Nie je ďaleko od pravdy tvrdenie, že pri Banskej Bystrici vojdeme do lesa a vyjdeme z neho až pri Košiciach. Skutočne sa stredom našej krajiny tiahne v podstate súvislé lesné pásmo zahrnujúce Poľanu a pohoria Slovenského rudohoria. V samom srdci týchto ohromných zelených pľúc Slovenska leží Muránska planina, právom považovaná za náš najprírodnejší národný park s najmenšími zásahmi človeka. S odstupom času som sa šiel presvedčiť, či ešte stále platí, že v širšom okolí Muráňa ma obklopí pravá nefalšovaná príroda.
Svoj turistický okruh som nesústredil len na Muránsku planinu, ale aj na to, čomu hovoríme nárazníková zóna chráneného územia. Neďaleko od západnej hranice národného parku sa nad okolie týči Klenovský Vepor, ktorý mi chýbal v dlhom zozname zdolaných karpatských vrcholov. Keďže tento dominantný vrch Veporských vrchov leží na pomerne odľahlom mieste, čo si vyžaduje príliš dlhý nástup, porušil som svoju tradíciu cestovania verejnou dopravou a z garáže som vytiahol auto. Škoda, lebo pri ostatných túrach tohto trojdňového výletu by som sa bez neho pokojne zaobišiel. A vlastne okrem túry na Klenovský Vepor som ho nechal na parkovisku pred penziónom a do prírody som vyrážal miestnymi autobusmi.
Ako už nepracujúci senior sledujem predpovede počasia a vyrážam na potulky Slovenskom v ten najvhodnejší okamih. Ten nastal na konci septembra. Ráno som si privstal, aby som v redšej premávke pohodlne prešiel Pohroním až na malebný Gemer. V Slovenskom rudohorí ešte doznievali prejavy odchádzajúcej cyklóny, preto som turistiku začal v slnkom zaliatej Cerovej vrchovine. Auto som nechal v Hajnáčke a autobusom som sa doviezol do Šuríc. Výstupom na ostrú skalu s názvom Soví hrad som odštartoval krásnu túru po malebnej krajine, ktorá sa v minulosti otriasala pod sopečnými erupciami. Otvorenou krajinou s výhľadmi som sa dostal na Pohanský hrad, ktorý je učebnicovým príkladom toho, ako sa krajina môže obrátiť celkom naruby. Stuhnutá čadičová láva sa postupným vývojom dostala z dna kotliny na vrchol kopca. Dnes torzo lávového telesa tvorí náhornú plošinu stolového vrchu olemovanú strmými skalnými zrázmi.
Z Hajnáčky som sa vydal na sever v ústrety Slovenskému rudohoriu, stále sa skrývajúcemu do oblačného odevu. Našťastie, v súlade s predpoveďou nasledujúce ráno nastalo očakávané vyjasnenie. Zaránky som sa z Muráňa autom presunul na Skorušinu v závere dlhočiznej doliny Veporského potoka. Z tohto miesta sa dá urobiť krásny zhruba päťhodinový výlet na Klenovský Vepor. Na okružnú trasu som sa vydal proti smeru hodinových ručičiek, aby som využil polohu doobedňajšieho slnka na fotografovanie prírodných scenérií majestátneho Vepra. Výstup od Útulne pod Vartou bol rýchly a vcelku pohodlný. Cestou som sa zvítal s Jánošíkom, teda sochou nášho slávneho zbojníka, vediac, že ma na vrchole čaká jeho mladší kolega. Ktovie, prečo Klenovčania vyterigali ťažkú drevenú sochu až na vyhliadkovú plošinu, možno sa chceli takto ospravedlniť za to, že v ich obci sa smutne skončila Jánošíkova síce krátka, ale slávna zbojnícka kariéra.
