Z pravých sov z čeľade sovovitých žijú u nás dva druhy, tie sú ešte zaradené do podčeľade sovorodých. Je to veľmi známa sova lesná alebo sova obyčajná, lebo naozaj bola všade obyčajne prítomná v záhradách, starých sadoch, parkoch aj v lesoch. Kým druhá sova dlhochvostá prišla k nám kedysi až z Uralu, preto ju na východnom Slovensku volajú sova uralka. Bola vzácna a keď som ju chcel asi pred tridsiatimi rokmi pozorovať a fotografovať, musel som chodiť až na Vihorlat či do Bukovských vrchov.
text a foto: Ivan Kňaze
Zai ťažkých podmienok po viacročnom pátraní sa mi podarilo nájsť jedno hniezdisko. Nachádzalo sa v Bukovských vrchoch nad Stakčínom v Havrilovecovej doline až skoro pod Barankovcom. Keď som po piatich dňoch konečne našiel hniezdo s mláďatami na starom hrubom buku, veľmi som sa potešil, akoby som našiel zlatý poklad. Pri pohľade na buk bez konárov som však zosmutnel. Chcel som mláďatá v hniezde odfotografovať. Stupačky som samozrejme mal, no kmeň bol odspodku hrubý.
Ťahalo ma však hore, bol to predsa môj cieľ. Prichystal som si potrebné veci do batoha, priviazal ho povrazom na opasok a skúšal som sa šplhať do výšav po kmeni buka. Ostne stupačiek sa zabodávali do dreva, rukami som sa zachytával rôznych hrčí na kmeni, keď tu odrazu sčista-jasna tesne nad hlavou sa mi mihol veľký tieň. Zacítil som zahrabnutie do vlasov. Ani som si neuvedomil, čo sa stalo, keď sa nálet na moju hlavu zopakoval. To je určite sova dlhochvostá, ktorá si takto chráni svoje mláďatá. Votrelca, čo sa do jej obydlia, napáda.
Musel som kapitulovať, naozaj som sa obával, že pri výstupe k hniezdu by ma mohla sova aj zhodiť zo stromu. Keď som stál znovu pod stromom, sova sedela vo vrcholci susedného buka a neprestajne sa spúšťala strmým letom dolu, nadletela mi nad hlavu, až som musel od strachu dvíhať ruky. Namiesto mláďat odfotografujem aspoň sovu pri náletoch. Fotoaparát som dal na statív, zaostril širokouhlým objektívom do priestoru a keď sova nalietala, stláčal som spúšť. Urobil som vtedy vari sto záberov, len jeden sa však podaril, aj to na čiernobiely film. Ale ten záber stál za námahu. Rozzúrená sova letela priamo na moju hlavu a vtedy ju zachytila tisícina sekundy okamihu exponovania.
Sova dlhochvostá sa neskôr stala našou bežnou sovou. Najkrajšie zážitky s ňou mám z Veporských vrchov a Poľany. Vždy v podvečer v lete hneď po západe slnka vyletela na lov. Najprv zosadla na konár starého smreka alebo vrcholec mladého smreka asi vo výške štyri až šesť metrov nad zemou. Pred sebou mala priestrannú horskú lúku. Uprednostňovala čerstvo pokosenú trávu alebo často spásanú zverou. Počínanie sovy vzbudzuje veľkú pozornosť, do lovu sú zapojené dva vynikajúce zmysly – sluch a zrak. Za svetla sú najmä tmavé oči otvorené ako reflektory. Človeka na posede však nevnímajú ako korisť, len ako nepotrebný predmet.
Sova bola na love veľmi trpezlivá, dlho sedela na jednom mieste, tvár mala naklonenú nadol a zrakom sledovala zem. Občas prižmúrila oči a vtedy zapojila do lovu aj sluch. Oči mala zatvorené, ale všetko vnímala sluchom. Stačil nepatrný šramot v tráve, sova sa ležérne odpútala z konára a lahodným letom nadletela asi dva metre nad miesto, odkiaľ počula šramot, zlomila let a padla ako kôpka páperia do porastu.
V máji sova lovila hraboše aj iné hlodavce. Zaujímavé bolo, ako oznamovala úspešný úlovok silným zapískaním, akoby sa od radosti rozosmiala. Úspech lovu zvestovala aj v noci. Keď som spával na posede a čakal na medveďa, kde lovila na lúke aj sova dlhochvostá, vždy som vedel, koľko hrabošov ulovila. Zvukový signál aktivovala len v čase kŕmenia mláďat, vtedy sa aj samec so samicou dohovárali, kde a ktorým smerom letí samica a kde zasa loví samec. Prípadne nočné stretnutia oboch partnerov signalizovali štebotavým smiechom.
