Dvojdňový prechod na pomedzí Veporských vrchov a Poľany
Máme radi jeseň, nielen jej farby, ale aj hmly a mäkké slnko. Preto sme nemeckej armády miesto nedobyli.
sa rozhodli ešte pred vianočným zhonom pre dvojdňový jesenný prechod s prespaním na znovuotvorenej Chate pod Hrbom. A veru neľutujeme. Predpoveď počasia bola síce ako na hojdačke – raz pekne, raz dážď, aby sa nakoniec ustálila na niečom medzi – nepršalo, ale slnko sa veľmi neukázalo. Nevadí. Aj tak bolo krásne.
Prvý deň – deň plný zaujímavostí
Keďže išlo o prechod, auto nechávame na mieste, kam sa druhý deň dostaneme autobusom naspäť. Parkujeme v Lučatíne na hornom konci, na zastávke autobusu pri hlavnej ceste. Od auta prejdeme len kúsok na autobusovú zastávku Lučatín-rázcestie a necháme sa odviezť do Chvatimechu.
Už pešo prechádzame do Hronca a cestou máme prvú zaujímavosť. Na ploche pred zlievarňami je vystavený prvý liatinový most v Európe, vyrobený v roku 1810 práve v Hrončianskych zlievarňach. V tom čase boli Hrončianske zlievarne najväčšie v Uhorsku. V Hronci si stíhame ešte kúpiť ich vyhlásené koláče a už stúpame smerom na Hájny grúň. Cestou máme prvý a v ten deň aj jediný výhľad nad vlekom Hlobišov. Odtiaľ je to už len kúsok na miesto posledného odpočinku herca Ladislava Chudíka, ktorý má na Hájnom grúni rozsypaný popol a na tom mieste sa nachádza socha – pamätník. Jeho autor Matúš Jančura ho opisuje: „Pamätník sa skladá z dvoch častí. Prvá je granudiorit pochádzajúci z lokality Tlstý javor približne 20 kilometrov od Hájneho grúňa. Symbolizuje spätosť majstra Chudíka so zemou. Oceľové pláty, ktoré letia do vzduchu, nadväzujú na materiál, ktorý je pre Hronec taký vzácny, a to je železo. Symbol celého pamätníka je scenár, ktorý je rozfúkavaný vetrom.“
Pokračujeme po krásnych lúkach a farebným lesom cez veľmi peknú, skoro utajenú chatovú osadu a na rázcestí Na Štompe sa napájame na trasu Rudnej magistrály. Tá nás privedie až na Tri Vody, kde sa nachádza ďalšia zaujímavosť – chránená kultúrno-technická pamiatka. Ide o vysokú pec na spracovanie železnej rudy z lokality za Veprom – Červená jama. V roku 1795 ju postavil súkromný podnik Ťažiarstvo Tri Vody, ktorý založili banskobystrickí mešťania. Pracovala do roku 1872, kedy bola natrvalo odstavená. Ako palivo sa používalo drevené uhlie zo stromov v okolí a boli sem zvedené pramene vody. Po požiari zostala z celého komplexu len vysoká pec, ktorá je zrekonštruovaná a dnes je súčasťou Lesníckeho skanzenu vo Vydrove – Čiernom Balogu.
Netrvá to dlho a po chvíľke stúpania prichádzame na ďalšie zaujímavé miesto na Rudnej magistrále. Červená jama – Munička je pamätné miesto SNP. Ku koncu vojny tu bola zriadená muničná výrobňa, vyrábali sa náložky a míny. Pre nás bola zaujímavá informácia, že napriek mnohým útokom nemeckej armády miesto nedobyli.
Po chvíľke ďalšieho stúpania prichádzame do Sedla pod Hrbom, kde sa okrem Chaty pod Hrbom nachádza aj jedna zo sôch patriacich do projektu Železné srdce Slovenska. V sedle vedľa rázcestníka stojí na andezitovom kameni liatinová socha Tichomír. Mrzí nás, že o tomto cykloturistickom projekte sme sa dozvedeli až tam, boli by sme viacej všímaví, dve sochy z projektu sme tesne minuli – v Hronci a na Červenej jame. Nevadí, máme dôvod sa sem vrátiť. A nielen kvôli tomu, ale aj kvôli zážitkom z ďalšieho dňa. Ale nepredbiehajme. Ubytovávame sa na Chate pod Hrbom, ktorá sa pred letom po dlhých rokoch opäť otvorila pre turistov. Privítala nás rodinná atmosféra s domácou kuchyňou. Noví majitelia majú smelé plány do budúcnosti, a tak im želáme hodne síl. Nám tam bolo príjemne, aj keď ešte v pôvodnom vybavení. Nový nábytok je už prichystaný, len ho dostať na chatu. Ďalší dôvod na návrat.
Druhý deň – deň plný nádherných výhľadov
Po pokojnom ráne a výborných raňajkách s kávičkou sa lúčime s chatou a chatármi a rovno začíname prudšie stúpať po Rudnej magistrále na geografický stred Slovenska – vrch Hrb. Stúpanie je krátke a výživné, aj terén sa mení na cestičky plné koreňov a skál. Pre nás je to konečne po včerajších, často asfaltových cestách, zábavné. Vrchol Hrbu (1 255 m) nám poskytuje prvý nádherný výhľad.
Ďalej pokračujeme po hrebeni medzi Hrbom a Veprom, ktorý je súčasťou národnej prírodnej rezervácie Ľubietovský Vepor. Z nádherného lesného chodníčka zídeme ku značenej vyhliadke na skalnom brale Vepra. Je úchvatný, chvíľu tam len tak sedíme a kocháme sa. Samotný vrchol Vepra (1 277 m) je schovaný v lese. Po Rudnej magistrále pokračujeme k ďalšej prírodnej pamiatke – Veporské skalky. Sú to krásne skalné rebrá. My ich pozorujeme len z lúky nad nimi, pretože sa nachádzajú v chránenom území, kam sa chodiť nesmie. Rudná magistrála nás ďalej vedie cez lesy a lúky s výhľadmi na ďalší, iný Hájny grúň (1 207 m). Za ním sa z Rudnej magistrály odpájame a smerujeme na Bukovinu.
Výhľady nás neopúšťajú, menia sa a sú naozaj úchvatné. Cez Ľubietovskú Bukovinu (1 194 m) pokračujeme po zelenom turistickom chodníku okolo útulne Ondrišova chata a okolo útulne Hotel Partizán. Dnes na rozdiel od včerajška huby nielen fotíme, ale dokonca aj zbierame a práve v okolí týchto útulní sme mali najväčšie šťastie. Držíme sa zelenej turistickej značky a nad obcou Strelníky nás zastavuje posledný, a naozaj nádherný výhľad. Chvíľu tam opäť len tak stojíme a kocháme sa. Miestni nám radia ísť do dediny Strelníky po neznačenej historickej ceste a my ich poslúchneme. Aspoň to máme k autobusu menej šliapania cez dedinu. Na zastávke už len chvíľku čakáme na autobus, ktorý nás cez Ľubietovú dovezie až do Lučatína, kde čaká naše auto. Je nedeľa podvečer, ráno musíme ísť do roboty, tak sa už veľmi nezdržujeme a s malou prestávkou na občerstvenie a s presvedčením, že sem sa určite ešte vrátime, ideme domov.
