Osobitý človek s viacerými vyhranenými záujmami, ktorých sa pevne drží a systematiky sa im venuje. Jozef Vričan – publicista, turista a horolezec, fotograf a amatérsky vojenský historik. V tomto čísle časopisu ho popri medailóne a fotografiách v cykle Fotografi v Krásach Slovenska predstavujeme aj v tomto rozhovore.
Jozef, oslovil som ťa pred šiestimi rokmi, keď som pripravoval knihu Fotografia a Krásy Slovenska, lebo od začiatku mi bolo jasné, že v nej nemôžeš chýbať. Starší, ale aj mnohí mladí čitatelia tohto časopisu ťa poznajú ako autora desiatok sviežich reportáží a výborného fotografa. Ako sa pred päťdesiatimi rokmi začala spolupráca s redakciou a ako a prečo si sa z časopisu koncom sedemdesiatych rokov vytratil?
Môj prvý článok v Krásach Slovenska som nazval Skalná dolina. Opísal som v ňom svoj výstup južnou stenou Orlej veže v Žarnovickej doline vo Veľkej Fatre. Sprevádzajú ho fotografie Rudolfa Peřinu. Vtedy som fotografoval len horolezecké výstupy na dokumentáciu do mojej kroniky. Rudo bol podnikový fotograf v Třineckých železiarňach, ktoré ho vybavili špičkovou technikou. Zoznámili sme sa na plastickej chirurgii v Třinci, kam ho pozývali dokumentovať niektoré operácie. Po páde v západnej stene Petit Dru som mal odtrhnutú šľachu prsta na ruke. Keď ma na druhý deň Rudo navštívil, prejavil záujem o fotografovanie horolezcov. Tak som ho zaviedol do Skalnej doliny, kde fotografoval môj prvovýstup na Orliu vežu. Keď som potom uvidel fotografie, napadlo mi napísať k nim článok a poslať ho do redakcie Krás Slovenska. Spolu s fotografiami ho uverejnili v septembrovom čísle 1973.
Kedy ti napadlo ilustrovať svoje články vlastnými fotografiami?
Keď som odložil Flexaret a kúpil si Pentacon six TL. Bolo to pred naším rodinným výstupom s manželkou a synom 1. marca 1974 na Lysec. Na synove piate narodeniny. Pozval som aj Ruda Peřinu, aby našu netypickú oslavu zdokumentoval, ale aj sám som fotografoval. S článkom do Krás Slovenska som poslal Rudove fotografie a s nimi aj tri moje. V redakcii vybrali moje. Bol to krásny pocit. Rudova manželka ma však obvinila, že som jej mužovi ukradol jeho dielo. Všetko vyriešil šéfredaktor Tibor Sásik, potvrdil, že on v redakcii vybral moje fotografie. Rudo sa mi za svoju ženu ospravedlnil, ale naša spolupráca už nepokračovala.
S výborným fotografom Dionýzom Dugasom ste účinkovali v Krásach Slovenska v období, keď Tibor Sásik prilákal do časopisu celú plejádu špičkových fotografov. Aké boli medzi vami fotografmi v tom čase vzťahy? Necítili ste sa viac konkurentmi ako kolegami?
Jeden mini spor som zažil zhodou okolností práve s Dinom Dugasom, o iných neviem. Dino mi na jednom stretnutí vyčítal moje aktivity v Poloninách a vo Vihorlate. On mi vraj tiež nelezie na Oravu a Kysuce, tak čo sa unúvam z Ostravy až na Laborec. Keď som mu povedal, že predškolské detstvo som čiastočne prežil aj na brehu Laborca v Udavskom, kde mal otec malú továrničku na výroby nábytku, zobral to ako moju splátku krásam kraja, v ktorom som žil zhruba päť rokov. A celkovo redakčný kolektív? Bol nadšený z mojich stretnutí s vlkmi a jeleňmi v najväčšej divočine Slovenska, ktorá si zaslúžila predstavenie v tomto časopise.
Si rodák z Turca, kde je ľahké prepadnúť turistike, ale teba okrem nej trvalo opantalo najmä horolezectvo. Čo ti tento šport dal a čo prípadne vzal?
Spoznal som veľa zaujímavých ľudí, krásnych kútov prírody, naučil sa prekonávať prekážky. Horolezectvo mi aj otvorilo cestu k podnikaniu v horách, priviedlo k písaniu a publikovaniu. Vzalo mi to na druhej strane čas, ktorý som mohol tráviť doma s rodinou alebo len tak leňošiť v záhrade pri dome. Ale rodine som sa to snažil kompenzovať aj spoločnými výletmi.
Ako by si opísal svoj vzťah k tomuto časopisu?