Ani sova nevidí v úplnej tme rovnako ako človek, veď obraz u zvierat aj u človeka sa tvorí rovnako, pomocou svetla. Oko je opatrené svetlolomným aparátom – rohovkou a šošovkou, ktorý sústreďuje lúče svetla na sietnicu. Zrakové bunky sú zo sietnice orientované do vnútra. Na sietnici vzniká prevrátený obraz, tak u človeka, ako aj u sovy a takisto aj vo fotoaparáte. Obraz sa potom premieta cez zrakové nervy do mozgu, ktorý ho, jednoducho povedané, vyšle do vnemu.
Oko je naozaj majstrovské dielo živočíšneho vývoja. Pozrime sa za bezhviezdnej noci do tmy, neuvidíme nič, takisto ani sova. Zrak sme adaptovali na tmu a odrazu vyjde mesiac, zdá sa nám, že krásne vidíme aj v noci. Tento spôsob využíva aj sova na nočnom love.
Sova dlhochvostá rada loví aj na zemi, kde sa pohybuje jednoduchou chôdzou alebo priskakovaním. Zletela mi pod posed a sledovala nízky porast pred sebou, ako to robí líška. Za korisťou skočila skokom s pootvorenými krídlami. Ráno som na tých miestach našiel rozhrabané krtince. Sova počuje krta pod zemou, lebo keď krt chytí v dierovej pasci dážďovku, hlučne mľaská. Sova ho však nevyhrabe na mieste, kde ho počuje, ale čaká pri čerstvo vyhrabanom krtinci a keď krta zacíti, začne hrabať. To sa mi v prítmí podarilo aj odfotografovať.
Raz v čase jelenej ruje som pozoroval sovu dlhochvostú, ktorá priletela na čerstvo pokosenú horskú lúku už o štvrtej hodine poobede, keďže bolo zamračené. Ten rok na hraboše ani na iné hlodavce nebol dobrý, to som sa už presvedčil podľa správania aj ostatných dravcov. Ale sova priletela na lov. Sedávala nízko nad zemou a každú chvíľu zletela lahodne na lúku, zobla do pokosenej trávy a vyletela. Asi až po piatom úlovku som zistil, že sova chytá lúčne koníky, najviac koníky krátkokrídle. Žltozelené sfarbenie a dlhé nohy som na okamih zbadal v sovinom zobáku. Na druhý deň som robil kontrolu na lúke a bolo tam koníkov ako maku. Aj tučné nymfy koníka červenokrídleho, aj kobylôčka krátkokrídla či kobylka zelená a aj krásna kobylka bielopása, ktorá sa tiež zabelela v sovinom zobáku.
Do Kráľovohoľských Nízkych Tatier pod Lastovičiu skalu som chodieval pozorovať medvede. Raz neďaleko posedu nad medvedím vnadiskom lietali dve sovy dlhochvosté. Bolo to marci, medvede vychádzali z brlohov a poľovníci ich prikrmovali kadečím, aj mäsom, rôznymi zvyškami a naučili sa tam chodiť aj sovy. Ale nie na zvyšky vyhodeného mäsa a zrna, na to chodili hlodavce a malé šelmy – a práve sovy lovili tieto zemné cicavce.
Raz nad ránom, keď sa mi ešte snívalo, ako spím s manželkou doma v posteli, neďaleko od posedu čosi zaštekalo. Zdalo sa mi, akoby líška, keď sa „kankuje“. Hlas ma najprv skôr rozčúlil, lebo mi prerušil krásny sen, no čo som už mal robiť? Vyskočil som z teplého spacáka a znovu počujem šteky, škreky, už o čosi hrubší hlas. Keď sa trochu rozbrieždilo, zbadal som blízko seba na konári dve sovy dlhochvosté. Oddávali sa ranným svadobným hrám. Samec štekavými zvukmi dvoril svojej družke priam do uška a ona len pokojne sedela a čakala na vyjadrenie svojich impulzov, na páriace orgány, aby zareagovali. Sovy však odskočili nižšie na vetvy pod smrekové konáre.
Sovy zahniezdili neďaleko Špaldovej chaty v starom hniezde po bocianoch čiernych. Našli ich tam poľovníci z Pustého Poľa. Sovy dlhochvosté zahniezdia aj vo vtáčej búdke s predným polovičným otvorom na stene. Stáva sa však, že sovy v roku nezahniezdia vôbec, veď keď je málo myší, koníkmi by veru mláďatá neodchovali.
Odvážne pozorovať a písať, človek je vždy v presile. •
