Slovenský reprezentant v dráhovej i cestnej paracyklistike Jozef Metelka je držiteľom troch zlatých, dvoch strieborných a jednej bronzovej medaily z paralympijských hier. V roku 2020 dokázal v Tokiu obhájiť zlato zo stíhacích pretekov na 4 000 metrov. Je osemnásobný majster sveta a už dva razy mu bolo na Slovensku udelené ocenenie Paralympionik roka. Aj keď žije v Anglicku, v zimných mesiacoch trávi voľný čas lyžovaním či lezením ľadopádov vo Vysokých Tatrách. Počas jedného z prvých teplých jarných dní prezradil pri káve v Starom Smokovci o sebe trošku viac.
Pochádzate z Piešťan, ale veľa času trávite vo Vysokých Tatrách. Čo bolo impulzom na vaše vysokohorské športové aktivity?
Mama nás od malička brávala lyžovať a chodili sme do hôr. Najprv okolo Krompách, ale aj Piešťany majú v okolí veľa kopcov. Len čo vystrčíte päty z domu smerom na Inovec, dostávate sa takmer až tisíc metrov nad more. Takže nie je to úplná rovina, Piešťany sú parádne obklopené kopcami a dobrý základ mám práve odtiaľ. Lyžovali sme už od troch rokov a vždy ma ťahalo za snehom niekde ďalej a vyššie. Často sme chodili do Tatier na turistiku alebo lyžovačku. Ale to už bolo dávno. Šport ma vo všeobecnosti „chytil“, najprv som chodieval do Álp a až potom som si našiel cestu aj do Tatier. Spoznal som v nich veľa zaujímavých ľudí, ktorí ma zároveň prijali medzi seba.
V zime lozíte ľadopády, venujete sa skialpinizmu, lyžovaniu, v lete zase lezeniu na skale. Ktorá z týchto aktivít je vaša najobľúbenejšia?
Keď sa venujem zimným aktivitám, už sa teším na leto a zase naopak. Nemôžem povedať, či mám radšej lezenie ľadov než lyžovanie, i keď lyže sú pre mňa „pecka“. Vždy ten pocit závisí od času, nálady, podmienok. Keď sa niektorej aktivite venujem viac, začnem sa tešiť na tú, na ktorú som mal menej času alebo príležitostí.
V zime trávite veľa času v Tatrách, ale nežijete na Slovensku. Je komplikované skĺbiť tatranské zimné aktivity so životom v zahraničí?
Kvôli tréningu, pretekom a celkovému športovému životnému štýlu by som to nenazval komplikované. Skôr je to pestré.
Verejnosť nielen na Slovensku vás nepozná ako horolezca či skialpinistu, ale ako profesionálneho cyklistu. Ako ste sa teda k cyklistike dostali?
Rodičia ma posadili na bicykel a rozbil som si bradu, pretože som mal zjazdárske chúťky a predvádzal som jazdu dole kopcom. Ale našťastie, vždy moje jazdy dobre dopadli. Po úraze som sa k cyklistike vrátil. Horská sa mi ale zdala ťažšia, náročnejšia technicky, a tak som zobral cestný bicykel, že si idem zajazdiť. Z desiatich, dvadsiatich kilometrov som začal robiť stopäťdesiat až dvestokilometrové výjazdy. K dráhovej cyklistike som sa dostal náhodou. Umožnili mi vyskúšať si ju, tak som nezaváhal a dopadlo to dobre.
Máte za sebou veľa pozoruhodných úspechov, ste niekoľkonásobný majster sveta, máte olympijské medaily. Aká je vaša ďalšia méta?
Medailí z paralympijských hier som získal niekoľko, ale vždy ich môže byť aj viac.
Takže jednoznačne ešte paralympijské hry?
Šport nie je len olympiáda, nie sú to len majstrovstvá sveta. Samozrejme, je to jedna výkonnostná stránka športu. Ale za výkonnostný šport sa môžu považovať i výstupy na vrcholy, kde zatiaľ nevyšlo veľa ľudí, alebo ísť do extrémnych podmienok, ísť do vysokých vrchov. Možno to ľudia nechápu, ale už sa začínajú tak trochu lámať kadejaké názory. V podstate aj toto je stránka športu, do ktorej by som potom chcel viac nazrieť. Zúčastniť sa expedícií a ísť do takých častí sveta, kde nie je úplne jednoduché sa dostať.
Ktorá destinácia vás láka?
Určite Kaukaz. Sú to nádherné hory, veľmi divoké. Ale momentálne sa mi už nepodarí vycestovať. Onedlho sa začne moja cyklistická príprava, takže tento rok už asi po Tatrách nechám vysoké hory horami a budem sa viac sústreďovať na cyklistiku. V ďalšom roku, tiež v závislosti od svetovej situácie, ktorá už niekoľko rokov nie je ľahká, uvidím, kde vycestujem. Určite by som rád išiel niekde vysoko.
