Krásy Slovenska v roku 1927

Autor Ján Lacika
0 komentárov

Rok 1927 bol pre časopis Krásy Slovenska prelomový. Po prvých šiestich rokoch, keď sa o jeho pravidelné vydávanie s veľkou vervou a zanietením starala skupina nadšencov okolo Miloša Janošku, došlo k zmene majiteľa a vydavateľa časopisu. Stal sa ním Klub československých turistov, čím sa začala písať nová kapitola pretrvávajúca až dodnes, pretože stále platí, že Krásy Slovenska patria následníckej organizácii Klubu slovenských turistov. Pravdupovediac, zmena majiteľa sa na povahe a obsahu Krás Slovenska nijako nepodpísala, pretože kolektív tvorcov v podstate zostal rovnaký. Naďalej ho tvorili horliví propagátori turistiky z Liptova z odboru Klubu československých turistov v Liptovskom Svätom Mikuláši. Kontinuitu zaručovalo, že Miloš Janoška zostal na pozícii hlavného editora časopisu. Tak ako pri oživení predchádzajúcich ročníkov ponúkame čitateľom komentované úryvky z článkov VI. ročníka doslovne, v pôvodnej podobe aj s gramatikou, ktorou sa pred takmer sto rokmi na Slovensku písalo. Sú dôkazom toho, že naši predchodcovia boli naďalej verní heslu otcov zakladateľov ‰Poznajme otčinu!”.

V roku 1927 vyšlo podobne ako dnes celkom šesť čísel VI. ročníka Krás Slovenska. Okrem čísel 1, 2 a 7 sa k čitateľom dostali dve dvojčísla 3-4, 5-6 a trojčíslo 8-10. Úvodník prvého čísla s nadpisom Ideme ďalej vysvetľoval zámery a stratégiu nového majiteľa a vydavateľa časopisu: 

Rozhodli sme sa vydávať „Krásy Slovenska“ ďalej, aby priekopnícka práca predošlého vydavateľa nielen nevyšla na zmar, ale zdokonalená pomôhla nám dosiahnuť cieľa: spracovať Slovensko turisticky tak, aby sa v ňom dobre mohli cítiť nielen naši turisti, ale aj cudzinci. Je našou vrelou túžbou, aby z tejto práce čo najúspešnejšie vzal svoj podiel i náš časopis, aby bol spojivom medzi odbormi, povzbudzovateľom k práci a predstaviteľom našich snáh i našich prírodných krás. ….Pamiatky historické, toky horských riav a vôd, šum lesov, malebnosť dolín, mohutnosť pohorí a štítov, pohádka zimy a leta nech Vás povzbudzujú k činnosti, akú žiada od nás otčina i po stránke turistickej.

Keďže v tomto roku slávime úžasnú storočnicu Krás Slovenska, je zrejmé, že stanovené ciele sa naplnili. Autori úvodníka správne a výstižne vyslovili dodnes platnú úvahu o tom, kadiaľ cesta k týmto cieľom vedie:

Úlohu máme ťažkú, hoci krásnu, ale splniť ju budeme môcť len za pomoci čím väčšieho počtu horlivých pracovníkov. Preto Vás zveme: „Poďme, pracujte, aby sme boli pevným telesom, ktoré úlohu svoju verne a cieľavedome vykoná v záujme svojej otčiny!“

Prvý článok prvého čísla naznačuje, čo bude jednou z nosných tém šiesteho ročníka Krás. Pomerne veľký priestor dostal fenomén krasu a jaskyniarstva. Stránky časopisu obohatilo pomerne veľa vydarených fotografií z nádherných slovenských jaskýň, ktorých objavovanie prežívalo v dvadsiatych rokoch minulého storočia nevídaný rozkvet. Vladimír Žák podal zaujímavé svedectvo o úspechoch pri výskume tajomného podzemia Slovenského krasu, konkrétne jaskyne, ktorú pomenovali po Domicovi, majiteľovi jedného z deravých kopcov pri obci Hosúsovo (dnes Dlhá Ves). Na objavení a pionierskom spoznávaní jaskyne, ktorú vtedy nazývali Domicova diera, mali obrovskú zásluhu členovia miestnej finančnej stráže umiestnenej v malej pohraničnej dedinke. Entuziazmus a odhodlanie objaviteľov vystihujú tieto slová:

