V kalendári konečne prišiel rad na Silvestra. Mnohí sa už od rána pripravovali na rozlúčku so starým rokom, no niekoľkí jaskyniari zo Strážovských vrchov, ako už bolo tento deň u nich zvykom, vyrazili z domu ešte na svitaní.
Strážov
Autom sa z Považskej Bystrice doviezli pod Strážov a o chvíľu už po vlastných stúpali do strmého južného svahu. Museli poriadne pridať do kroku, aby čím skôr vyšli na vrchol v nadmorskej výške 1 213 metrov. Neoddýchli si ani pri Četníkovej svadbe, najväčšej jaskyni na Strážove i v celých Strážovských vrchoch, ktorá zvyčajne býva konečnou stanicou ich strážovských akcií. Pokračovali ešte vyššie, minuli vchod do Jánošíkovej jaskyne a o chvíľu už stáli na vrchole.
S kamarátom jaskyniarom na vrchole Strážova 
V hmle a vo vetre z Fačkovského sedla cez Reváň na Kľak
Počasie im prialo: bolo pod nulou, snehu tak akurát a ďaleký výhľad zo Strážova ich odmenil za namáhavý výstup. Dúšok teplého čaju, pár slov s turistami z Dubnice nad Váhom, ktorí tam už čakali prvých účastníkov silvestrovského výstupu na najvyšší končiar Strážovských vrchov, a nasledoval rýchly zostup po vlastných stopách dolu k autu, zaparkovanému pri ceste vedúcej zo Zliechova do Čičmian. Aj keď tento úsek cestári v zime neudržiavajú, tentoraz sa jaskyniari autom bez ťažkostí dostali cez rázovitú dedinku s maľovanými drevenicami na križovatku s hlavnou cestou a po nej až na parkovisko vo Fačkovskom sedle.
Kľak
Vo Fačkovskom sedle na nich už čakali ich spoločníci, s ktorými čoskoro dohonili a na Reváni predbehli mnohých účastníkov ďalšieho silvestrovského turistického podujatia – výstupu na malofatranský Kľak. Snehu i turistov postupne pribúdalo, ale najväčším súperom jaskyniarov v stúpaní po hrebeni so zelenou turistickou značkou bol silnejúci vietor, ktorý sa tesne pod vrcholom Kľaku vo výške 1 352 metrov nad morom zmenil doslova na víchor. Aj preto sa na vrchole dlho nezdržali a po občerstvení a rozlúčke s priateľmi sa po rovnakej trase vydali nazad. Síl bol zatiaľ dostatok, hoci na vychodenom zľadovatenom chodníku traverzujúcom svah Reváňa do Fačkovského sedla mali čo robiť, aby sa udržali na nohách. Tie im nemohli prestať slúžiť, veď ako inak by sa stihli krátko po poludní vo Fačkove posilniť chutným gulášom, ktorý pripravili organizátori silvestrovského výstupu?
Ale keďže zimné dni bývajú krátke a viacerí nezostali len pri guláši, z našich jaskyniarov už len dvaja oželeli pohodlie vykúrenej miestnosti plnej spokojných turistov, nasadli znova do auta, ktorým sa sem zo sedla pod Kľakom dopravili, a vydali sa cez Rajec, Domanižu, Pružinu a Tŕstie k ďalšiemu cieľu svojho koncoročného putovania.
Ostrá Malenica
Keď odstavili auto na lesnej ceste v dolinke Jasenová, slnko sa práve skrylo za Malenicu, rozložitý dolomitový vrch, ktorý už v 19. storočí lákal svojou vápnomilnou kvetenou botanikov Rochela, Holubyho a Brančíka; posledný z nich na Malenici preskúmal aj dve jaskyne, dnes známe pod názvom Veterné diery. Dvojicu jaskyniarov však sem tentoraz neprilákali jaskyne, ale skalnatý vrchol s pekným, skoro kruhovým výhľadom a nadmorskou výškou 909 metrov. Výstup naň im trval viac ako hodinu a posledné metre zdolávali s vypätím všetkých síl, čo obom ešte zostali. Vrhli letmé pohľady na Strážov a Kľak s ich výraznými končiarmi, na ktorých dnes už obaja stáli a teraz sa črtali v diaľke ožiarené slabnúcimi lúčmi zapadajúceho slnka.
