblížiť sa s prírodou, a len v druhom rade nám záleží aj na čisto športovej stránke výkonu, tedy na rýchlosti a vytrvalosti v chôdzi, prekonávaní ťažkostí a prekážok, na vrcholových výkonoch lyžiarskych a pod. Už sa nám zdá byť trochu komickým typ „Kilometerfresserov“, ktorí vyzbrojení krokymerom, s hodinkami a zápisníkom v ruke prebiehali v pravom zmysle slova náš „zemský raj to na pohľad“, zaznačujúc pečlivo každú piaď zeme, ktorou prešli, nevidiac pri tom ani neba ani zeme, iba tú bielu hradskú pred sebou a popri nej kilometrové stĺpy.
Mnohé, čo sa v roku 1924 v Krásach napísalo, môžeme zažiť aj dnes. Sú tu však aj turistické príbehy a zážitky, ktoré sú pre súčasníkov dnes už nedostupné a nenávratne stratené. Príkladom je článok inžiniera Vosyku o turistickom výlete do pohoria, ktoré už nenazýval Nižnými, ale Nízkymi Tatrami. Môžeme mu len ticho závidieť, ako mohol vstúpiť do panenskej prírody bez civilizačných zásahov, ktoré dnes pociťujeme nielen v Nízkych Tatrách čoraz viac a čoraz silnejšie. Mnohí z nás by pokojne obetovali hotely a lanovky za to, aby mohli prespať na autentickom salaši na Príslope:
Prívetivý mladý bača pohostil nás žinčicou a syrom. Je veľmi zaujímavé pozorovať zručnosť, akou vyrábal syr, oštiepky a najmä parenicu. Táto posledná je delikátny syr, tu som po prvý raz videl spôsob výroby chutného a aj formou vzhľadného syra. Pred spaním kochali sme sa pohľadom na nádherný západ slnka kúpajúceho sa v červenom mori mračien. Uložili nás v kolibe spoločne s valachmi, a dobre sa tu spalo na tvrdých laviciach, až na to, že sme sa skoro tak vyúdili ako tie oštiepky, ktoré visely s rohov šindlom pokrytej strechy. Ale ráno čerstvá voda smyla s nás všetek dym a vyštípané oči znovu osviežely. Zaraňajkujúc si dobrej žinčice, rozlúčili sme sa s bačom, a vyprevádzaní psami, pobrali sme sa na hrebeň Krupovej hole.
Zavedením novej rubriky s názvom Slovenský turista sa časopis Krásy Slovenska stal spravodajcom Klubu československých turistov na Slovensku. Predchodca dnešného Klubu slovenských turistov mal veľkú zásluhu na tom, že aj na Slovensku sa mohlo hovoriť o masovom rozvoji turistiky, a to nielen tej organizovanej. V roku 1923 mal Klub v rámci celého Československa 230 odborov a asi 40 tisíc členov. Z toho na Slovensku pôsobilo 31 odborov a tri v Podkarpatskej Rusi. V novej rubrike Krás dostávali odbory priestor na bilancovanie svojej činnosti a propagovanie svojich turistických zámerov. Napr. v prvom čísle IV. ročníka sa zviditeľnili odbory v Dobšinej, Liptovskom Sv. Mikuláši, Liptovskom Hrádku, Poprade, Prešove, Spišskom Podhradí, Brezne, Banskej Bystrici, Kremnici a Štubnianskych (dnes Turčianskych) Tepliciach. Zaujímavé je, že západné Slovensko vrátane Bratislavy sa do organizovanej turistiky v rámci Klubu spočiatku nezapájalo, len v dvojčísle 7-8 sa ozval Odbor z Piešťan a v poslednom dvojčísle sa objavila zmienka o založení bratislavského horolezeckého krúžku v rámci KČST. Je evidentné, že Bratislava v tých časoch nebola metropolou slovenskej organizovanej turistiky.