Doma sa zrejme veľmi neohrejete…
Otázkou je, kde je doma? (Smiech.) Ale nemám veľa času byť doma a ani by som nechcel. Nikdy som nebol ten typ človeka, čo by len tak vysedával. Povedal by som, že hory sú takým domovom.
Je jedno miesto na Slovensku, ktoré máte najradšej?
Malá Studená dolina.
To je jednoznačná odpoveď.
Na Slovensku je veľa krásnych miest, ale myslím si, že Malá Studená dolina, a to najmä v zime, je pre mňa najkrajšia. Asi preto, že mám rád divokejšie lyžovanie a skialpinizmus. Tá dolina je niečo neskutočné.
Čo vás viedlo k tomu, že ste sa rozhodli opustiť Slovensko a ísť študovať do Oxfordu?
Nepáčil sa mi slovenský školský systém, že sa robia prijímacie pohovory a akým štýlom prebieha ďalšie vyučovanie. Kamaráti išli do Anglicka, tak som si povedal, že to vyskúšam aj ja. Našťastie sa mi podarilo ísť do Oxfordu. Už v prvom či v druhom ročníku na strednej škole som vedel, že nechcem zostať na Slovensku. Ťahalo ma to „von“ a práve do Anglicka. Chcel som vidieť svet, nezostať na jednom mieste, a to sa mi splnilo.
Myslíte si, že takto vás to začne ťahať i naspäť domov?
To je veľmi ťažká otázka. Možno raz, veď nikdy nehovor nikdy a na Slovensku, hlavne v Tatrách, sa mi veľmi páči. Ale keďže som rozcestovaný a vyskúšal si život i v inej krajine, tak neviem. Keď má človek zážitky z iných krajín, pohorí, miest, už asi nikdy nezostane na jednom mieste navždy.
Umožnil vám práve život v zahraničí rozvíjať sa v cyklistike viac, než keby ste žili na Slovensku?
Určite. V prvom rade Slovensko dodnes nemá velodróm. I keď boli rôzne podnety a boli sľuby, že sa niečo urobí, postaví, dodnes, žiaľ, velodróm neexistuje. Keby som zostal na Slovensku, asi by som sa nevenoval dráhovej cyklistike. Podmienky na rozvoj športu sú vo svete úplne niekde inde, takže, ak chce byť človek naozaj top svetovým športovcom, musím odísť zo Slovenska do zahraničia. Je to ale na veľkú škodu. Máme tu množstvo talentovaných ľudí, ale systém zrejme nedokáže alebo nechce tieto talenty, obrovské bohatstvo, ktoré máme, využiť.
Máte aj nejaké iné hobby okrem športu?
Skladanie bicyklov, keď sa pokazia alebo treba na nich niečo vymeniť. A varenie. Ale na to mi popri športe veľmi nezostáva čas.
Zostáva vám popri tréningu čas na dlhšie návštevy Slovenska?
Niekedy sa mi podarí prísť i na tri mesiace, vyslovene na celú zimu. Teraz chodievam do Tatier práve za tou zimou, ale myslím, že opäť začnem jazdiť i do Álp. Otázne je, čo a ako mi dovolí aktuálna situácia. Ale aspoň na mesiac pricestujem určite.
Takže si vás užije i vaša rodina.
Pokiaľ chcú vyliezť do Malej Studenej doliny, tak áno.
Spomenuli ste, že vás mamka priviedla k lyžovaniu, teda prísť do Malej Studenej doliny asi nebude pre ňu problém.
Určite. Ako deti sme skutočne veľa nachodili v okolí piešťanských kopcov, po hradoch, zámkoch, horách, naozaj taká pestrá paleta. To bol dôvod, prečo ma šport začal baviť a nestal sa len záľubou, ale doslova životným štýlom.
Myslíte si, že by váš život mal také isté grády, keby ste nemali nehodu?
Také isté určite nie. Mal by iné. Určite by som nesedel doma. Keď sa mi stal ten úraz, už som žil v Anglicku. Možno by sa môj svet točil len iným smerom. Alebo pod iným uhlom. Lebo predsa len je iné, keď človek začne cestu profesionálneho elitného športovca a je iné, keď niekoho trénuje.
Jozefov entuziazmus, chuť športovať a neustále aktívny život je príkladom toho, že všetko sa naozaj dá, keď sa chce. Silná vnútorná vôľa a odhodlanie kypia z jeho viet, optimizmus by mohol rozdávať. Sebavedomý mladý športovec dobre vie, že nič nie je nemožné a určite mu pri najbližších paralympijských hrách budeme opäť držať palce. Nech sa Jozefovi naplnia všetky plány o expedíciách a sny o vysokých horách. •
zhovárala sa: Oľga Krajčiová, foto: Rasťo Hatiar a archív Jozefa Metelku
