Ak sa pozrieme na satelitnú mapu Hodrušskej hornatiny, uvidíme takmer súvislý zelený koberec tvorený lesom. Západná časť Štiavnických vrchov je na rozdiel od okolia Banskej Štiavnice omnoho viac zalesnená. Mnoho turistov smerujúcich od Hrona do centra pohoria vonkoncom netuší, aká nádhera sa skrýva v tieni korún stromov okolitých svahov dolín. Určite ich milo prekvapí, keď pod dubmi, bukmi, javormi, jaseňmi a brestmi objavia pozoruhodné skalné útvary, pamätajúce si sopečnú minulosť štiavnického stratovulkánu.
V pestrej geologickej stavbe Štiavnických vrchov nájdeme sopečné horniny všelijakého druhu. Vedľa seba sú tvrdé andezity, ryolity a čadiče zo stvrdnutej lávy aj viac či menej stmelené pyroklastiká, rozmetané po okolí mohutnými sopečnými explóziami. Takáto geologická kontrastnosť je dôležitým predpokladom vzniku bralného reliéfu. Všemocná erózia poľahky odnáša mäkké popoly a tufy preč a dáva vyniknúť odolným lávovým prúdom. Preto môžeme v Štiavnických vrchoch a ďalších sopečných pohoriach stredného Slovenska objavovať a obdivovať rozmanité skalné útvary, poskladané do rozličných bizarných tvarov a zoskupení. Mnoho brál je v Hodrušskej hornatine v západnej časti pohoria medzi dolinou Hrona a Banskou Štiavnicou, lenže ich zväčša nie je vidno, lebo sú často dobre ukryté v hustých lesoch.
Bralá Hodrušskej hornatiny sú v podstate akýmisi reliéfnymi fosíliami, ktoré sa do značnej miery vytvárali v podmienkach, ktoré sa u nás už pominuli. Sú produktom geomorfologických procesov pôsobiacich veľkou silou v podstatne chladnejších a drsnejších minulých ľadových dobách. V chladných periódach pleistocénu sa najvyššie karpatské pohoria pokryli ľadom a v nižších horstvách, ako sú Štiavnické vrchy, krajina nadobudla podobu nehostinnej mrazivej tundry. Zemský povrch bol tisícročia vystavený pôsobeniu extrémne silného mrazového zvetrávania, na obnaženom skalnom podloží bez ochrany vegetácie sa postupne vytvárali rozličné skalné útvary, ktoré prírodné živly zároveň silne deštruovali. Miestami táto extrémna deštrukcia bralného reliéfu mrazom a snehom postúpila do takého štádia, že z pôvodne kompaktných skalných hrebeňov a masívov sa časom stali bizarné zoskupenia bášt, veží a ihiel, niekde z nich zostala už len obrovská hŕba kamenia. Po výraznom oteplení, ktoré prišlo s koncom poslednej ľadovej doby, sa krajina Štiavnických vrchov radikálne zmenila. Niekdajšiu tundru nahradil hustý les, pod ktorým sa väčšina bralných foriem skryla. Ich deštrukčný vývoj pod ochranou karpatských lesov ustrnul, ich pleistocénne tvary by sa v podstate zachovali bez podstatnejších zmien, keby do deja nevstúpil človek. Generácie štiavnických baníkov dokázali bralám prestúpeným rudnými žilami vniesť miestami celkom novú podobu.
Hodrušská hornatina bola v treťohorách súčasťou štiavnického stratovulkánu, ale po jeho vyhasnutí nastalo obdobie trvajúce viac ako desať miliónov rokov, počas ktorých sa z niekdajšej obrej sopky stalo dnešné vulkano-tektonické pohorie. Tak ako si Hron hľadal cestu k Dunaju cez dvíhajúce horstvá a prehlboval si svoju dolinu, jeho bočné prítoky si postupne prehlbovali svoje doliny, vďaka čomu sa z Hodrušskej hornatiny stala sústava paralelných dolín a horských chrbtov. Pozrime sa bližšie, aké prírodné zaujímavosti niektoré z nich ponúkajú turistom hladným za poznaním dramatickej histórie tejto úžasnej horskej krajiny.