Do čísla 3 sa dostal príspevok K. Petroviča, ktorý velebí čosi, čo už dnes nejestvuje. Už mnoho rokov do horských kúpeľov Korytnica, situovaných do nádhernej prírody Nízkych Tatier, nepremáva legendárna lokálna železnica. Keďže sa nenašli podobní nadšenci ako na Čiernom Hrone, môžeme dnes len nostalgicky závidieť tomu, kto písal článok v roku 1924:
Veľkou výhrou Korytnice je predovšetkým dobré spojenie s ostatným svetom. Vynímajúc trať podtatranskú, nevedie totiž nijaká iná dráha na Slovensku tak hlboko a vysoko do vnútra pohoria, ako odbočka z Ružomberka do Korytnice, ktorá je 850 m nad morom. Kto nechce bývať v kúpeľoch, nájde pri železničnej stanici dobrý a lacný hotel, takže pobyt v Korytnici môže si každý zariadiť podľa svojej chuti, či rád má spoločnosť alebo nie, či sa chce pripojiť k iným alebo ostať o samote a žiť len v prírode. A príroda v Korytnici akoby vo svojich pôvaboch bola nevyčerpateľná.
V roku 1924 sa na stránkach Krás Slovenska písalo dvakrát o lavínach, o jednej v Tatrách a druhej v Himalájach. Frekventovanosť tejto témy svedčí, že si už vtedy turisti a horolezci uvedomovali, aké nástrahy a nebezpečenstvá na nich číhajú v nevyspytateľnej zimnej vysokohorskej prírode. Dramatický zážitok zo zimnej turistiky vo Vysokých Tatrách farbisto opísal Š. Sobolovský. V roku 1923 sa stal očitým svedkom pádu lavíny z hrebeňa Solísk do Mlynickej doliny. Našťastie, vražedná biela masa rútiaca sa dolu žľabom ho o chlp minula. Zhodou okolností sa 14. marca 2021 pád lavíny na rovnakom mieste zopakoval. Jej ohromnú silu na vlastnom tele pocítila trojica skialpinistov. V podstate mali tiež šťastie, síce doráňaní, ale prežili. Vráťme sa však k lavíne spred takmer storočia:
Po dlhšej túre, vracajúc sa od Kozích plies, kde sa strminy Soliska v doline končia a jej dno sa šíri, oddychoval som na širokej skale. Okolo mňa kosodrevie šuchotom vystrkuje hlavu zpod snehu, pod ktorým čupelo cez celú zimu, akoby chcelo znovu kuknúť, či po toľkom spánku už svitá, či blíži sa životodarná Vesna. Naraz počujem ohromný praskot, ani čo by z diel strieľali. Ozývala sa celá dolina smerom od Satana a Bašty. Vyskočím, hľadím smerom, odkiaľ počuť rachot. Nevidím nič, len čujem treskot. Trvalo niekoľko minút, iba keď v opačnom smere dolu žlebom Soliska, odo mňa asi 400 krokov, sype sa snehová krútňava, skaly, balvany, ľad lietajú v povetrí a celá príšera valila sa za päť minút. Nasypala sa z toho vysoká hrádza na dne doliny a zakryla chodník vedúci ku Skoku. Bol to pohľad doslovne strašne krásny – keď hľadel som na to z bezpečia. Náhodou dolina bola prázdna, lyžiarov nebolo a nestalo sa nešťastie. Ale tu už niekoľkí prišli o život. Preto v jarnom období a najmä keď je slnečno, treba si dať v Tatrách pozor.
