Vonkoncom nesúhlasím s názormi ľudí, že nepôjdu znova na miesta, kde už boli. V Nízkych Tatrách som bol neviem koľkokrát, ale vedel som, že sa do nich opäť a veľmi rád vrátim. Desaťročiami overená pravda, že návratom na to isté miesto nájdeme niečo nové, jedinečné. Veď rovnaký výrez krajiny dokáže nadobudnúť toľko rozličných podôb, mení sa ročnými obdobiami, dennou dobou, ale najmä dynamicky meniacim sa počasím. Základné črty zostávajú, ale neustále je nejaká iná kombinácia farieb, tieňov a svetla, iná kompozícia oblakov, prípadne aj prítomnosť zvierat či ľudí.
Prešiel zhruba polrok, čo ma osud zavial do okolia Chopku v srdci Nízkych Tatier. V apríli som sa vydal pozrieť, ako sa horská krajina chystá rozlúčiť so zimou a privítať jar, ktorá už v tom čase nadobro prevzala žezlo dolu v kotline. O viac ako tisíc metrov vyššie to vyzeralo celkom inak. Na hornej stanici lanovky som si musel trochu počkať na očakávaný okamih, kým sa rozplynuli oblaky a pred rozradostenými očami sa mi ukázala ohromujúca zimná nádhera. Pre lyžiarov spúšťajúcich sa dolu svahom oboch úbočí kopca to bol možno obraz takmer každodenný, pre prevažne letného turistu však jedinečný. Aj keď bolo pod nulou, tvrdý sneh mi umožnil bezpečne sa vydať po hrebeni na Ďumbier a Chatu M. R. Štefánika.
Medzitým prešlo horúce leto a jeseň sa predstavila lejakmi prinášajúcimi do strednej Európy veľká záplavy. Po jednej z cyklón zúriacich na konci septembra, ktorá na nízkotatranský hrebeň priniesla dážď a víchricu, som sa pod Chopok opäť vrátil. Skúsenosti a dlhodobé pozorovanie poveternostných situácií mi šepkali, že po takej nepohode obvykle nastávajú nevšedné svetelné podmienky pre fotografov krajinárov. Príroda sa akoby chce ospravedlniť za strasti a nepohodu a dokáže sa ukázať v tom najkrajšom podaní.
Prvým vlakom z Bratislavy a prímestským autobusom som sa dostal do Jasnej. Bol posledný septembrový pondelok a zároveň prvý deň, keď lanovky začali premávať v posezónnom režime iba cez víkendy. Nevadí, počítal som s tým. Aspoň nebude na Chopku taká tlačenica. Jasná obloha s ojedinelými obláčikmi veštila pekný zážitkový deň, ktorý môjmu fotoaparátu nedopraje žiaden oddych. Prvý úsek stúpania po Lukovú bol ešte, takpovediac, všedný, mal radostný obsah, pretože mi robilo radosť, že som rýchlo opustil neprívetivý svet hotelov, ktorý má od prírody poriadne ďaleko. Nevšednosť nastala nad Lukovou, kde sa osobitým spôsobom prejavili dôsledky včerajšieho vyčíňania počasia. Mrznúci dážď úžasným spôsobom pocukroval svah pod Chopkom. Dažďové kvapky ženúce sa prudkým vrchom pri dopade na zem sa okamžite premieňali na bizarné ľadové kryštáliky. Na tienistý severný svah sa slnečné lúče predierali len veľmi bojazlivo a pomaly, preto sa ľadová nádhera udržiavala minimálne celé dopoludnie. Serpentíny chodníka boli po oboch stranách priam obsypané čarovnými ľadovými kvetmi.
Biela okrasa ma sprevádzala až na vrchol Chopku, kde v ten deň vystúpilo len zopár nadšených obdivovateľov horskej prírody. Sviatoční turisti radšej zostali v teple domova či hotela. Škoda, prišli o nevšedný zážitok vyčarovaný prírodou. Po krátkom výstupe na vrcholovú pyramídu a občerstvení vo vynovenej Kamennej chate som sa vydal po hlavnom nízkotatranskom hrebeni s cieľom, že na druhý deň poobede dorazím na Donovaly. Oba dni krásnej vysokohorskej turistiky dali za pravdu tvrdeniu mládenca, s ktorým som dal večer reč v Útulni Ďurková pod Chabencom. Pre neho a azda aj pre mňa je táto hrebeňovka najkrajšia na Slovensku. Jej výnimočnosť spočíva v permanentnom výhľade na všetky strany z výšin uprostred slovenskej krajiny. Hrebeňovka nie je technicky náročná, nie sú v nej skalné partie vyžadujúce štveranie sa štvornožky a medzi vrcholmi a sedlami nie sú veľké výškové rozdiely. To, čo dá turistom určite zabrať, je dĺžka trás, takmer tridsaťkilometrová vzdialenosť medzi Ďurkovou a Donovalmi poriadne vyskúšala limity takmer sedemdesiatnika. Našťastie, podmienky boli priam ideálne.