Všetci už zamenili slobodu dobrovoľným jarmom, odobrali sa od svojich domácich veliteliek, a tak šli so sebazaprením odkliať neznáme taje podzemné. Ešte sme začuli posledné kikiríkanie blížiac sa k otvoru Domice. Noc mizla a na obzore prekukávaly už prúžky denného svetla.

Po šiestich rokoch úmornej práce v podzemí sa zdalo, že úsilie jaskyniarov je daromne vynaloženou prácou, keď im znenazdajky pomohla sama príroda. V roku 1926 počas jarného topenia snehu sa prúd valiacej krasovej vody postaral o prerazenie otvoru v zavalenej jaskynnej chodbe veľkosti jablka, ktorý si predtým kvôli zlému osvetleniu nevšimli. 

Z otvoru zavanul studený a tuhý prievan. Bolože to radosti! Veď to bol prvý dôkaz, že bude sa môcť postúpiť aj ďalej. Bolo treba však ešte dlho pracovať, kým sa otvor zväčšil na toľko, že prepustil ľudské telo. 

Aj do druhého čísla Krás sa dostal článok o jaskyniarstve, konkrétne o podzemnom bludisku Demänovskej doliny. Je síce kratší, ale podporený viacerými autentickými fotografiami Leopolda Trávnika. Ilustrujú ohromujúcu kvapľovú výzdobu Chrámu slobody, ako vtedy nazývali dnešnú Demänovskú jaskyňu slobody. Do Demänovskej doliny čitateľov vrátil článok v dvojčísle 5-6 o výsledkoch výskumu Masarykových siení v spomínanej jaskyni. V tom istom čísle je aj článok o Demänovskej ľadovej jaskyni z pera Alojza Lutonského. A na dôvažok sa jaskyniarskou problematikou zaoberal ešte jeden príspevok publikovaný v poslednom trojčísle. Prezentoval úvahy o význame jaskýň pre turistiku na Slovensku.

Ďumbier v Nízkych Tatrách

Ak by sme hľadali spoločného menovateľa článkov ročníka 1927, tak by sme ho našli v „literárnosti“. Väčšina autorov sa snažila o čo najsubjektívnejšie vnímanie krás slovenskej prírody, zatiaľ čo turistická faktografia bola až na druhom mieste. Krátka ukážka textu autora označeného A. L. M. o Kriváni je dôkazom toho, že niektorých tá literárna múza celkom presne trafila:

Je krásny, mohutný a pri tom nádherný ten končiar Kriváňa. Nie nadarmo ho toľkokrát ospievali. So všetkých strán dá sa vidieť za jasných dňov v úplnej velebnosti. Cestou vlakom popod západnú skupinu Vysokých Tatier je prvým, ktorý padne nám do oka. A čo do noci v striebornom svetle mesiaca? Koľko ráz vetrom hnané chmáry približujú sa k jeho končiaru, kradmo ho pobozkajú a už letia divým letom k Solisku, Satanu, Vysokej, až tam ku Gerlachu a na koniec trieštia svoje striebro na bralách Lomnického štítu. 

Zdá sa, že ľudia už odpradávna premýšľajú nad tým, ako na povahu človeka vplýva Matka príroda. Miloš Janoška svoje úvahy na túto tému pretavil do zaujímavého článku. V úvode píše, že človek vníma prírodu individuálne, preto aj dosah prírodných krás na ľudskú povahu môže nadobudnúť veľmi rozličnú podobu a intenzitu. Mnoho záleží na tom, ako je daný jedinec schopný a pripravený túto krásu vnímať a vstrebávať:

Áno vieme sa z celej duše kochať pohľadom na pestrú lúčinu, na hustý voňavý les, na krištáľový, žblnkotajúci potok, na krásnovyhľadový končiar, ozrutné bralo, na chrlenie sopky, na zľadovatené a skamenené útvary v jaskyniach vieme s pôžitkom vsať do seba ozonný vzduch, sohrievať svoje údy v záplave teplých lúčov slnečných, vieme užasnúť, vidiac blesk a počúč rachot hromu. Ale ešte väčší pôžitok máme z premetov prírody vtedy, keď pozorujeme zjavy, ktoré sú dôkazom, že príroda má tiež svoj život a že v nej všetko deje sa podľa určitých zákonov. 