O druhej lavíne sa čitatelia Krás Slovenska dozvedeli vďaka Ferovi Liptákovi, ktorý sledoval snahy britských horolezcov zdolať najvyšší vrch planéty. Táto himalájska expedícia sa nezaobišla bez ľudských obetí. V roku 1922 sa o výstup na Mount Everest pokúšala skupina vedená brigádnym generálom Charlesom Brucom. Pri prvom pokuse sa horolezci prvýkrát v dejinách dostali nad magickú hranicu 8 000 metrov nad morom a druhým pokusom výškový rekord posunuli o vyše 326 metrov nad ňu. Už sa zdalo, že tretí pokus bude úspešný, keď plány expedície zhatila lavína, ktorá o život pripravila sedem ľudí. Fero Lipták čitateľom Krás sprostredkoval priebeh tragédie slovami priameho svedka slávneho Georga Malloryho:
Okolo nás žiarilo slnko a bolo ticho. Počuť bolo len fučanie pľúc. Tento kľud bol odrazu pretrhnutý. Naľakal nás strašný hrmot. Bol ostrý, náramný a predsa mäkký, ako zápal nenabitého prachu. Nikdy som ešte nepočul podobný hlas vrchov. Cítili všetci bez pochyby, čo to má znamenať, ako keby to patrilo ku každodenným skúsenostiam. Videl som v krátkom okamihu, ako sa vlní a odlamuje nad nami hladká snežná plocha. Urobil som niekoľko zúfalých krokov, aby som vyšiel na kraj tohto prúdu. Ale už ma i zachytil pomaly nadol, lež takou silou, proti ktorej je márny každý odpor. Len sa mi podarilo tak sa skrútiť, aby som neletel dolu hlavou. Za niekoľko okamihov sa mi zdalo, že je nebezpečie malé, lebo sneh ma viezol jemne. Potom ma povraz okolo tela priviazaný natiahol a držal ma. Snehová vlna ma zahriebla a bol som presvedčený, že je už po všetkom. Pamäťou preletelo mi mnoho čítaného a počutého. Najlepším prostriedkom boly odporúčané pohyby plávacie. Vyrazil som ruky nad hlavu a skutočne začal som voľačo podobného robiť. Pod snehom, kde akákoľvek orientácia nebola možná, nemohol som si všimnúť a odhadnúť rýchlosť. Bez toho, aby som bol pozoroval na iné, zápasil som s váľajúcim sa snehom. Po ďalších okamihoch cítil som stupňovaný tlak na tele, nastala akási vada. Práve ma trápila zvedavosť, že čo bude, ak ma to bude stískať ešte väčšmi, keď sa v tom lavína zastavila.
Na rozdiel od siedmich nosičov Mallory pád lavíny prežil. Zdá sa však, že nepochopil výstrahu matky prírody. Skôr naopak! Neúspešný pokus o Everest ho navnadil na ďalšie pokúšanie osudu. O dva roky sa do Himalájí vrátil, aby načaté dielo dokončil. Šťastie však už nestálo na jeho strane a spolu s Andrewom Irvinom vo vrcholovej časti Mount Everestu tragicky zahynul. Ôsmeho júna 1924 účastník expedície Noel Odell videl ďalekohľadom dvoch mužov stúpajúcich k vrcholu, potom akoby po nich zľahla zem. Paradoxne, zhruba v tom čase sa rodil citovaný článok o expedícii z roku 1922 publikovaný v trojčísle 4-6. Nik ešte netušil o tragickom konci expedície, o ktorej v prvom dvojčísle časopisu uviedli krátku správu, že 26. marca opustila mesto Dardžiling a podľa posledných správ sa členom výpravy dobre darí.
Krásy Slovenska v roku 1924 len sporadicky upriamili pozornosť čitateľov na západnú časť Slovenska. Výnimkou bol článok o Bradle na Myjavskej pahorkatine od autora podpísaného ako Blažej. Dôvodom bol vyšší záujem o Bradlo v súvislosti s Milanom Rastislavom Štefánikom. V tom čase uplynulo päť rokov od jeho tragickej smrti a na kopci nad jeho rodnou dedinou 5. mája 1954 za účasti 20 000 ľudí položili základný kameň budúcej Štefánikovej mohyly. Zo západného Slovenska sa článkom K. Petroviča posunieme späť na stredné Slovensko. V opise výletu z Veľkej Rače pod Rozsutec sme sa dozvedeli, že v roku 1924 rodný dom Juraja Jánošíka na samote Janušovia pod Pupovom už nestál. V nasledujúcom príspevku sa Ivan Houdek venoval vŕšku Havran nad zaniknutou dedinou Liptovská Mara. Archeologické nálezisko Havránok sa v ňom ešte nespomína, zato sa píše o tajomnom kláštore templárskych rytierov, ktorí sa dnes tešia veľkej pozornosti verejnosti. V regionálne pestrom trojčísle sa našlo miesto aj pre východné Slovensko, konkrétne pre gejzír v Herľanoch. Zacitujme si kúsok z neho, aby sme mohli porovnať jeho vtedajší a dnešný stav.
