Pred veľkonočným voľnom s túžbou po schodnejších chodníkoch, ktoré by nevyžadovali boj so snehom, sme počas dvoch večerov zosnovali odvážny plán. Prejsť celý hrebeň Malej Fatry nám napadlo spontánne. Netušili sme, že krutá realita jarných podmienok na hrebeni nás bude skúšať ako fyzicky, tak aj psychicky. Na hrebeň sme sa totiž vybrali v čase, keď na oblohe úradoval saharský piesok a na horách dul vietor so silou orkánu.
Výpravu sme začali na Fačkovskom sedle. Už tam nás oslnil majestátny Kľak, prvý vrchol na našej ceste. Lesy pred vrchom Reváň, ktorými sme stúpali, nás hneď privítali blatistým terénom, prvou predzvesťou toho, čo nás čaká. Blato sa nám totiž stalo spoločníkom na dlhšie. Na Kľaku fúkal taký prudký vietor, že sme si sotva stihli odfotiť dvojkríž a už sme sa ponáhľali do nášho dnešného útočiska. Pri prechode cez sedlo pod Skalou nás zaujali pozostatky z kedysi legendárnej Bossanyiho útulne, ktorá bola postavená v roku 1923, no schátrala o štyridsať rokov na to.
Zelená značka zo sedla nás doviedla k malej útulni Javorina. Modlili sme sa, aby sme tam našli miesto na pokojný spánok, no naše prosby ostali nevypočuté. V útulni už bola partia miestnych, ktorí sa tam prišli zabaviť. Prísľub, že budú potichu, aby sme sa mohli vyspať, sa rozplynul, keď sa postupne drobná útulňa zaplnila až štrnástimi ľuďmi a piatimi psami. Noc sme prebdeli obklopení hlukom, hudbou a rozhovormi, ktoré neutíchali ani počas najhlbšej noci.
Vôbec sme sa teda nevyspali a útulňu pod Kľakom rozhodne nemôžeme odporučiť ako spoľahlivé miesto na prespanie pri prechode hrebeňa, keďže skôr slúži ako miesto na vybúrenie sa miestnych obyvateľov. Lepšie je zobrať si vlastný stan, keďže Lúčanská Fatra sa nenachádza v národnom parku, stanovať je povolené kdekoľvek. Do rána nasnežilo, čo sme vôbec nečakali, a tak sme sa nevyspatí vydali v ústrety hrebeňu. Aj keď bola cesta náročná, sneh pod nohami a okolité rozliehajúce sa biele pláne v nás prebudili nadšenie. Znovu sme vystúpili na Kľak, kde sa začína červená hrebeňová značka. Výhľady boli dychberúce, všetko bolo pokryté snehovou perinou a viditeľnosť bola dokonalá. V diaľke sa beleli aj Martinské hole. Už od rána sme sa tešili na poriadny spánok na chate Javorina, kde sme mali rezervované ubytovanie. Na hrebeni Lúčanskej Fatry totiž okrem útulne pod Kľakom a ubytovacích zariadení na Martinských holiach niet žiadnej inej možnosti ubytovania, čo je veľká škoda. Pri zostupe po šmykľavých kameňoch k vrcholu Ostrá skala na mňa začala doliehať únava z prebdenej noci. Keď sa mi postupom času začali zatvárať oči počas chôdze, vedela som, že mám krízu. Dali sme si pauzu. Urobila som si druhú kávu, ktorú som zajedala mandarínkou, a to ma, našťastie, tak vzpružilo, že sme mohli pokračovať.
Listnaté lesy sa striedali s malými čistinkami posiatymi šafranmi, až sme dorazili pod Hnilickú Kýčeru, kde nás čakalo ďalšie strmé stúpanie. V sedle pod Kýčerou sa nachádza veľmi pekné miesto na stanovanie, no neďaleký prameň svojou výdatnosťou veľmi neohúril. Pri výstupe na vrchol Hnilickej Kýčery sme si uvedomili, prečo tento vrch nie je medzi turistami veľmi obľúbený. Strmý svah a roztopený sneh spôsobili, že sme sa ocitli v blatovom raji, kde ani najlepšie podrážky a turistické paličky nevedeli zabrániť pádom. Spadnuté listy akoby sa premenili na nášľapné míny – keď na ne človek stúpil, hneď letel dolu svahom. Čoskoro sme boli obaja kompletne zablatení od hlavy až po päty. Určite ani my tento vrch neradíme medzi svoje obľúbené a po jeho zdolaní sme si povedali: „Nikdy viac!“
Pomaly sme však začali vnímať nekonečnosť tohto úseku. Monotónnosť listnatých lesov, cez ktoré sme prechádzali, opäť umocňovala moju únavu. Na hôľnaté bezlesné pásmo sme sa dostali až za tmy. Škoda, že sme už nevideli, čo nás obkolesuje, z Veľkej lúky sú inak nádherné kruhové výhľady. Na chatu Javorina sme dorazili až po ôsmej. Keď nám chatár oznámil, že môžeme mať izbu len pre nás dvoch, myšlienky na prerušenie hrebeňovky kvôli únave som hneď zahodila. Čakala nás výborná večera v spoločnosti vtipného chatára Miňa.