Najobľúbenejším regiónom našej krajiny na stránkach Krás Slovenska sú Tatry. Príspevok o našom najvyššom horstve nechýba v žiadnom čísle ročníka 1927. Zvlášť veľký priestor dostali Tatry v rozsiahlom článku, rozdelenom do troch častí, od slovenského spisovateľa Štefana Rysuľu. Podotýkam, že v ňom nenájdeme suchú faktografiu či opis túr, pretože literárne zdatný autor uprednostnil hlboko subjektívne zamýšľanie sa nad Tatrami v rozmanitých, niekedy až bizarných súvislostiach. Zauvažoval nad témou, či sa po tatranskej prírode túlať sám alebo v kruhu svojich priateľov, presviedčal čitateľa, že Tatry sú krásne za každého počasia, aj keď sa cez ne prevaľujú zlovestné mračná a nad hlavami oblohu pretínajú blesky. Autorove precítené vnímanie Tatier vystihuje úryvok z poslednej state druhej časti s názvom Smrť:

Hodím sa na kolená a objímam kmeň limby. Slzy mi vyhŕknu a vravím jej: „Tys´najkrajší strom sveta a ja som ťa bozkával. Aká si ubiedená, ty najkrajší strom sveta a kedysi sme sa vpíjali do seba poľúbkami duší svojich. Znám vás všetky, ku každej som chodieval na zálaty, či vo dne, čo v noci, pustili ste ma, každá ste mi daly po diamantiku z tajnosti svojich múdrostí, prečo ste tak uplakané?“


Dodnes je aktuálna téma príspevku J. Kubáta Zo Zvolena na Ďumbier. Okrem návodu na školský výlet poukazuje na tradičný problém nášho školstva, a to spravodlivé spoločenské ohodnotenie práce učiteľa. Píše o obetavom človeku s dobrými nervami a jóbovskou trpezlivosťou, ktorý sa nebojí popasovať s trampotami na vychádzakach a výletoch s húfom roztopašných detí:

Školská vychádzka nie je závidenia hodným vyrazením ani vtedy nie, keby štát chápal vlastenecký význam vychádzok tak ideálne, že by učiteľovi hradil všetky trovy. Niet sa čo preto čudovať, že učiteľstvo posiaľ pomerne málo cestuje so školskými deťmi. Keď vidíme dnes učiteľa alebo učiteľku s mládežou na vychádzke, je to národný pracovník, politik nepolitický, ktorého snaha na výlete živená je láskou k deťom a k vlasti.


Popri Tatrách sa tvorcovia časopisu Krásy Slovenska v roku 1927 venovali aj iným zaujímavým slovenským lokalitám, akými sú Pustý hrad nad Zvolenom, staré kúpele a letovisko Borová hoľa pri Zvolene, kopec Veľká stráž taktiež pri Zvolene, mesto Zvolen, Zvolenský zámok, Podzámčok (hrad Dobrá Niva), okolie Vrútok, Kozí Kameň, Turiec, zimné Kremnické vrchy a Kráľova hoľa, Ohnište v Nízkych Tatrách, Krížna vo Veľkej Fatre a Choč. Zádielska dolina je predstavená jednak v článku o novo otvorenej turistickej útulni a jednak botanickou exkurziou po krasovej krajine východnej časti Slovenského krasu. Článok o Choči obsahuje historicky cennú fotografiu Hviezdoslavovej útulne, ktorá dnes už nejestvuje, pretože ju cez Povstanie v roku 1944 zničili Nemci a po vojne ju už neobnovili.


