Vody našich vodopádov najmä pod Vysokými Tatrami sú plné tajomných stvorení. Medzi nimi krásou vynikajú víly. Jedna z nich, trochu samotárka, žila pod vodopádom Skok v Mlynickej doline…
Tam rada sedávala na najvyššej skale a hľadievala do doliny. Raz, ako si sušila vlasy na slniečku, pričom si pospevovala, zrazu ju oslepil akýsi záblesk. Obrátila sa tým smerom, na vyčnievajúcom brale nad vodopádom sedel mládenec, o valašku sa opieral. To od jej železa odskočil odlesk do víliných očí. Na ľudí bola zvyknutá, no tento človek sa jej zdal nejaký zvláštny, smutný. Nekochal sa pohľadom na vodopád, naopak, mrak z vlastného čela prenášal do krútňavy vody. Bolo na ňom vidno, že je rozhodnutý skončiť v nej svoj život. Pri tomto pomyslení vílu striaslo, nemohla dobrým srdiečkom dopustiť takú hrôzu. Letmým skokom sa preniesla k junákovi a prihovorila sa mu:
„Mládenec, nemárni mladý život a nepúšťaj svoju červenú krv do blankytu vodopádu! Čo ťa kvári, povedz, azda ti pomôžem?“
Mládenec sa strhol na nečakaný hlas, skoro sa mu noha pošmykla. No vzápätí ho pohľad na očarujúcu bytosť upokojil.
„Zunoval sa mi život. Mal som v našej dedine milú, krásavicu Ľubku. Ľúbil som ju a aj ona mňa, už sme mali ohlášky v kostole a chystali sme sa na sobáš. No pre Ľubkinho lakomého otca som iba biedny chudák, presvedčil ju, že si zaslúži bohatého muža…“
„Rozišla sa s tebou, však?“
„Aj rozišla, aj ma vysmiala pred všetkými! Nuž som sa rozhodol všetko zlé zmyť vodou tohto vodopádu.“
„Junáčik, nerob to, poď za mnou, pomôžem ti!“
Víla mu podala pravú ruku a ľavou mávla k vodopádu. Ten zmizol, akoby ho nikdy ani nebolo. Po vode ostala len otvorená skalná brána. Ňou voviedla víla mládenca do jaskyne a keď sa obzrel, zhíkol od prekvapenia:
„Veď tu sú velikánske poklady!“
Steny povykladané drahými kameňmi, klenba na zlatých stĺpoch, pod nohami diamanty a po kútoch truhlice plné mincí… Ešte raz si pretrel oči a už mu víla podáva hodný batôžtek.
„Tu je z každého bohatstva čosi. Dosť na to, aby sa ti prestali vysmievať, že si bedár. Dosť aj na to, aby si si našiel také dievča, čo ti bude dobrou ženou.“
Po posledných víliných slovách sa zablyslo a…
Mládenec opäť stál na okraji vodopádu, ktorý šumel ako vždy a šumí doteraz. Akoby sa nič zvláštne neprihodilo. Len keď mu zaštrngal batôžtek v ruke, pochopil, že mu dobrá víla spod vodopádu Skok zachránila život. Poslúchol ju, zabudol na lakomú Ľubku a našiel si dobrú Marienku.