Prvé námety na peknú turistiku spojenú s objavovaním kamenných tajomstiev Hodrušskej hornatiny nám ponúka širšie okolie Sklených Teplíc. Samotná kúpeľná obec bezpochyby zaujme prítomnosťou pozoruhodne sfarbených travertínových útvarov. Horský hrebeň na sever od doliny potoka Teplá sa začína priam veľkolepo. Priamo z dna Žiarskej kotliny sa kolmo nahor dvíha 90 metrov vysoká Szabóova skala, najstaršia chránená geologická lokalita na Slovensku. Výhľad od kríža na vrchole ryolitového brala je fascinujúci. Turistický chodník z neho pokračuje smerom dovnútra pohoria, klesá dolu do doliny, ale nie až na jej dno. Úzka prť vedie po hornej hrane skalnej steny niekoľko desiatok metrov nad korytom potoka. Škoda, že po necelých dvoch kilometroch chodník schádza až na hradskú a pokračuje po protiľahlom svahu doliny. Odporúčam tento chodník opustiť a pustiť sa po neznačkovanej lesnej ceste stúpajúcej do blízkosti Kapitulských brál. Zoskupenie brál na južnom svahu Gráfovskej je také mohutné, že ho les nedokáže schovať pod koruny stromov. Vďaka tomu ich vidno z diaľky. Kapitulské bralá sú vyhlásené za prírodnú pamiatku, a preto turisticky neprístupné. Našťastie ich môžeme obdivovať zhora, pretože horná hrana nad sústavou ostrých hrebeňov a roklín leží na hranici chráneného územia.
Nie nezaujímavý je aj začiatok hrebeňa Bralcov, ktorý dolinu Teplej ohraničuje z južnej strany. Pre mnohých bude asi veľkým prekvapením zdolávanie okružnej turistickej trasy po svahoch Kečky. Chodník je vytýčený tak, aby zahrňoval všetky atraktívne miesta, akými sú pekné vyhliadky a bizarné skalné útvary vrátane jaskýň, ktoré tu vznikli po ťažbe ryolitového kameňa. Nechýbajú adrenalínové úseky zabezpečené kovovými rebríkmi a reťazami. O nevšedný vzhľad lokality sa v minulosti postarali kamenári, ktorí tvrdú skalu pretvárali na mlynské kamene. Atraktívny výstup na Kečku možno spojiť s výletom na neďaleký Pustý hrad.
Zložitú geologickú stavbu územia medzi Sklenými Teplicami a Banskou Hodrušou ešte viac komplikuje prítomnosť denudáciou odhaleného podložia treťohorného štiavnického stratovulkánu. Preto tu okrem vulkanitov nachádzame aj oveľa staršie horniny, ako sú prvohorné granodiority a druhohorné dolomity, vápence či pieskovce. Najzaujímavejšie skalné útvary sú však z treťohorných vulkanitov. Najznámejšie z nich je Kamenné more pri Vyhniach, ktoré vzniklo rozpadom ryolitového lakolitu. Na horskom hrebeni medzi Vyhnianskou a Hodrušskou dolinou dávam do pozornosti dve bralá. Na severnú stranu z neho vybieha rázsocha ukončená Jeleňou skalou, ktorá patrí medzi najkrajšie vyhliadky v Štiavnických vrchov. Na južnej strane je do Hodrušskej doliny otočená Havrania skala. Bralá ležiace mimo turistických trás sú pekným príkladom toho, ako baníci dokázali meniť krajinu. Dolovanie rudy v lokalite Rabenstein na skalách zanechalo početné stopy, po odťaženej rudnej žile tu zostala bizarná skalná roklina pripomínajúca úzku uličku stredovekého mesta. Na stenách umelých jaskýň vidno, ako sa v dávnych časoch ruda dobývala pomocou ohňa.
Turisticky málo známym, pritom veľmi príťažlivým kútom Hodrušskej hornatiny je okolie Rudnianskej doliny. Za jej utajenie pred turistickou verejnosťou môže redšia sieť značkovaných turistických chodníkov. Prechádza však tadiaľto Rudná magistrála, z ktorej sa dá odbočiť do blízkeho terénu k málo známym lokalitám. Okrem Rudnianskeho vodopádu, ležiaceho asi pol hodiny chôdze od horskej obce Uhliská, odporúčam navštíviť Rudniansku skalu so skalným hrebeňom ostrým ako britva, z ktorého je nádherný výhľad. Z hrebeňa Drastavice sa do krajiny tak doširoka nerozhliadnete, ale jej skalný hrebeň je viac ako zaujímavý. Hromada rozpadnutých andezitových skalných veží na vrchole síce vyzerá ako veľká rozvalina tajomnej kamennej stavby, ale je čisto prírodným útvarom.
Posledný námet na peknú túru v Hodrušskej hornatine nájdeme pri Novej Bani. V tomto prípade to nebude najmladšia slovenská sopka na Putikovom vŕšku, ale neďaleký masív Chlmu. Z Brehov stúpa strmo nahor turistický chodník. Dosiahnutím vyhliadkového brala Hulín sa to ešte nekončí, pretože blízko vrcholu Chlmu na nás čaká bizarná skala nápadne pripomínajúca záhadné sochy Moai na Veľkonočných ostrovoch. Žiaľ, ani tu nehľadajme tajomných sochárov, skala je „len“ dielom prírody. •
foto: Ján Lacika