Nebyť Krás Slovenska písal by som a fotografoval len do svojej horolezeckej kroniky. Keď som si časopis prvýkrát kúpil v roku 1960 v novinovom stánku, zdalo sa mi už pri listovaní, akoby som objavoval Slovensko. Jeho hory a život v nich. Vtedy mi ani vo sne nenapadlo, že raz sa stanem jeho súčasťou. Upísal som mu svoju dušu na viac ako dvadsať rokov.
Vedel som si však urobiť voľno aj pre rodinu a prežiť nezabudnuteľné spoločné chvíle. Synovi som z výletov do hôr až do nástupu do školy robil kroniku. V roku 1974 som ho vyviedol na Ganek vo Vysokých Tatrách. Spali sme v bivaku pod platňami Ošarpancov a po zostupe sa osviežili vo Vyšnom Rumanovom plese. Ešte predtým v roku 1973 som v Krásach Slovenska opísal spoločný výstup na Veľký Choč pod názvom List zo synovej kroniky. Manželka nebola horolezkyňa, ale v zime som ju previedol Krčmárovým žľabom vo Vysokých Tatrách a už tehotná, v prvom mesiaci, vystúpila na Triglav. Jej poslednou horou bol výstup na Jalovec. Žiaľ, pred tromi rokmi zomrela.
Máš v Krásach Slovenska nejaký článok, na ktorý si ešte aj dnes spomínaš?
Mám dva. V čísle 12/1985 o strmých cestách v Manínskej tiesňave si spomínam na Zlaticu Podhorskú a v čísle 8/1988 v článku Sen o veľkej ceste snívam v stene Kolového štítu s Helenou Semanovou. Tieto dve dámy boli svojho času najlepšou ženskou horolezeckou dvojicou na Slovensku. Zlata zahynula na Elbruse, keď sa s Jarkou Cuberkovou chceli pokúsiť o novú výstupovú cestu. Zlatino telo neznášalo výšky nad 5 000 metrov a to sa jej stalo osudným.
Máš, naopak, niečo, čo ťa aj rozveselilo?
Keď som niekedy začiatkom tohto storočia priviedol do Vysokých Tatier horolezeckého nováčika Lukáša Kobierského, vyviedol som ho hrebeňom Ošarpancov a Dračieho štítu na Vysokú. Pri zostupe nás zastavila kontrola: jeden člen TANAPu a jeden člen Horskej služby. Ten z horskej, predstavil sa ako Gurník, si od nás vyžiadal horolezecké preukazy. Keď sa pozrel na môj a potom na mňa, spýtal sa: ,,Vy ste pán Vričan? Ten, čo písal do Krás Slovenska? Krásy Slovenska z júna 1987, kde máte článok To bola cesta, mám stále na nočnom stolíku a občas si ho prečítam. Vtedy ste preliezli Bajovu direttissimu na Prostredný hrot. Do dvoch týždňov sa z tejto cesty zrútila odštiepená veža a cesta sa stala nepreleziteľná. Je neuveriteľné, že som na vás natrafil…“ Aj toto stretnutie spojené s Krásami Slovenska je pre mňa nezabudnuteľné.
Tvoj posledný príspevok do Krás Slovenska som identifikoval v roku 1989. Čo bolo dôvodom, že si s časopisom ďalej nespolupracoval?
Po rozpade Českej a slovenskej federatívnej republiky som začal podnikať. Konkrétne vo výškových prácach pre podniky ČEZ a OKD. V roku 1996 som získal v Madride medzinárodnú cenu International Construction Award pre svoju firmu – verejnú obchodnú spoločnosť EX-PR-ES, a založil som aj cestovnú kanceláriu EX-PR-ES tour Triglav v Dovje – Mojstrana a začal po Julských Alpách vodiť českých turistov. Popri tom sme s kamarátom v severnej stene Triglavu preliezli všetky cesty. V deväťdesiatom deviatom som odišiel do dôchodku a naraz som ,,nevedel“, čo robiť s voľným časom.
Horský tulák, horolezec, skialpinista a nevedel si, čo robiť s voľným časom?
Vlastne som sa do dôchodku tešil. Mal som už pripravený program. V deväťdesiatom siedmom som kúsok od brehu Bohinjského jazera objavil vojenský cintorín z prvej svetovej vojny, kde sú pochovaní aj vojaci z pluku môjho starého otca. Starý otec dopravoval jedlo a muníciu až na Rdeči rob, kde mal jeho pluk delostrelecké pozície. Z vrcholovej plošiny je pohľad na Krn (2 245 m), ktorý Taliani dobyli už v prvom mesiaci vojny a premenovali na Monte Nero. Keď som zistil, že Monte Nero je Krn, bolo na osem rokov rozhodnuté o mojom osude až do vydania moje knihy Po zapadlých stopách českých vojáků – Z Julských Alp k Jadranu. Navštevoval som vojenské archívy v Prahe, Krakove, Viedni, Kobaride, Gorici aj v Terste. Terst bol rodným mestom Juliusa Kugyho, pioniera a objavovateľa Julských Álp. Jeho kniha z roku 1925 Ze života horolezce bola pre mňa dlhé roky motiváciou k výstupom nielen v „Julkách“, ale aj v horách Slovenska. Tak ako pre Kugyho aj pre mňa hrali hory v živote zásadnú rolu. Naučili ma byť šťastným, písanie a uverejňovanie fotografií v Krásach Slovenska bolo aj mojou oslavou hôr a ľudí, ktorí boli pre mňa srdečnou záležitosťou.
