Čriepky o Kamennej chate pod Chopkom
„Ahoj. Sme chata v nadmorskej výške 1 985 m situovaná južne, priamo pod tretím najvyšším vrchom NT Chopok (2 023,6 m n. m.). Nadmorskou výškou sa radíme na tretie miesto najvyššie položenej chaty na Slovensku. Nachádzame sa v drsnom vysokohorskom prostredí so silným prúdením vzduchu. Ročná priemerná rýchlosť vetra je 8 – 10 m/s. Počasie je jedinečné, rovnako ako okolitá panoráma. Chata je na hlavnom hrebeni medzi najvyššími vrcholmi centrálnej časti Nízkych Tatier. Pôvodne bola útulňou pre
robotníkov, ktorí prišli stavať lanovky v povojnovom období. V súčasnosti sme obľúbeným cieľovým miestom turistov, hrebeniarov, bežcov, skialpinistov, lyžiarov… Tak vitajte!“
Internetová stránka Kamennej chaty
Kamenná chata pod Chopkom (Kamienka) je najvyššie umiestnená chata v Nízkych Tatrách. Jej história je spojená s výstavbou lanovky na tento vrchol, ktorého meno bolo odvodené od chotárneho kopca. Kým Chopok býval dlhý čas tak trochu v tieni Ďumbiera (2 043 m), po výstavbe lanovky z pohronskej i liptovskej strany sa stal najnavštevovanejším nízkotatranským
vrcholom.
„Do postavenia lanovky na Chopok tešil sa Ďumbier ako najvyšší bod pohoria najväčšej pozornosti i návšteve turistov. Pôsobil – najmä práve od S – aj svojím impozantným, temer vysokotatranským výzorom, nechávajúc v tieni svojho nenápadného suseda, Chopok. Dnes Chopok vysoko „vedie“ nad Ďumbierom, na druhej strane sa však isté percento tých, čo sa vyvezú na Chopok, ujde aj Ďumbieru, najmä od vybudovania nového širokého chodníka po hlavnom hrebeni.“
Zdenko Hochmuth: Demänovská dolina (1972)
Myšlienku vybudovať lanovku na vrchol Chopka prvýkrát verejne vyslovil jaskyniar, propagátor speleológie, cestovného ruchu, muzeológ, redaktor, jeden zo zakladateľov symbolických cintorínov pod Ostrvou vo Vysokých Tatrách i v Demänovskej doline, Alojz Lutonský (1905 – 1997) roku 1936. Ako generálny tajomník Klubu československých turistov sa inšpiroval najmä
počas ciest po Alpách. V tom čase snáď len málokto veril, že sa jeho odvážnu myšlienku podarí zrealizovať. Medzitým nastali krušné vojnové roky a namiesto stavby lanovky sa aj pod Chopkom bojovalo.
Po skončení druhej svetovej vojny sa však začalo intenzívne pracovať na výstavbe lanovej dráhy, v tom čase nazývanej „výťah“. Šlo o dvojsedačkovú lanovku s odpojiteľným uchytením sedačiek, ktorú vyrábala Transporta Chrudim v licencii švajčiarskej firmy Von-Roll z Bernu. Výstavba sa spočiatku realizovala formou súkromného podnikania. Po februári 1948 bolo
prioritnou úlohou socialistického budovateľského úsilia čo najskôr sprístupniť Chopok a krásy slovenských hôr širokým masám ľudu. Výstavba štyroch úsekov lanovky sa preto stala súčasťou dvojročného a päťročného plánu. Prvý úsek Jasná – Luková, dlhý 1 145 metrov, odovzdali do prevádzky v roku 1949.