Od roku 1893 vystrekuje tu studený prúd minerálnej vody do výšky 20 metrovej… Z nádržky hviezdicovitého tvaru vytryskne vždy v 18 – 24-hodinových intervaloch tuhý prúd alkalicko-zemitej kyseľky, s bohatým obsahom kyseliny uhličitej, 16 – 20 ⁰C teploty. Za istý čas pred vytrysknutím počujeme v rúre geyzíru podzemný hukot, potom voda vystupuje rúrou, v ktorej blboce a pri tom vyviera množstvo kyseliny uhličitej. Po uplynutí asi ½ – 1 hodiny rapídne sa zdvihne a zrazu vybúši mohutný stĺp vody v priemere asi 30 cm, do ohromnej výšky, s ktorej so šumotom a pleskotom padá nazpäť do nádržky. Trysk trvá 15 – 30 minút, vodný stĺp bielo zafarbenej vody žiari v slnečnom jase a kontrastuje s tmavou zeleňou okolitých stromov, potom prúd pozvoľne klesá, až sotva prelieva okraj hltana rúry, ztráca sa s hukotom a šumotom do neznámych hlbín a len odtekajúca voda v nádržke nám dosvedčuje, že sme boli svedkami prekvapujúceho úkazu.
Hanigovský hrad 
Hrad Kamenica pri Lipanoch 
Pod Kapušianskym hradom
Tri roky po objavení Demänovskej jaskyne slobody bola verejnosti sprístupnená pomerne veľká časť jej priestorov, čo neušlo pozornosti tvorcov časopisu. Správa o jej otvorení sa objavila v rubrike Turistický obzor v dvojčísle 7-8. S malým predstihom v predchádzajúcom trojčísle 4-6 vyšiel článok Miloša Janošku. Všimol si v ňom, že „Dolina jaskýň“, ako ju výstižne pomenoval, sa vo veľkej miere dostala do značnej pozornosti turistickej verejnosti. Ako to už na Slovensku býva, vždy sa objavia nejaké problémy. O vzniknutých úskaliach rozvoja miestneho cestovného ruchu napísal:
Doteraz spomínalo sa, že je nevyhnutne potrebné postaviť v doline veľký hotel. A ešte v roku objavenia Novej jaskyne, ponúkol sa istý Slovák prišlý z Ameriky, že by postavil pekný hotel, no odmietnutý bol s tým, že hľa, už by chcel ťažiť i keď na objavení jaskyne nemá nijakých zásluh. Dnes môže sa tešiť, že svoje doláre nemohol zamurovať, lebo by mu hotel dosiaľ nebol takmer ničoho nahradil z veľkej investície. Tí však, ktorí vindikovali si právo rozhodovať nad všetkým, čo sa doliny a jaskýň týka, nepostavili v doline ani len kolibu, kde by sa utiahnuť mohlo aspoň mužstvo, ktoré bolo zamestnané pri dlho trvajúcich prácach sprístupňovacích… Kto by sa chcel podrobnejšie oboznámiť s jaskyňami Demänovskými a aspoň s niekoľkými výhľadnými bodmi (Siná, Ďumbier, Krakova hoľa) kolia doliny, potrebuje pobudnúť tu do týždňa. Keď dnes dlhší pobyt pre nedostatok útulne nie je možný, dúfame, že aj v tomto ohľade stane sa čím skôr náprava.
Vrátna dolina pred sto rokmi 
Vrátna dolina dnes
Na záver sme si nechali dve pozoruhodné správičky viažuce sa k Banskej Štiavnici. Prvá čitateľov informuje, že v januári 1924 v budove Banského súdu otvorili Geologické múzeum Diviša (Dionýza) Štúra. Druhá správa vyzerá ako námet pre štiavnických geológov zaoberajúcich sa genézou majestátneho vrchu Sitno, tróniaceho nad starobylým baníckym mestom. Úsudok, že má za sebou sopečnú minulosť, je síce správny, ale argumentácia tohto tvrdenia dnes vzbudzuje úsmev:
Pri Banskej Štiavnici na okolí Sitna rozšírila sa domnienka, že Sitno je živou sopkou. Táto domnienka upevňuje sa v okolitom ľude najmä v posledné časy, lebo tohoročnej zimy je tento vrch stále bez snehu, hoci celé okolie je snehom zasypané. Rozširujú sa i také chýry, že na úpätí Sitna badať dym a otrasy zeme. Z toho ľud usudzuje, že sopečný útvar pohoria začína znovu oživovať, a že vraj onedlho príde čas, že oslobodia sa zakliati rytieri, o ktorých hovorí proroctvo Sybilly. Zistilo sa, že táto vybájená domnienka postráda akéhokoľvek podkladu.