Kým jeden z dvojice začal pomaly zostupovať, druhý hľadal očami v hustnúcom šere na severe typickú siluetu vrchu, týčiaceho sa nad Považskou Bystricou. Bude sa mu chcieť ráno po dlhej silvestrovskej noci a krátkom odpočinku pridať k tým, ktorí sa rozhodli privítať nový rok výstupom na Veľký Manín? Neprestal na to myslieť ani potom, ako si podal ruku so svojím spoločníkom pred jeho domom v Slopnej, ani keď neskoro v noci unavený doma zaspával.
Veľký Manín
Ráno ho zobudila petarda, ktorú vracajúci sa zo silvestrovskej zábavy odpálili medzi panelákmi na považskobystrickom sídlisku Stred. Vstal z postele a urobil pár krokov – napodiv nohy, ba ani hlava ho po včerajšku až tak neboleli. Spolu s manželkou, ktorej vstávanie, raňajky a príprava na cestu trvali o čosi dlhšie, vykročili po zvyčajnej trase cez námestie, okolo cintorína na Kalváriu, potom po žltej pod Manínec a z neho neznačkovaným chodníkom vyšli hore strminou na vrchol Veľkého Manína.
Zostup z Ostrej Malenice sa končil už za tmy 
Skalná brána na Veľkom Maníne
Po ceste stretali ďalších účastníkov tradičného novoročného podujatia považskobystrických turistov z KST Sparta, s ktorými po zdolaní vrcholovej kóty 891 metrov spoločne a v dobrej nálade oslávili príchod nového roka. Nechýbal ani spev slovenskej hymny s prípitkom a napriek skrehnutým prstom srdečné stisky rúk a objatia priateľov, známych i neznámych Bystričanov, Tepľanov, Podmanínčanov, Praznovčanov… Veru, ľudia tam vtedy majú k sebe akosi bližšie – bodaj by to tak bolo vždy, nielen na Maníne!
Nečudo, že ani našim jaskyniarskym manželom sa zhora nechcelo odísť, najradšej by sa boli pridali k tým, ktorí práve začali spievať Na Kráľovej holi… Proti bol neúprosný čas, ale najmä zámer staršieho z dvojice zavŕšiť Nový rok výstupom na ešte jeden vrch v okolí ich bydliska. Preto si to namierili dolu najprv po žltej popri neďalekej skalnej bráne, Partizánskej jaskyni a poza Manín až pod Manínec, odkiaľ zbehli do Zakvašova. Po asfaltke pokračovali do Zemianskeho Kvašova, za ním kus po lesnej ceste a ďalej sa pustili doprava v smere na Úvoz.
Snožek (Úvoz)
O organizovanom novoročnom výstupe na Snožek sa dozvedeli od syna, ktorý sa priženil do Horného Moštenca, skadiaľ vedie jedna z výstupových trás na tento síce nevysoký, ale pozoruhodný kopec v Súľovských vrchoch, na turistických mapách označený ako Úvoz (688 m n. m.). Pre jaskyniarov bol zaujímavý aj preto, lebo pod jeho vrcholom pred časom navštívili a zdokumentovali jaskyňu s príznačným názvom Humno, vytvorenú vo vápnitých zlepencoch tak ako neďaleké Temné jaskyne pri Zemianskej Závade.
Vráťme sa však k dvojici namáhavo vystupujúcej na Snožek zasneženým severným svahom. S pribúdajúcimi metrami obom ubúdali sily, navyše stratili chodník a dlhšie trvalo, kým sa zorientovali a ešte pred západom slnka došli na vrchol. Tam ešte zastihli viacerých účastníkov výstupu, ktorí sa práve chystali na návrat do Moštenca. Po zvítaní a chvíli oddychu sa s nimi dali do reči a v živom rozhovore pokračovali, až kým sa v Hornom Moštenci nerozlúčili so želaním všetkého najlepšieho v novom roku.
Vrchol Úvozu, známejšieho pod názvom Snožek 
Záverečná fotografia pred zostupom zo Snožka
Keď napokon sedeli v autobuse, ktorý ich viezol domov do Bystrice, obaja žiarili spokojnosťou: Dokázali sme to! Potvrdila sa známa pravda – ak chceš niečo zažiť, tak sa musíš snažiť a ako sa hovorí, nesedieť za pecou (dnes skôr za počítačom). Alebo ak už nie ste podobne ako hlavný aktér nášho príbehu o piatich vrcholoch či výstupoch najmladší, môžete dokázať sebe i druhým, že ešte nepatríte do starého železa. Určite to stojí za tú námahu, nemyslíte?
foto: Vladimír Ruček (4), Miroslav Kortman (3), Ivana Lieskovská (2) a Magda Kasmanová (1)