„Premávka na prvom úseku sedačkového výťahu systému ROLL začala sa 24. októbra 1949, pokračuje sa v stavbe II. úseku Luková – Chopok na severe a III. a IV. úseku z Chopka na Pohronie, aby premávku na všetkých úsekoch mohli odovzdať verejnosti v lete 1952.“
Zdenko Lutonský: Jasná v Nízkych Tatrách 1234 m n. m. (1952)
Tesne pod vrcholom Chopka postavili v rokoch 1949 – 1950 aj neveľký prízemný kamenný objekt slúžiaci na ubytovanie staviteľov lanovky, aby nemuseli každý deň prichádzať z ubytovacích zariadení v nižšie situovaných lokalitách. Pri príležitosti 10. výročia Slovenského národného povstania (SNP) otvorili 29. augusta 1954 druhý, vrcholový úsek lanovky zo severu, Luková – Chopok, dlhý 1 090 metrov, ako aj spodný úsek lanovky z južnej strany, Srdiečko– Kosodrevina (v tom čase označovaná ako medzistanica Baba, neskôr medzistanica Juh).
„V minulých dňoch budovateľské úsilie dosiahlo ďalší dávno vytýčený medzník. Na severe, zo strany Jasnej, sedačkový výťah premáva už pravidelne po vrcholovú stanicu vo výške 2 000 m n. m. a na juhu, od Srdiečka po južnú medzistanicu. Treba teda už len dokončiť jeden južný, tzv. tretí úsek, aby na budúci rok celé dielo sedačkových výťahov bolo korunované definitívnym
víťazstvom.“
Zorard Truska: Na Chopku (1954)
Posledný úsek Kosodrevina – Chopok odovzdali do užívania až 29. augusta 1957, opäť na výročie SNP. Jazda z Kosodreviny na Chopok trvala deväť minút a sedačky, na ktorých pasažieri sedeli bokom k smeru jazdy, počas nej prekonali prevýšenie 519 m
a šikmú dĺžku 1 448 m.
Odvtedy štyri úseky sedačkovej lanovky takmer štyri desaťročia rok čo rok prepravovali v lete i v zime stovky turistov a lyžiarov. Lanovka sa stala predmetom záujmu niekoľkých dokumentárnych filmov, ako aj vhodnou kulisou zimných scén na Chopku a jeho svahoch v kultovom filme československej novej vlny Nylonový mesiac významného slovenského režiséra a scenáristu Eduarda Grečnera (* 1931) z roku 1965.
Lanovka pomohla výstavbe rekreačných stredísk na severnej i južnej strane pohoria. Tie boli rozdelené na tri pásma. Prvé predstavovalo predhoria a zázemia obcí určených na masovú rekreáciu, druhé hlavné turistické strediská slúžiace ako nástupné centrá na hrebeň a tretie pásmo mali tvoriť chaty a útulne pozdĺž hlavného hrebeňa. Robotnícka ubytovňa
pod vrcholom sa preto po dobudovaní lanovky zmenila na reštauráciu. K nej v roku 1959 po rozšírení objektu zo západnej strany pribudla aj ubytovacia časť s dvanástimi lôžkami.
„Neďaleko vrcholovej stanice výťahu na Chopok je v prevádzke nová jedáleň Kamenná chata, ktorú tohto roku rozšíria
a upravia tak, aby v prípade potreby poskytla aj ubytovanie.“
Anonymus: Krásy Slovenska (1957)
„Turistická chata na južnej strane vrcholu Chopka (nazývaná tiež Kamenná chata), ktorá bola doteraz bez ubytovacích
možností, získa pred zimnou sezónou 1959/1960 dvanásť lôžok. Adaptačné práce na chate sú pred dokončením. Hoci kapacita chaty je pomerne malá, bude robiť dobré služby turistom a návštevníkom, ktorých zastihne na vrchole Chopka nepriaznivé počasie.“
I. v. (Ľudo Volek): Ubytovacie možnosti aj na turistickej chate na Chopku (1959)
V sedemdesiatych rokoch slúžila Kamenná chata, podobne ako napríklad aj vtedajšia Chata Hrdinov SNP (pôvodná i súčasná Chata generála M. R. Štefánika) pod Ďumbierom, tiež na ubytovanie vysokoškolákov zo Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, predovšetkým poslucháčov jej Elektrotechnickej fakulty, ktorí v centrálnej časti Nízkych Tatier stavali turistické chodníky. Šlo najmä o hrebeňovú magistrálu spájajúcu Chopok s Demänovským (Širokým) sedlom (1 756 m) a Ďumbierom na východnej strane, resp. so Sedlom Poľany (1 839 m) na západnej strane vrátane serpentínového chodníka na vrchol Chopka.