Krásy Slovenska z pohľadu jaskyniara
Na začiatku roku 1985 som bol prvýkrát na prieskume v neprístupnej jaskyni. Bol to nesmierny zážitok, ktorý pozmenil môj ďalší život, pretože som sa začal na základe tohto impulzu aktívne venovať jaskyniarstvu. V mladíckej nedočkavosti som čerpal informácie o podzemnom svete nielen z návštev jaskýň, ale snažil som sa získať aj dostupnú speleologickú literatúru, čo vtedy nebolo vôbec jednoduché. V knižniciach toho o jaskyniach nebolo veľa a v Matici slovenskej sa Spravodaj Slovenskej speleologickej spoločnosti a zborník Slovenský kras, základná jaskyniarska literatúra, dali požičať iba do čitárne. Získať kópiu zaujímavých článkov bolo zložité, a tak ostával iba odpis článkov, dobre známy stredovekým mníchom.
Pri čakaní na vlak, ktorým som vtedy dochádzal do školy, ma na stanici v poštovom novinovom stánku zaujala obálka časopisu Krásy Slovenska 4/1985 s titulným nadpisom Speleopotápači vo Vrátnej doline. Časopis mi otvoril nový svet. Okrem informácií z podzemia Vrátnej doliny som sa dozvedel z poetického článku Eleny Stančokovej aj o jaskyniach vo vysokohorskom krase Červených vrchov. Zaujali ma nielen články o jaskyniarstve, ale prečítal som si aj zaujímavé informácie zo sveta horolezectva, turistiky, archeológie, histórie a ochrany prírody. Od tohto čísla som pravidelne trápil predavačky v PNS otázkou, či už prišlo nové číslo Krás Slovenska. Do predaja sa vtedy dostávalo iba obmedzené množstvo novín a časopisov, a tak zohnať Nedeľnú Pravdu, týždenník Život, Televíziu alebo Krásy Slovenska bolo nie celkom jednoduché. Keď sa premeškal termín vydania, neostávalo nič iné, iba navštíviť knižnicu a hľadať v čitárni chýbajúce číslo.
Prostredníctvom Krás Slovenska som sa začal zoznamovať s menami autorov, ako Ivan Bajo, Ivan Bohuš, Vojtech Bukovinský, Dionýz Dugas, Zdenko Hochmuth ml., Zdenko Hochmuth st., Ivan Houdek, Svetozár Krno, Alojz Lutonský, Jozef Vričan, Miroslav Nešpor či Jan Vítek a ďalší. Ich články boli bohatý zdroj poznatkov a každý mesiac som sa tešil na nové číslo časopisu. Na jeho stránkach som spoznával zaujímavé miesta a aktivity pozoruhodných ľudí. Viac článkov ma inšpirovalo absolvovať pútavé výlety. Po rokoch som objavil aj staršie ročníky Krás Slovenska, ktoré som poctivo prečítal pri zostavovaní bibliografie slovenských jaskýň. Bol som prekvapený množstvom informácií nielen z jaskyniarskej oblasti. Za sto rokov ide o úctyhodné množstvo neraz unikátneho dokumentačného materiálu.
Pri príležitosti významného výročia tohto jedinečného periodika treba vzdať úctu jeho zakladateľom, ktorí v roku 1921 prišli s krásnou myšlienkou, podarilo sa im uviesť ju do života a Krásy sú tu medzi nami aj po sto rokoch. Poďakovanie patrí všetkým redaktorom Krás, ktorí museli prekonať ťažké vojnové roky, ale aj zložité obdobia, keď sa zachraňovala podstata časopisu. Samozrejme, poďakovanie si zaslúži aj nakladateľstvo Dajama a vydavateľ časopisu Klub slovenských turistov – za to, že zobrali na seba všetky nemalé starosti spojené s napĺňaním, tlačou a distribúciou našich Krás Slovenska, aby počas dlhých rokov mohli informovať a spájať nadšencov, ktorí si ctia svoj rodný kraj. Verím, že tento časopis aj v digitálnej budúcnosti bude nás jaskyniarov, turistov, vodákov, horolezcov, etnografov a nadšencov napĺňať dobrým pocitom, ktorý cítime pri vydaní a najmä pri čítaní každého nového čísla…
Peter Holúbek,
jaskyniar a dlhoročný čitateľ Krás Slovenska
Tento článok bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.