Klenovský Vepor naplnil moje očakávania. V bezprostrednom kontakte pôsobil na mňa ako kráľ lesného kráľovstva, ktorý má na hlave namiesto koruny veľký kamenný klobúk. Týmto charakteristickým znakom je viditeľný a ľahko rozpoznateľný aj z väčšej diaľky. Dominantný vrch Slovenského rudohoria vyzerá ako zmenšenina známych juhoamerických tepui. Okrem tvaru je tu aj iná podobnosť. O vysoko položených stolových vrchoch v Guyanskej vysočine je známe, že sú to miesta, kde sa možno vrátiť do pradávnej histórie našej planéty. Dinosaurov z dobrodružného románu Stratený svet tam síce nenájdeme, ale prastaré horniny prakontinentu Gondwana áno. Aj Klenovský Vepor je svedkom dávnych čias, aj keď nie takých prastarých. Je stolovou horou, ktorá z geologického hľadiska predstavuje nepatrný erózny zvyšok treťohorného vulkánu, z ktorého sa zachovalo tak málo, že o ňom takmer nič nevieme, a o jeho veľkosti a nebezpečnosti si môžeme čo-to iba domýšľať.
Skorý ranný nástup na túru mi umožnil uskutočniť ešte jednu kratšiu poobedňajšiu túru. Skvelá viditeľnosť ma zlákala zopakovať výstup na Hradovú týčiacu sa nad Tisovcom. Túra trvá vyše troch hodín, je však neobvykle pestrá a zaujímavá. Po takmer promenádnom prvom úseku ku krásnej vyhliadke nasleduje trochu ťažší úsek k zvyškom stredovekého hradu. Za ním bezpochyby zaskočí sviatočných turistov krkolomné preliezanie skalného hrebeňa. Dá sa povedať, že je to taká malá ferrata bez istenia. Našťastie, chytov a stupov je dosť, stačí sa nebáť výšky.
Ďalší deň som nechal auto odpočívať, lebo nasledujúci turistický cieľ sa mi dvíhal priamo nad hlavou. Predsa som si zjednodušil túru a vyviezol som sa autobusom na Muránsku Hutu, odkiaľ je prístup dovnútra Muránskej planiny ľahší. Na moje veľké potešenie ma na Veľkej lúke vítalo početné stádo norikov muránskych. Ešte dlho som sa obzeral za pokojne sa pasúcimi húževnatými koníkmi. Návštevníkov, ktorí prídu do národného parku prvýkrát, možno prekvapí vzhľad planiny, ak očakávajú predieranie sa džungľou s pomocou mačety. Okolo sa totiž rozprestiera krajina pripomínajúca udržiavaný lesopark. Namiesto úzkych chodníčkov v húštinách sú tu pohodlné pevné cesty schodné aj na mestskom bicykli. Jednou z ciest som pešo zašiel k ohromujúcim vyhliadkam na južnom okraji krasovej plošiny, z ktorej bol krásny pohľad na hlavný cieľ mojej túry. Návšteva hradu Muráň po niekoľkých rokoch vo mne vyvolala úžas nad tým, čo sa tu medzitým urobilo. Jeden z najvyššie položených a rozlohou najväčších hradov na Slovensku sa nachádza v dobre zakonzervovanom stave. Vyčistenie od náletovej vegetácie mi dalo nový obraz o rozmeroch tohto nádherného miesta uprostred panenskej prírody.
Posledný cieľ môjho výletu som si očami podrobne „prehmatal“ z početných vyhliadok na hrade Muráň. Tešil som sa, že nasledujúci deň na mňa čaká majestátna Stolica. Prístup na najvyšší vrch Slovenského rudohoria je najlepší od parkoviska v sedle Javorinka po záverečnom úseku Rudnej magistrály. Keď som tu bol pred mnohými rokmi, väčšinu výstupu som bol vnorený do hustého lesa. Teraz je vrchol celkom holý. Medzitým tu totiž došlo k podobnej pohrome ako v novembri 2004 v Tatrách. Pohorím sa v máji 2014 prehnala veterná smršť. Pod náporom vetra so silou orkánu stromy na svahoch Stolice a susedného Kyprova ľahko padali k zemi ako zápalky. Stolica je aj po takom čase stále bez lesa. Príroda sa však z katastrofy pomaly spamätáva a zárodok budúceho lesa sa pomaly hlási na svet. Ešte si však musíme počkať, kým sa výhľady na Kráľovu hoľu a Tatry zo západného svahu horského obra opäť stratia v lesnom poraste.
Foto: Ján Lacika
