V tomto roku si štátne archívy pripomínajú sedemdesiat rokov organizovaného archívnictva na Slovensku. Na základe vládneho nariadenia z roku 1954 sa začalo archívnictvo metodicky aj organizačne riadiť jednotnými smernicami, čo sa dovtedy nedialo. Archívy boli v súkromných rukách, prakticky bez dozoru a archívne dokumenty sa strácali a znehodnocovali. Práve vďaka snahe štátu zamedziť takémuto počínaniu sa podarilo zachrániť väčšiu časť dnes zachovaného najstaršieho archívneho materiálu. O tom, čo všetko sa nachádza v Štátnom archíve v Žiline so sídlom v Bytči a čo je jeho úlohou, sme sa pri tejto príležitosti pozhovárali s jeho riaditeľom PhDr. Miroslavom Martinickým, PhD.
Nie každý záznam sa automaticky stáva archívnym dokumentom. Čo ho ním oprávňuje byť?
V zmysle zákona sa záznam stáva archívnym dokumentom vtedy, keď má trvalú informačnú hodnotu a je dôležitý pre dejiny Slovenska a Slovákov. Archivári, najmä tí, ktorí robia výskumy a bádajú, sú však veľkorysejší, pretože vedia, ktorý dokument má väčší informačný potenciál do budúcnosti. Veľa novších materiálov sa ale na základe stanovených pravidiel skartuje, sú to napríklad rôzne účtovné materiály.
Určiť najvzácnejší dokument je asi subjektívna záležitosť. Na základe letopočtu však viete určiť ten najstarší. Ktorý je to?
V našom archíve je to stredoveká listina vydaná panovníkom pre rod Záborský v Turci a pochádza z roku 1263. Určiť vzácnosť dokumentu je naozaj veľmi subjektívna záležitosť. Pre archivárov sú napríklad veľmi dôležité dokumenty, ktoré dokladajú archívne činnosti na našom území. Najstaršie takéto písomnosti pochádzajú zhruba zo začiatku 16. storočia v archíve mesta Košíc. V našom archíve sú podobné od 16. storočia a súvisia s činnosťou Trenčianskej stolice, ktorá má veľmi dobre zachovaný archív práve z tohto storočia. Dokladajú, že už v prvej polovici 16. storočia sa dbalo na uchovávanie dokumentov. Ukladali sa v stoličnej truhlici a pravidlá určovali, kto k nim má prístup. Iní bádatelia môžu ale za unikátny považovať dokument z úplne inej oblasti. Môže ním byť napríklad aj dokument z 50. rokov 20. storočia, keď vtedajší socialistický podnik chcel poznať históriu lesov, s ktorými hospodáril, a vyžiadal si informácie z archívu. Na našom území by to z historického hľadiska mohli byť dokumenty o Jánošíkovi, Jurajovi Turzovi alebo Alžbete Bátoriovej, no nedá sa objektívne určiť, ktorý z nich je najvzácnejší. Každý archívny dokument je pre nás „unikátom“.
Čo všetko archivujete zo súčasnosti?
To určuje zákon, ale predovšetkým sú to dokumenty orgánov štátnej a verejnej správy, súdnictva, škôl, hospodárskych podnikov. Z kapacitných dôvodov však väčšinou ostávajú v archívnych strediskách u pôvodcov. Veľký prílev materiálov nastal po reorganizácii krajského zriadenia v roku 1960, vtedy sa do archívov prebralo veľké množstvo dokumentov.
Súčasťou Štátneho archívu v Žiline so sídlom v Bytči je viacero pracovísk. Ktoré to sú?
Do územnej pôsobnosti nášho archívu spadá severozápadné Slovensko, približne terajší Žilinský kraj – historické územie Liptova, Oravy, Turca, Považia, Žiliny, Kysúc. Nie vždy je to podľa súčasných hraníc krajov, pretože prvá sieť archívov kopírovala krajské zriadenie platné od roku 1949 a ostatné väčšie zmeny územnej pôsobnosti štátnych archívov sa uskutočnili v rámci reorganizácie v roku 2015.
Akým spôsobom meriate množstvo archívnych dokumentov?
Meriame ich na bežné metre. Pre názornosť – ako keby sme postavili dokumenty vedľa seba na dĺžku jedného bežného metra. Jeden bežný meter má osem normovaných archívnych škatúľ, z ktorých každá má hrúbku 12,5 cm. V archíve v Bytči máme viac ako 70 tisíc archívnych škatúľ, čo predstavuje vyše sedem kilometrov dokumentov.
Úlohou archívu je ochraňovať archívne dokumenty. Ako sa to deje?