„Na východný vyšší vrchol vedie významová značka výhľadu. Z Chopka magistrála na dlhom úseku klesá. Najprv popri tzv. Kamennej chate obíde vých., vyšší vrchol Chopka, potom traverzuje južné úbočie Konského a Širokej, iba ku koncu z rovnej plošinky zíde priamo po hrebeni do širokého rovného Demänovského (Širokého) sedla, najhlbšieho miesta medzi Chopkom a Ďumbierom.“
Zdenko Hochmuth: Nízke Tatry – západ (1988)
V tom období sa Kamenná chata stala tiež zaujímavou kulisou komorného televízneho filmu Dvaja, ktorý v roku 1970 nakrútil režisér Igor Ciel (1931 – 2010) na motívy divadelnej hry Júliusa Barča- Ivana (1909 – 1953) z roku 1945 (scenár napísal Igor Rusnák). Rieši príbeh dvoch bývalých priateľov, cirkusových artistov prenasledovaných pocitom viny, ktorých spojila vražda.
„Príbeh z cirkusového prostredia. Na chatu sa prichádza ukryť muž, zvaný Mauro (stvárnený Ivanom Mistríkom). Za ním prichádza aj jeho kolega z cirkusu August (Karol Machata). Ani jeden z nich nevie, že muž (Daniel Michaeli) ukrýva na
chate ženu Mariannu (Emília Vášáryová), artistku, ktorú obaja ľúbili, pričom jej muž, takisto artista (Michal Dočolomanský),
zahynul pri vystúpení v cirkuse práve pričinením Augusta a Maura. Obaja muži sú preto zviazaní putom zločinu a odsúdení na večné spoločné putovanie, aby neušli jeden druhému.“
Oficiálny text distribútora filmu
Záznamy v kronike Horskej služby dokumentujú, že nešťastie, žiaľ, neobchádzalo ani zamestnancov chaty.
„20. apríla 1979 prebehla Chopkom i dolinou Bystrá zlovestná správa – pri schádzaní na lyžiach z Chopka na medzistanicu Luková sa v poobedňajších hodinách na silno zľadovatenom teréne pri pokuse dochytiť odopnutú lyžu zrútil do Derešského kotla 25-ročný vedúci Kamennej chaty. Pri páde utrpel smrteľné zranenia.“
Pavol Wenger: Kronika Horskej služby Nízke Tatry-juh (1954 – 1978 ), prepísala Oľga Kaliská (2003)
V osemdesiatych rokoch chatu prevádzkovali Interhotely Ružomberok, š. p., ako bufet.
„Na západnom vrchole je okrem toho meteorologická stanica, televízna retranslačná stanica a bufet Rotunda. Stará „Kamenná chata“ slúži ako reštaurácia.“
Zdenko Hochmuth: Nízke Tatry – západ (1988)
Po roku 1989 mala Kamenná chata rôzne využitie. Jej nová éra sa začala v roku 1996, kedy na ňu prišli Anka Pažitná, Marcel Melicherčík a Milan Juroš-Čiky, ktorým okrem chatárskych a nosičských skúseností nechýbalo ani nadšenie, a tak spoločne s kamarátmi a kolegami vdýchli Kamienke nový život. Onedlho boli pre nevyhovujúci technický stav odstavené oba vrcholové úseky pôvodnej lanovky. Úsek Luková – Chopok v roku 1997 a úsek Kosodrevina– Chopok o rok neskôr. Kamienka sa tak stala typickou nosičskou chatou a znížil sa aj počet ľudí, ktorí ju navštívili. Podľa mnohých to bolo jej najkrajšie a najromantickejšie obdobie.
