Vo Vysokých Tatrách momentálne pôsobia v profesionálnom zbore približne tri desiatky horských záchranárov. A asi taký istý počet je aj zmluvných dobrovoľníkov.
„Je to aktuálny, ale nie dostačujúci stav. Pretože nepísané pravidlo hovorí, že na každého ,profíka´ by sme mali mať aspoň dvoch dobrovoľníkov,“ vysvetľuje Miroslav Živčák, ktorý v lete ukončil pôsobenie ako náčelník vysokotatranského oblastného strediska. V profesionálnom zbore Horskej záchrannej služby pôsobil viac ako tridsať rokov. „Dobrákov“, ako sa slangovo nazývajú tí, ktorí sa záchrane v horách venujú na úkor svojho voľného času a bez nároku na honorár, momentálne v slovenských pohoriach zmluvne spolupracuje s HZS viac ako tristo. Dá sa povedať, že možno okrem páru lyží, ktorý občas vyfasujú, je im odmenou len dobrý pocit, že pomohli tam, kde šlo o život. No práve tento pocit sa nedá vyvážiť zlatom.
Horská záchranná služba má v turisticky a lyžiarsky bohato navštevovaných lokalitách slovenských pohorí rozmiestnené oblastné strediská. Profesionálom tu pri práci pomáhajú dobrovoľníci. „Bez nich by to nešlo. Najmä keď sa zhorší počasie, alebo keď prebieha niekoľko záchranných akcií naraz,“ pokračuje Miroslav Živčák. Profesionáli urobia technicky náročný spust pacienta v skalnej stene. Ale následne ho musia transportovať náročným terénom. V lepšom prípade, ak počasie a iné okolnosti dovolia, priletí helikoptéra. Ale v drvivej väčšine prípadov sa transport vykonáva meter za metrom na ramenách horských záchranárov. Väčšina náročných zásahov sa odohráva v nepriaznivých poveternostných podmienkach, v surovom teréne, po tme. A vtedy je naozaj každá silná ruka dobrá.
„Často sa ma pýtajú, ktorá záchranná akcia bola tá najnáročnejšia. Záleží na uhle pohľadu, pretože niekedy ide o technicky náročné zásahy, niekedy fyzicky, alebo o náročný zásah vrtuľníkom. Často sme v priamom ohrození života, keď nás v zime môže strhnúť lavína alebo v lete na hrebeni zasiahnuť blesk,“ vykresľuje Miroslav Živčák charakter záchranárskej práce. A práve rôznorodosť zásahov si vyžaduje isté zručnosti a vzťah k pohybu v horskom teréne v letnom aj zimnom období.
V ideálnom prípade je štartovacou čiarou do profesionálneho zboru činnosť dobrovoľníka. Nie je to síce pravidlo, ale určite je to najlepší spôsob, ako sa človek na túto prácu môže pripraviť a zároveň zistí, či má všetky predpoklady, aby zapadol do kolektívu. V posledných rokoch ale záujem o dobrovoľnú záchranársku činnosť klesá. „Kedysi bolo motiváciou, že človek ako dobrovoľník trávil veľa času v horách. No a myslím, že dnes sa už ľuďom nechce tak veľmi robiť na dobrovoľnej báze,“ hovorí Anton Sedlák s niekoľkoročnou praxou na Školiacom stredisku HZS, ktoré donedávna riadil. Dnes pracuje ako profesionálny horský záchranár a zároveň sa stará o vzdelávanie svojich kolegov.
„Ak sa dobrovoľník rozhodne vstúpiť do profesionálneho zboru, neťaháme mačku vo vreci. Pretože už vieme, aký človek to je. Nie každý špičkový lezec alebo lyžiar totiž svojím povahovým profilom zapadne do záchranárskeho kolektívu,“ hodnotí Miroslav Živčák.
Je potrebné, aby bol záujemca kondične a aj technicky zdatný. Najprv musí úspešne prejsť výberovým konaním. Ideálne je, ak prebieha v zimných mesiacoch, pretože je náročnejšie. Vybraní kandidáti dostanú index čakateľa. Taký neoficiálny denník, v ktorom si zapisujú absolvované zimné a letné túry, výstupy a spoločné aktivity, na ktorých sa ako čakatelia zúčastňujú s profesionálnymi kolegami na oblastnom stredisku. Pomáhajú napríklad tyčovať hrebene pohorí pred zimou.
„Ešte stále to ale nie je náš človek,“ pokračuje Sedlák. Než dobrovoľný záchranár „natočí prvú ostrú klapku“ svojej činnosti v teréne, musí podpísať oficiálnu zmluvu a následne absolvovať letný a zimný kurz ukončený skúškami.
„Máme dva stupne záchranárov,“ hovorí o dobrovoľníkoch Anton Sedlák. Podľa absolvovaného kurzu sa zvyšuje ich klasifikácia na úroveň, keď môžu vykonávať takmer všetky činnosti pri záchranných akciách ako členovia profesionálneho zboru. „Nemajú len letecký výcvik. Môžu teda do vrtuľníka nastúpiť v teréne, kde vie stroj pristáť, ale nemôžu byť pri špeciálnej činnosti, ako je napríklad zlaňovanie z paluby,“ dodáva.
Tak profesionáli, ako aj dobrovoľní horskí záchranári môžu byť špecializovaní. Sú napríklad kynológmi alebo jaskyniarmi. Všetci sa musia vzdelávať a pravidelne si obnovovať odbornú spôsobilosť.
Čím viac ľudí do hôr chodí, tým viac nehôd sa v nich stáva. Nie je to krátkodobý jav, pretože hory boli pre ľudí atraktívne už dávno. Záchrana v nich bola ale na začiatku postavená len na dobrovoľnosti, ked sa jej venovali tí, ktorí naozaj chceli a vedeli. Aj preto je dôležité, aby sa táto hodnota ľudskosti zo záchrany v horách nevytratila.
foto: Oľga Krajčiová a Matej Rumanský