Prvý deň dvojdňovej túry vysoko prekonal moje očakávania. Na úseku medzi Chopkom a Ďurkovou nastali také jedinečné poveternostné podmienky, ktoré srdce každého milovníka prírodných krás nadchnú. Slnko ma sprevádzalo po ľavej ruke vytvárajúc svojimi lúčmi pôsobivú mozaiku svetla a tieňa, ktorá sa navyše dotvárala nevinnou oblačnosťou nad hlavou a nijako nebránila výhľadom do diaľav. Napravo sa nad Liptovom črtali tatranské končiare, svojou typickou siluetou na seba upozorňoval Veľký Choč a za ním bolo vidno ozrutné obrysy Babej hory a Pilska. Na horehronskej strane vynikala rozložitá Poľana, ako aj kamenná čiapka Klenovského Vepra a vzdialený horizont siahal až niekde k maďarským hraniciam. Prosto, z jedného miesta som videl naprieč celé Slovensko.
Metre hrebeňovky ubúdali pomaly, podmienky na chôdzu boli síce ideálne, ale stále som sa musel zastavovať pre zvečnenie ďalšieho a ďalšieho obrazu úchvatnej nádhery, ktorá ma zo všetkých strán obklopovala. Našťastie, mal som viac ako hodinovú rezervu do zotmenia oproti plánovanému času podľa údajov na smerovníkoch. Nebolo treba sa ponáhľať, navyše snímky tesne pred súmrakom s najdlhšími tieňmi bývajú obvykle najkrajšie. Tie dokážu vykresliť aj najdrobnejšie tvary zemského povrchu, aké by sme inak vonkoncom nevideli.
V opojení krásou sa vo mne celkom nepotlačila zvedavosť geografa. Nedalo sa nevšimnúť kontrastné mikroklimatické rozdiely medzi severným a južným úbočím Nízkych Tatier. Tienistá liptovská strana zostávala od srieňa akoby posypaná práškovým cukrom, zatiaľ čo na horehronskej strane slnečné lúče zbavili trávnaté svahy rannej bielej ozdoby, a tak mohla vyniknúť nádherne zlatistá farba holí. Táto klimatická disproporcia má však hlbšie konsekvencie, predurčila celkový ráz vysokohorskej krajiny centrálnej časti Nízkych Tatier. Nedá sa nevšimnúť si nápadnú priečnu asymetriu hlavného hrebeňa. Spôsobili ju dávne ľadovce modelujúce pohorie v ľadových dobách. Na liptovskej strane, ktorá bola tienistejšia a chladnejšia, prejavili väčšiu eróznu silu a do úbočí si zahĺbili ľadovcové kotly so strmými skalnatými zrázmi. Slnečnejšia južná strana umožnila nižší stupeň zaľadnenia, preto sú úbočia zvažujúce sa do Horehronia hôľne s miernejším sklonom.
Do prívetivej Útulne Ďurková som dorazil ešte za svetla, keď sa najvyššie vrchy kúpali v posledných slnečných lúčoch. Nočná obloha plná žiarivých hviezd, akú doma nevídať, dávala tušiť, že aj nasledujúci deň bude vydarený. Vstal som zaránky, pretože na Donovaly to bolo ešte poriadne ďaleko. Nastal nový deň nielen podľa kalendára, ale aj podľa počasia. Po celý čas ma sprevádzala modrá obloha takmer bez obláčika, o trochu bežnejšia podoba miestnej krajiny, s akou sa môžeme častejšie stretať na jesenných výletoch do hôr. Spestrením obrazu okolo mňa bola inverzia. Zatiaľ čo hore som sa kúpal v slnečných lúčoch, ktoré boli čoraz teplejšie a teplejšie, v dolinách a kotlinách sa držala hmla. Vyzeralo to, akoby zamrzli fjordy a obeleli ľadom či snehom. Kráčajúc po hrebeni smerom na západ, stále som vnímal prírodné krásy navôkol, zároveň som mal stále v hlave nevšedný včerajšok, ktorý ma utvrdil v presvedčení, že sa vždy oplatí vracať na to isté miesto.
foto: Ján Lacika