Počas neho chata a jej osadenstvo zažili aj pomerne kurióznu situáciu, keď sa do nej 10. októbra 2000 dobýjal medveď, ktorý
sa potom snažil dostať aj do objektov na Kosodrevine a Srdiečku. V roku 2003 pribudla k chate drevená terasa. V novembri nasledujúceho roku strhol strechu vietor, ktorý je na Chopku typický. Preto sa v roku 2006 začala rekonštrukcia chaty, prízemný objekt sa zmenil na poschodový. V nadstavenom podkroví vznikla nocľaháreň s 22 lôžkami.
Dňa 20. októbra 2007 „kamienkári“ prvýkrát organizovali obľúbené preteky vysokohorských nosičov Šerpa rallye, ktorých
história sa začala písať 12. októbra 1985 a prvá trasa viedla z Popradského plesa na Chatu pod Rysmi. Na trať 23. ročníka
zo Srdiečka na Kamennú chatu s prevýšením 784 metrov sa aj napriek nepriaznivému počasiu postavilo 36 mužov, nesúcich 60 kg náklad a 11 žien s nákladom 20 kg.
„Kamenná chata pod Chopkom sa v októbri 2007 chystala na svoj veľký sviatok. Veď sa mala stať dejiskom veľkolepej udalosti
– organizátorom 23. ročníka Šerpa rallye. Tomu zodpovedali aj prípravy. Chystala sa kuchyňa, pripravovala patričná výzdoba a hlavne – bolo treba nachystať dostatok materiálu na vynášky pretekárov. Ich počet je neodhadnuteľný, nuž sa radšej treba poistiť a prichystať viac. Chatárska dvojica Marcel a Anka sú medzi „šerparallyestami“ starými harcovníkmi. Marcel má dokonca najviac štartov spomedzi všetkých pretekárov, nuž obaja dobre vedeli, čo Šerpa rallye znamená a čo si jeho organizácia vyžaduje. A keďže „Kamienka“ doposiaľ preteky neorganizovala, bolo jasné, že sa chce ukázať v čo najlepšom svetle. Útulná chata vo výške 2 000 metrov nad morom bola ideálnym miestom pre takéto preteky.“
Jaro Švorc: Nosičov privítala „Kamienka“ (2015)
V roku 2 012 bolo po pätnásťročnej prestávke znovu obnovené prepojenie oboch strán Chopka lanovkami a počet návštevníkov chaty sa značne zvýšil. Jej stav však nevyhovoval, preto sa Anka s Marcelom po tom, ako sa im chatu podarilo odkúpiť, v roku 2016 pustili do ďalšej, ešte výraznejšej stavebnej rekonštrukcie. Stará „Kamienka“ tak dostala novú, modernú tvár. Podstatne sa zväčšila jedálenská časť, ktorá je rozdelená na rýchlu zónu s barom v pôvodnom objekte, časť na jedenie v západnom „krídle“ a „obývačku“ v južnej časti. Dominujúce veľké okná boli navrhnuté pre úsporu energie v čase slnečného svitu, no zároveň vyzdvihujú prednosti jedinečnej polohy chaty a jej návštevníkom umožňujú krásny výhľad. Latrínu pred chatou nahradili sociálne zariadenia v suteréne. Tiež sa zmenil hlavný vstup do chaty.
Súčasná Kamenná chata je otvorená celoročne a ponúka nielen dostatok chutných jedál a nápojov, ubytovanie pre 20 osôb (spoločnú nocľaháreň pre 12 ľudí a dve izbičky pre štyri osoby v podkroví), ale aj typickú, príjemnú „kamienkársku“ atmosféru.
„WiFi tu nemáme. Na znak ľudskosti a priateľstva si tu tykáme.“
Nápis v chate i na jej internetovej stránke (www.kamennachata.sk)
Foto: Peter Urban