Histórii a pamiatkarstvu v ročníku 1927 sa venuje Ivan Houdek v článku o starobylom kostole v Okoličnom pri Liptovskom Mikuláši. Okrem stručného a výstižného historického prehľadu tejto pozoruhodnej lokality na pravom brehu Váhu prináša aj hodnotnú architektonickú a umeleckú charakteristiku najväčšej gotickej pamiatky Liptova. Na rieku Váh upriamuje pozornosť príspevok autora skrývajúceho sa pod skratkou ALM. Ostrieľanému liptovskému turistovi, nabaženému tatranskou vysokohorskou turistikou i jaskyniarstvom prišla vhod zmena, ktorú priniesol priateľ z juhočeského mestečka na drevenom skladacom člne. V článku Dolu Váhom čitatelia našli pútavý opis pionierskeho vodáckeho podujatia, splavu vtedy ešte priehradami nespútanej najdlhšej slovenskej rieky od Palúčanského mosta pri Liptovskom Mikuláši po Černovú poniže Ružomberka. O Považí je aj tretí článok čísla 7 od Jána Ďuroviča s množstvom dobových praktických a faktografických informácií o Púchove a jeho
okolí. 

Do posledného trojčísla Krás Slovenska článkom Chrasť na Slovensku prispel okrem iných aj významný slovenský maliar Jozef Hanula. Čitateľov oslovil takto:

Milí čitatelia, Vy cestúvate vždy najviac len po mestách, o ktorých ste čítali, alebo počúvali niečo historického alebo nejakú chválu. Škrabete sa do Vysokých Tatier, azda len preto, že sú to vysoké skalnaté vrchy, odkiaľ máte krásny rozhľad na široko, ďaleko. Idete aj do „Slovenského raja“, kde obdivujete zvláštne tvary prírody. A niekedy zájdete aj do podzemia, do jaskýň, aby ste aj tam obdivovali prírodu a jej prácu. … Ale málokomu síde na um zostúpiť do nejakej zastrčenej dedinky, veď čože by tam aj hľadal. A predsa i tam má príroda svoje krásy a zaujímavosti. „Krásy Slovenska“ majú heslo: „poznajme otčinu“. Milý čitateľu, ak ma chceš nasledovať, zavediem ťa do istej celkom nepatrnej dedinky, na dôkaz, že i tam nájdeme niečo zvláštneho. 

Tou Hanulovou tajomnou dedinkou je Chrasť nad Hornádom, kde čitateľom predstavuje prírodné krásy okolia, ako je vodopád Šikľavá skala a miestny kultúrno-historický skvost, románsky kostolík a dnes už nejestvujúcii župný kaštieľ. Nie je náhoda, že maliar písal práve o tejto spišskej obci na ľavom brehu Hornádu, veď dlhých osemnásť rokov bola jeho domovom, býval v miestnej zemianskej kúrii, z ktorej je dnes už len ruina.

Jedným z mála odbornejšie písaných príspevkov v Krásach Slovenska v roku 1927 je článok Rudolfa Pethöa Huby v prírode. Je krátkym mykologickým sprievodcom po Slovensku. Medzi množstvom tradičných slovenských húb nachádzame aj opis kulinármi zvlášť vyhľadávanej huby hľuzovky. Pethö ju pomenoval českým názvom lanýž:

Lanýž pravý, aj jelenicou zvaný, je veľmi zriedkavý a ťažko ho nájsť, lebo rastie pod tenkou vrstvou pôdy a má podobu zemiaka. Je veľmi tvrdá, príjemne voňajúca huba. Prekrojená je sivej farby s bielymi poprekrižkovanými čiarami Vraví sa, že kto ju nájde, bude mať šťastný život. Rastie v júli a auguste v lesoch pod stromami.

foto: Ján Lacika a archív Krásy Slovenska 1927

Tento článok bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.

Mohlo by sa Vám tiež páčiť