Zrúcanina Nového hradu (Hanigovský hrad) sa nachádza na úpätí Čergova v nadmorskej výške 765 m v katastri obce Hanigovce. Hrad bol vybudovaný na menšej skalnej vyvýšenine nad prameňom Táborového potoka a v súčasnosti ponúka krásne výhľady do širokého okolia. Z tohto miesta je možné za dobrej viditeľnosti vidieť Šarišský hrad, hrad Kamenicu a tiež Prešov a časť Sabinova. Na hrad sa dostaneme z obcí Ľutina alebo Hanigovce.
História
Súčasný názov hradu je odvodený z výstavby nového kamenného hradu, ktorý nahradil už existujúcu drevo-zemnú stavbu na vrchole hradného kopca. Keďže sa lokalita prebudovala na hrad s novým vzhľadom, stavba dostala pomenovanie Nový hrad (castrum Wywar). Tento názov ostal hradu až do súčasnosti. Miesto osídlili už v roku 1312, keď sa v listine kráľa Karola píše o tom, že územie bolo darované bánovi Mikčovi z rodu Ákošovcov. Ten si na vrchole kopca pod pohorím Čergov postavil malý drevený hrádok, z ktorého spravoval územie aj so zemepanskými dedinami Pečovská Nová Ves a Ľutina. Bán Mikč dostal toto územie od panovníka za svoje verné služby na kráľovskom dvore a neskôr za županskú službu na Zemplíne a v Šariši.
Existencia dreveného hrádku už nepostačovala Mikčovmu synovi Lorándovi, ktorý sa rozhodol v roku 1341 kontaktovať kráľovskú komoru a požiadať panovníka o možnosť výstavby kamenného hradu. Keďže až v roku 1341 sa bán Loránd dostal k otcovým majetkom, musel počkať na kladné vybavenie žiadosti z kráľovskej kancelárie, aby mohol začať s výstavbou. O rok nato panovník Ľudovít I. Veľký výstavbu hradu písomne povolil.
Po vymretí rodu po meči sa v roku 1398 hrad a jeho majetky dostali do rúk panovníka Žigmunda Luxemburského. Ten v tom istom roku hrad predal Poliakovi Prokopovi Balickému. Prokop nemal hrad vo svojom vlastníctve dlho. Už v roku 1410 panstvo vymenil s bratom Andrejom za hrad Sklabiňu v Turci. Táto výmena sa uskutočnila formou zálohu za 13 000 zlatých florénov. Už v roku 1408 získal hradné panstvo Imrich z Perína, ktorý bol v tom čase tajným kancelárom panovníka Žigmunda Luxemburského.
O štyridsať rokov neskôr (v roku 1448) sa hradu zmocnili odbojní bratríci na čele s kapitánom Petrom z Ratkova. Obsadením hradu znepokojovali okolité obyvateľstvo a dokonca aj mesto Bardejov. Často sa mestu vyhrážali a postupom cez pohorie Čergov ho viackrát aj navštívili. V roku 1460 hrad obliehali vojská kráľa Mateja Korvína. Jeho vojsko obsadilo hrad až o rok neskôr. Vdova po Jánovi z Perína si po obsadení hradu kráľovským vojskom nárokovala na majetky jej rodu. Preto požiadala mesto Bardejov o vojenskú pomoc. Vojaci mesta Bardejov hrad obsadili, a tak sa vrátil do rúk Perényiovcov. V ich držbe ostal majetok s hradom až do roku 1512. Od uvedeného roku do roku 1556 hrad patril šľachticom z Torysy. Keďže sa títo páni postavili proti panovníkovi, ich hrady Kamenica a Nový hrad (hrad Wywar) opäť dobylo kráľovské vojsko, pričom hrad bol vážne poškodený a vyhorel. V roku 1557 panovník daroval územie hradného panstva šľachticom Pečovským. Keďže hrad bol v tom čase už v zlom stave a nebol dosť moderný pre potreby prepychového panského sídla, šľachtici obývali panské sídla priamo v obci Pečovská Nová Ves a hrad chátral.
Architektúra hradu
Kamenný hrad bol vybudovaný na pozdĺžnom vrchole. Pri jeho stavbe bol využitý terén kopca na maximum, pričom stavitelia brali ohľad aj na strategické umiestnenie palácovej stavby. Celková zastavaná plocha hradu mala rozmery 55 x 20 m. Hradný areál bol obklopený obvodovou hradbou, ktorej zvyšky sa dochovali aj do súčasnosti.
Hradné opevnenie (2) sa postupne napájalo na najvyššie položenú stavbu hradného areálu – obytný palác. Budova paláca (1) má až do súčasnosti zachovanú dĺžku 14,7 x 6 m. Ide teda o obdĺžnikovú obytnú stavbu, ktorej západná a severná stena stoja na okraji neveľkej skalnej plošiny. Na základe archeologického výskumu sa zistilo, že palác bol dvojpodlažný a predpokladá sa, že na jeho najvyššom poschodí bola pozorovateľňa. Na druhom poschodí paláca sa nachádzal krb, o čom svedčí aj dochovaný krbový výduch v severovýchodnej stene paláca. Na prízemí obytnej stavby pravdepodobne bolo hospodárske zázemie hradu – kuchyňa. Na severnej hradobnej stene sa nachádzajú otvory po drevenej ochodzi (2), ktorá lemovala opevnenie hradu z vnútornej strany. Po nej sa prechádzala hradná stráž a sledovala dianie v okolí.
Na južnú hradbu sa v juhovýchodnej časti napájala jednopodlažná bránová veža so vstupným koridorom (3). Táto brána (3) umožňovala vstup do areálu jedine pešo. Jej gotická rekonštrukcia poukazuje na klasický typ stredovekého hradu na území Slovenska. V susedstve hradnej brány v juhovýchodnom zalomení hradby sa nachádzajú dva skalné andezitové bloky (4). Pôvodnému stredovekému hradu slúžili ako časť prirodzeného opevnenia. V 15. storočí, pri zdokonalení delostreleckej techniky, bola práve táto časť hradu využitá ako bašta. Z hornej strany sa do skalných blokov vyhĺbili polkruhové otvory na osadenie diel. Jeden otvor bol väčší a jeden menší. Do vnútornej strany nádvoria vybudovali drevenú konštrukciu, na ktorej boli delá umiestnené. Na nádvorí v dolnej pravej časti andezitového brala sa nachádza vyhĺbený štvorcový otvor na osadenie drevenej trámovej konštrukcie. Na základe toho môžeme predpokladať, že na skalnú stenu sa napájala drevená konštrukcia hospodársko-obranných stavieb. Táto časť hradu s dreveným zastrešením bola veľmi dôležitá na jeho obranu. Odtiaľ dohliadali na prístupovú cestu od severovýchodu. V tejto časti hradu sa realizoval najnovší archeologický výskum, ktorý odhalil viacero militárií (delové gule, hroty šípov) a tiež hospodárske predmety, sekery a pod.
Z vonkajšej strany andezitovej skalnej steny sa napájal hradný múr (6), ktorý chránil predhradie. Dochoval sa len jeho krátky úsek, ale môžeme predpokladať, že mohol pokračovať naprieč celý vrchom. Túto teóriu doposiaľ nepotvrdil žiaden z vykonaných archeologických výskumov.
Po hospodárskych objektoch na hrade nezostala takmer žiadna stopa. Predpokladáme, že sa tiahli pozdĺž dnes už neexistujúcej východnej hradby a napájali sa na severnú hradbu (5). Aj toto tvrdenie musí potvrdiť archeologický výskum.
stará pohľadnica: Maďarský národný archív