To je naša prvoradá úloha. Najskôr musíme dokumenty chrániť a následne ich sprístupňovať pre verejnosť. Ak by sme ich neochránili, nebolo by čo sprístupňovať. Sú uložené v archíve, kde kontrolujeme akýkoľvek pohyb každého archívneho dokumentu. Každému bádateľovi sa materiál predloží až po vyplnení bádateľského listu, v ktorom sú presne zaznamenané údaje o predložených archívnych dokumentoch. Archív nie je práve inštitúcia pre turistov. Pre nich sú určené múzeá a iné historické pamiatky. Archívy sú pre občanov, ale aj pre súkromných či vedeckých bádateľov, ktorí hľadajú informácie v archívnych dokumentoch.
Najmä aké informácie hľadajú?
Sú to predovšetkým genealogické záležitosti, majetkovoprávne doklady, ale vysokú návštevnosť evidujeme aj kvôli vedeckému výskumu. Prichádzajú k nám študenti, výskumníci z historického ústavu alebo aj naši kolegovia z iných archívov. Navštevujú nás aj predstavitelia obcí, ktorí hľadajú záznamy v súvislosti so svojím územným plánom či dejinami. Často vybavujeme tiež potvrdenia o školskej dochádzke kvôli dôchodku. Treba povedať, že nie vždy sa požadované dokumenty zachovali, no ak ich archív má, žiadosť, samozrejme, vybaví. Návštevnosť stále rastie aj napriek tomu, že mnohé materiály sú prístupné aj online. Štátne archívy sú súčasťou Ministerstva vnútra SR a na jeho webovej stránke je špeciálna časť venovaná archívom, ktorá poskytuje prvotné informácie, dôležité pred kontaktovaním konkrétneho archívu.
Trendom je zostavovanie rodokmeňov. Pátrajú u vás ľudia po svojich predkoch?
Po vedecko-výskumnej agende a správnej agende v majetkových záležitostiach je bádateľská agenda genealógií najrozsiahlejšia. Prichádzajú k nám ľudia naozaj z celého sveta – z Ameriky, Brazílie, Európu už berieme ako samozrejmosť. Niekto je rád, že našiel aspoň niečo, niekto dostal všetko, čo mohol a spokojný nie je. To však nie je chyba archívu. Záujemcom vieme pripraviť aj genealogické rešerše, spoplatnené v zmysle cenníka.
Určite vás navštevujú aj filmári či spisovatelia. Stvárnia postavy a udalosti tak, ako sú uvedené vo vašich záznamoch?
Keď požiadajú archív o spoluprácu, radi im vyjdeme v ústrety. Sú to umelci, a to, ako napokon stvárnia historické postavy a udalosti, je ich umelecká licencia.
Čo ak niekto doma objaví historické dokumenty a chce ich ponúknuť archívu?
Zákon definuje, že Slovenská republika má predkupné právo na archívne dokumenty. Nie je to tak, že by sme sa snažili postihovať ľudí, keď vidíme, že ich niekto niekde predáva. Nie vždy sú to významné materiály. Každý má ale možnosť osloviť akýkoľvek štátny archív, ak chce darovať alebo predať zaujímavý dokument. Archív potom v spolupráci s občanom vypracuje ponuku. Následne ponuky niekoľkokrát do roka prerokúva Akvizičná komisia odboru archívov a registratúr. Musí posúdiť význam dokumentov a aj to, či je ponúkaný súbor natoľko kompaktný, aby z neho mohol vzniknúť nový archívny fond alebo zbierka, a potom postupuje podľa cenníka.
Vyžaduje si uchovávanie archívnych materiálov špeciálne podmienky?
Dokumenty musíme chrániť proti rôznym degradačným faktorom. Pravidelne meriame vlhkosť, kontrolujeme osvetlenie, rozvody elektriny či vody. Je žiaduce, aby v archívoch bolo takýchto rozvodov čo najmenej. Sú to však aj biologické faktory ako plesne, hlodavce, ktoré sú tradičnými súputníkmi všetkých archívov. Priestory preto pravidelne monitorujeme.
Prácu vo vašom archíve priblížila verejnosti nedávna výstava Archív – pamäť nás všetkých v Sobášnom paláci v Bytči (od 5. septembra do 3. októbra). S akou odozvou ste sa stretli?
Jedným z cieľov výstavy bola aj propagácia archívu, podobné výstavy pri príležitosti 70. výročia uskutočňujú aj naši kolegovia na celom Slovensku. Vieme, že verejnosť sa zaujíma skôr o miestne alebo regionálne historické témy, našou snahou v tomto prípade bolo zaujať verejnosť nielen tradičnými ukážkami archívnych dokumentov, ale aj trojrozmernými expozíciami, ktoré v náznaku zobrazujú prácu a priestory archívu. Rád by som v súvislosti s výstavou poďakoval Považskému múzeu za poskytnutie priestorov v Sobášnom paláci a tiež bytčianskym zamestnancom múzea, ktorí spolu s nami sprevádzajú návštevníkov našou výstavou.
foto: Milan Kosec