Spomenutou knihou o histórii prvej svetovej vojny si vytvoril dielo, ktoré ocenil prezident Václav Klaus aj čelní predstavitelia Slovinska. Rozhneval si však viacerých českých vojenských historikov, ktorí citovali z práce iného vojenského historika. Ten mylne, na základe románu Zbohom zbraniam uviedol Ernesta Hemingwaya ako priameho účastníka posledných sočských bitiek, ako aj ústupu až za rieku Piavu v poslednej bitke s Talianmi.
Hemingway je môj obľúbený spisovateľ, ale ako som zistil, do vojny na talianskom fronte sa zapojil až na jar 1918, už za Piavou. Nezmysel spomenutý v citáciách som vo svojej knihe nemohol obísť.
Uverejnil si v Krásach Slovenska viac ako tridsať reportáží. Bolo to pre teba, odhliadnuc od honorára, významným prínosom?
Jednoznačne. Keď sa šéfredaktor vydavateľstva Osveta Eugen Lazišťan obrátil na redakciu, aby mu odporučili vhodného autora na obrazovú publikáciu o krajine a ľuďoch medzi riekami Oravou a Kysucou, šéfredaktor Tibor Sásik odporučil Vričana. A tak som počas štúdia výtvarnej fotografie popri zamestnaní tvoril aj svoju prvú obrazovú publikáciu Po Stredných Beskydách. Keď potom ostravské vydavateľstvo Profil hľadalo autora pre spoločnú knihu o kraji pozdĺž hranice medzi Žilinským a Ostravským krajom, Lazišťan navrhol opäť Vričana. A tak vyšla moja druhá obrazová publikácia Na pomezí Moravy a Slovenska.
Vtedy sa hovorilo aj o pripravovanej knihe noviel a poviedok z hôr. Čo sa stalo, že nevyšla?
Boli to poviedky z horolezeckého prostredia, ktoré mali byť ilustrované horolezeckými fotografiami. Rukopis Cesta k slnku bol odporučený na vydanie v Osvete. Keď som sa po rozpade Česko-Slovenska rozhodol pre české občianstvo, vrátili mi rukopis so zdvorilou odpoveďou, že oddelenie vydávania literatúry je už len pro slovenských spisovateľov. A tak rukopis putoval na pätnásť rokov do šuplíka. Keď sa o rukopise dozvedela partia mladých z horolezeckého oddielu v obci Deštné v Orlických horách, kde som bol členom, presvedčili ma, aby som poviedky preložil do češtiny a knihu vydal v Česku. Ponúkol som ju do vydavateľstva ALPY v Prahe, ktoré ju obratom vydalo. Bola predstavená na filmovom festivale v Prahe spolu s knihami Habelera, Messnera a Gabla.
Oslávil si osemdesiatku, môžem to prezradiť, lebo viem, že to netajíš, ba mám dojem, že si na svoju vitalitu v tomto veku aj právom hrdý. Čomu sa v súčasnosti venuješ, čo ti udržuje optimizmus a sviežosť?
Venujem sa svojej záhrade a hlavne sa snažím držať krok s mojimi mladými spolulezcami. Na to využívam aj tréningovú sedem metrov vysokú skalnú vežu, ktorú som si postavil pri svojom dome. A ak mi to moje koleno dovolí, chcem ešte nafotiť a dokončiť v časopise Lidé a hory seriál po stopách Juliusa Kugyho o jeho výstupe severnou stenou na Jof Montasio. Tento vrch bol pre Kugyho najúžasnejším štítom Julských Álp. Nástup na jeho cestu je však po ústupe ľadovca komplikovaný. Je pri tom nutné nájsť v hladkej stene nity, ktoré vedú k začiatku jeho starej cesty, a prekročiť širokú ľadovcovú trhlinu. Môžu z toho byť aj zaujímavé fotografie.
Môžeš na záver zhrnúť, čo ti publikovanie v Krásach Slovenska dalo?
Myslím že mi otvorilo dvere niekam, kde som sa cítil nekonečne spokojný. Do horských kútov Slovenska, ktoré by som inak nikdy nenavštívil a nespoznal. A keď som o tom napísal, urobil zopár fotografií a vyšlo to v Krásach Slovenska, prežíval som šťastie, ktoré sa odohrávalo niekde hlboko v mojom srdci.
zhováral sa: Miroslav Herchl, foto: archív Jozefa Vričana