Vyspali sme sa doružova a zrána sme sa plní energie vydali ďalej. Na Martinských holiach bolo ešte stále snehu dosť, miestami sme sa prepadávali po kolená. Trochu sme poblúdili, akosi sme minuli červenú značku. Po nájdení správnej cesty sme sa vnorili do krásnych smrekových lesov, čo ma nesmierne tešilo. Silný vietor na Minčole nám nedal šancu zastaviť sa, a tak sme postupovali ďalej, no neponáhľali sme sa. Náš cieľ – Chata pod Suchým – bol neďaleko. Predtým ako sme z hrebeňa prešli do obce Strečno, prechádzali sme cez rozsiahle rúbaniská. Bolo nám ľúto, že sme si ani nestihli užiť smrekové lesy a už zasa nasledovala zdecimovaná príroda. Pri hrade Strečno sme si dali obednú pauzu. Bolo zaujímavé sledovať tých všetkých čistých a voňavých návštevníkov hradu, zatiaľ čo my sme si zablatení a špinaví v ešuse varili vodu na kávu. Zaujímavé pohľady okoloidúcich nás teda neminuli. Prechodom cez most ponad rieku Váh do obce Nezbudská Lúčka sme sa nadobro rozlúčili s Lúčanskou Fatrou a vstúpili sme do Krivánskej Fatry a do Národného parku Malá Fatra. Pod Starým hradom sme sa rozhodli opustiť červeno značkovaný chodník a zjednodušiť si cestu cez dolinu Hradské až ku Chate pod Suchým. Mali sme tam rezervované dve lôžka na matracoch v podkroví. Na večeru sme si dali halušky a buchty, jedlo bolo vynikajúce. Pobavilo nás aj hlasné oznamovanie výdaja jedál cez reproduktor. Na naše šťastie sa už do večierky nikto do podkrovia nepripojil, a tak sme ho mali celé pre seba. Spánok to však bol veľmi biedny, na chate bolo veľmi teplo a znepokojovalo ma dutie vetra, ktoré som cez pootvorené okno v diaľke počula.
Na štvrtý deň nás čakal výstup na Veľký Kriváň cez hrebeň, o ktorom sme si neboli istí, či je vôbec priechodný, pretože deň predtým nasnežilo. Vietor už bol celkom silný aj pod Suchým. Tam sme stretli skupinu starších turistov, ktorí nás pred snehom na hrebeni varovali a nasmerovali nás na žltú značku, ktorá traverzovala vrch Suchý, pretože si neboli istí, či je červený chodník od Suchého po sedlo Vráta vôbec prechodený. Traverz po žltej bol príjemný a aspoň sme získali nejaký čas navyše. Pod sedlom sme sa začali pripravovať na „horor“ na hrebeni, ako ho vykreslili miestni, ktorých sme stretli. Na nohy sme si dali dva páry ponožiek, na topánky nasadili nesmeky (mačky), na ruky rukavice a takto vybavení sme vyrazili na hrebeň do nehostinných podmienok. Na naše počudovanie tam stáli dvaja striedmo oblečení turisti, ktorí akoby práve vyšli z obchodného centra. Nevedeli sme sa na nich vynadívať; bola to diametrálne odlišná situácia od tej, ktorú sme očakávali.
Svojou odvahou nás povzbudili, a tak sme sa rozhodli pokračovať ďalej. Na hrebeni bol prechodený chodník, ale spomaľoval nás silný vietor. Nárazy dosahovali až 40 metrov za sekundu a ani s použitím turistických paličiek nebol prechod jednoduchý. Hrebeň bol nádherný, no viditeľnosť bola slabá a obloha sivá. Keďže sme posledné dni nečítali správy, netušili sme, že na oblohe práve zúrilo šírenie saharského piesku. Putovanie po hrebeni Krivánskej Fatry často lemovali strmé kamenné zrázy zasypané snehom. S vetrom v tvári a so snehom pod nohami sme napokon dosiahli vysnívaný vrchol Veľký Kriváň, ktorý je s výškou 1 709 metrov najvyšší vrch pohoria Malá Fatra. K výstupu naň nám dodala odvahu staršia dvojica, ktorá sa z neho vracala s úsmevom a nadšením, akoby tam ani neúradoval orkán. Na Chate pod Chlebom sme si vychutnali posledný večer na hrebeni, hoci nás trochu prekvapil jej luxusný charakter, na ktorý z hôr nie sme zvyknutí.
Na chate sme sa výborne vyspali. Ráno sme však po zhliadnutí počasia a údajov o rýchlosti vetra urobili rozumné rozhodnutie nepokračovať ďalej do Zázrivej. Sen o prejdení celého hrebeňa Malej Fatry sa nám rozplynul, ale náš život nám bol prednejší. Rozhodli sme sa teda pokračovať po modrej turistickej značke do Šútova. Cesta bola, našťastie, až po vrch Kopiská odhrnutá ratrakom, no i tak sme sa trochu šmýkali na odmäku. Kým sme prišli k Mojžišovým prameňom, bola to celkom výzva; svah bol strmý a po roztápajúcom sa snehu sa nám šlo ťažko. Potom sme sa vnorili do ihličnatého lesa a bolo veľmi príjemné zmeniť biotop. Vietor však aj v lese fúkal tak silno, že neďaleko nás sa pod jeho náporom zlomil smrek a zrútil sa blízko turistického chodníka. Pridali sme teda do kroku a turistov, ktorí išli oproti nám na hrebeň, sme varovali, že na hrebeni wúri orkán, a neodporúčali sme im vydať sa tam.
Naša cesta sa skončila pri nástupe na vlak v Šútove, no spomienky na päť dní v Malej Fatre zostanú navždy. Zžili sme sa s hrebeňom na prelome zimy a jari a premerali sme si svoju fyzickú aj vnútornú silu, o ktorej sme ani netušili, že v nás drieme.
foto: Simona Klačanová
