Slovenská ľudová slovesnosť zahŕňa mnoho predstáv o posmrtnom živote. Napríklad, že hneď po smrti tela pokračuje duša svojím vlastným životom v pekle, nebi alebo záhrobí. Alebo sa verilo, že duša je pripútaná k telu až dovtedy, kým existujú pozostatky fyzickej schránky. V tomto prípade sa teda sídlom duše stáva cintorín.
Mnohí Slováci verili, že duša zomrelého sa príde rozlúčiť s pozostalými najneskôr do troch dní. Vyskytoval sa aj názor, že duša ostáva strážiť svoju rodinu, pričom sa usídli trebárs v ohnisku, peci, na prahu domu či v kúte izby. Duch-strážca potom môže upozorňovať na nebezpečenstvo rôznymi spôsobmi, buď prostredníctvom nezvyčajných udalostí – prasknutím zrkadla, neobvyklým správaním zvierat, samovoľným zhasnutím sviece a pod. – alebo zjavením vo sne, čo mohlo predznamenávať úmrtie toho, komu sa mŕtvy príbuzný zjavil. Preto naši predkovia prikladali snom s mŕtvymi veľkú váhu, najmä ak sa zdali ťažko chorému. Mŕtvi prichádzali v snových víziách nielen v podobe, ako boli pochovaní, ale aj ako určité zviera, prípadne v podobe z mladších rokov života.
Za veštby, predzvesti a upozornenia od mŕtvych sa živí odvďačovali prinášaním obetných darov, ktoré ponechávali v dome alebo na hrobe. Inou formou vďaky bolo splnenie prianí a želaní zosnulého sprostredkovaných v snoch a videniach.
Pomerne prekvapivo vyznieva, že sa nám zachovali dôkazy o viere v prevteľovanie duší. Tá zrejme pramení zo starých pohanských predstáv. Zvieratá mali zakázané zdržiavať sa pri zomierajúcom, pretože vraj do nich mohla prejsť jeho duša. Zákaz platil i pre zabitie muchy pri štedrovečernom stole, pretože by mohlo ísť o zosnulého rodinného príslušníka. Ľudia verili, že duša môže vojsť aj do vola.
Duch prvého gazdu, staviteľa domu najčastejšie prebýval v hadovi usalašenom pod prahom domu. Rovnako i duša prvej gazdinej mohla nadobudnúť konkrétnu podobu, a to ako tzv. domová lasica. Naši predkovia boli presvedčení, že žila v blízkosti stajne a chránila dobytok. Tieto tvory nesmel nikto z domácnosti zabíjať, mohlo by to spôsobiť pohromu celej rodine. Okrem toho máme k dispozícii etnologické záznamy o viere, že duša zomrelého prenikne do novorodenca, vo východných náboženstvách jav známy ako „reinkarnácia“. Kolobeh znovuzrodenia však fungoval iba v rámci určitého spoločenstva, osady alebo obce.
Duša údajne mohla prísť do svojho starého pozemského obydlia v období sviatkov – hlavne na Vianoce, Veľkú noc, Dušičky alebo počas Turíc. Bolo zvykom nechávať v oknách zapálené sviečky, aby duša zosnulého nezablúdila a trafila domov, pripravovali pre ňu jedlo, pozývali ju k stolu a vzhľadom na rozšírené presvedčenie, že je schopná cítiť bolesť, nesmeli robiť prudké pohyby, aby ju nezranili.
Inokedy sa hostiny odohrávali priamo na hroboch, pre duše mŕtvych sa tu nechávalo jedlo a pitie. Ide o tradíciu, ktorú viacerí Slováci v podstate dodržiavajú dodnes, keď napríklad vylievajú pálenku na počesť zomrelého pri jeho hrobe.
Rozšírená bola i predstava, že duša zosnulého, ktorý odišiel z tohto sveta predčasne (samovrah, obeť kriminálneho činu, mladá obeť zákernej choroby), sa bude vracať medzi živých. Navracať sa však mohla i duša človeka rozhádaného s rodinou alebo toho, kto odišiel na druhý svet s veľkým tajomstvom, prípadne zomrel bez náležitého rozlúčenia s najbližšími príbuznými. Matkina duša prichádzala k sirotám, aby na ne dávala pozor, a mŕtvy, ktorého často oplakávali, sa mohol vrátiť v svojej netelesnej podobe.
Poverami o nešťastných dušiach, ktoré nemôžu nájsť pokoj ani po smrti a znova prichádzajú tam, kde pôsobili počas života, sú opradené aj slovenské mestá, hrady a dediny. Na cintoríne v zaniknutej osade Piesky pri obci Špania Dolina neďaleko Banskej Bystrice sa z hrobov ozývajú záhadné zvuky, Čachtický hrad pravidelne navštevuje prízrak masovej vrahyne Alžbety Bátoriovej, v košickej Urbanovej veži prebýva duch hrobára. Na Františkánskom námestí v Bratislave sa zjavuje duch plačúcej barónky, na hrade Blatnica pri Zvolene počuť nárek mŕtveho dieťaťa…
Premena duše na mytologickú bytosť
Problémy a znepokojenie mohol napáchať duch toho, komu z hrobu niečo ukradli, ale i duše čarodejníkov, stríg, obetí zločinu a samovrahov. Aby zamedzili ich pôsobeniu na živých, v týchto prípadoch telá spaľovali a popol samovraha ukladali mimo cintorína (zvyčajne na mieste, kde skonal), aby neznesvätil pôdu pohrebiska. Duše tých, ktorí umreli neprirodzenou smrťou, tiež mohli nadobudnúť podobu démonických alebo mytologických bytostí.
Duša dievčaťa, ktoré zomrelo krátko pred svadbou, sa premenila na vílu. Svetlonos, lákajúci pútnikov svojím mihotavým svetielkom do močiarov, bol obeťou krkavčej matky, duchom nepokrsteného dieťaťa, podvodníka, nedôsledného zememerača alebo kostolníka, ktorý používal kostolné sviece vo vlastnej domácnosti.
Personifikovaná postava Smrti bola z pohľadu folklóru dušou ženy, ktorá zahynula počas tzv. šestonedelia, poprípade zomrela ako stará dievka. Existenciu démonickej Poludnice, trestajúcej tých, ktorí pracujú v čase poludnia, naši predkovia odvodzovali od duší novorodičiek a žien, ktoré zomreli po ohlásení vydaja.
Zle hľadeli na tých, ktorí počas života neboli zhovorčiví a neradi sa usmievali. Ak im ani po smrti tvár nevybledla, považovalo sa to za jasný dôkaz toho, že ide o upíra schopného premeniť sa na zviera a spôsobovať prírodné katastrofy. Na Slovensku, ako aj v iných európskych kultúrach muselo byť telo takého zosnulého zohavené. K najčastejším tortúram patrilo pribitie tela o dno rakvy klincami, otočenie tvárou dolu, zabodnutie tŕňov do chodidiel, zviazanie mŕtvoly, prebodnutie hrude alebo úst kolom a odseknutie hlavy.
Viaceré z uvedených povier, legiend a povestí nasvedčujú, že viera v nesmrteľnosť duše bola na území Slovenska silno zakorenená už dávno pred prijatím kresťanstva.
foto: Pavol Ičo
