Prvý ročník časopisu Krásy Slovenska

S chuťou sme sa začítali do článkov prvého ročníka Krás Slovenska, aby sme pre súčasných čitateľov časopisu vybrali niekoľko zaujímavých úryvkov ilustrujúcich, ako písali prví autori a čím sa ich štýl líšil od dnešných príspevkov. Ûryvky sú uverejnené doslovne, v pôvodnej podobe aj s gramatikou, ktorou sa pred sto rokmi na Slovensku písalo.

Časopis Krásy Slovenska sa zrodil do čias doznievajúcej povojnovej eufórie, keď si ľudia pomaly zvykali na to, že sú občania úplne nového štátu. Jednou z ciest hľadania vzťahu k mladej Československej republike bolo formovanie vlastenectva prostredníctvom poznávania v duchu slov zakladateľa časopisu Miloša Janošku „Poznajme otčinu!“.

Časopis Krásy Slovenska začali vydávať v roku 1921 slovenskí nadšenci pre turistiku v Liptovskom Sv. Mikuláši, preto sa obsah článkov prvého ročníka sústreďoval na krásy v bezprostrednom okolí Liptova. Veľký priestor v ňom dostávali najmä Vysoké Tatry, ktoré už vtedy boli stredobodom záujmu turistickej verejnosti. Pomerne veľa sa písalo aj o poľských Tatrách, možno aj preto, lebo ešte dlho po vojne neboli ukončené spory o vytýčenie štátnej hranice v oblasti Javoriny. Editori jednotlivých čísel nezostali iba pri krásach Slovenska, ale sa sporadicky vydali aj za tými, ktoré sú za jeho hranicami. Zaujímavé, že v prvých číslach sa vôbec nepísalo o blízkych Alpách, ktoré boli a dodnes sú mekkou svetovej turistiky. Priestor v časopise dostali prírodné krásy ďalekej Kanady a Spojených štátov, asi vďaka úzkym väzbám redakcie s krajanmi v zámorí. 

Články prvého ročníka Krás Slovenska priniesli svojim čitateľom aktuálne informácie z oblasti turistiky, priestor dostala faktografia opierajúca sa o vedecké poznatky, ale aj autorovo subjektívne vnímanie prezentovanej krajiny a ľudí. Autor prvého po slovensky písaného turistického sprievodcu po Tatrách Miloš Janoška ponúkol čitateľom zaujímavý námet na vysokohorskú túru na hrebeň Bášt. Článok bol rozdelený do dvoch prvých čísel. Podotýkame, že dnes Janoškovu tatranskú túru nemôžeme napodobniť bez toho, aby sme využili služby autorizovaného horského vodcu. Článok je okorenený autorovými osobnými zážitkami, ktoré bezpochyby nadchnú každého turistu a potešia literárnu dušu čitateľa. Stretnutie s kamzíkom v Mlynickej doline povyše vodopádu Skok Miloš Janoška opísal takto: Nešli sme ešte len niekoľko minút, keď nás popod bralá Bašty úsypmi neďaleko nás splašeno skákajúci bystronohý cap svojim zjavom prekvapil a zastavil. Radosť je dívať sa, čo i len slobodným okom a tobôž dobrým triederom (pozn. ďalekohľadom), na divé kozy. Vše podbehol, vše zastal, ako by sa chcel presvedčiť, či nemáme proti nemu veľkopanské alebo pytliacke – pre neho záhubné – úmysly. Keď videl, že to len jeho biedni napodobovatelia-turisti, pokojne sa vzďaľoval do tesných žlebov, do svojej bezpečnej skrýše. Podíduc ďalej, hrmotom skál upozornení, vidíme spoza brál Satan krásnymi skokmi trieliť priekom úšustami, smerom k capovi dve kozičky, pravdepodobne jeho družky. O ich ženskom rode svedčilo ich nervózne a plaché chovanie sa. 

Zaujímavé je, že Janoška kamzíka nazval capom. V článku Sielnického (KS 11-12/1922) sa píše, že slovo kamzík je neslovenské, preto správne je hovoriť či písať o divej koze. Sielnický v článku spomína hostinec „Divá koza“, mysliac chatu Kamzík, ktorá do roku 1980 robila spoločnosť Rainerovej chate na Starolesnianskej poľane. O hoteli „Divá koza“ píše aj sám Janoška v ďalšom príspevku v Krásach Slovenska.

Pod ďalším článkom v prvom čísle o Liptovských holiach je uvedený ako autor M. J., predpokladáme, že ide o Miloša Janošku. Bol napísaný s cieľom propagovať toto horstvo ako atraktívny turistický cieľ, ktorý sa v niektorých ohľadoch vyrovná svojmu východnému horskému susedovi. Pomáha si pritom zaujímavými prirovnaniami Vysokých a Západných Tatier, ktoré sa tak vtedy ešte nenazývali. Janoška Liptovským holiam ani nikde nedáva prívlastok, že sú tatranské. Na strane 13 sa píše: Najvyšší končiar Liptovských holí (pozn. Bystrá) rovná sa tým tatranským štítom, ktoré sú v Tatrách za najnižšie považované. Ale relatívna výška jednako rovná sa výške tatranských velikánov, lebo dno dolín v Liptovských holiach leží o mnoho hlbšie, než dolín tatranských. Preto výšky výstupov a námahy s lezením spojené v celku nie sú menšie ako v Tatrách, a to samo v sebe je dostatočným dôkazom toho, že Lipt. hole sú veľmi príhodným terrainom i pre vysokohorskú turistiku. Porovnajme na pr. relatívnu výšku medzi hotelom „Divá koza“ (1 303 m.) pri stoku Veľkého a Malého Studeného potoka v Tatrách a medzi Lomnickým (2634 m.) s jednej, a s druhej strany výšku medzi stokom Jamnického potoka s Račkovým (asi 950 m.) v Liptovských holiach a medzi Bystrou (2 250 m.). V prvom príklade musí turista prekonať výšku asi 1 300 m. práve tak, ako i v príklade druhom. Rozdiel je len v tom, že k hotelu „Divá koza“ prístup vyžaduje od poslednej stanice drôtovej dráhy na Hrebienku len 15 minút chôdze, kým na kraj Račkovej doliny treba z Hrádku (posl. železničná stanica) stúpať takmer 4 hodiny. 

V podobnom duchu sa nesie článok Pavla Stacha z posledného dvojčísla Krás Slovenska z roku 1921. V tomto prípade oroduje za väčší záujem turistickej verejnosti o Fatru, o ktorej napísal: Fatra so svojimi najvyššími končiarmi dosahuje výšky stredohorskej a miestami, menovite v skupine Kriváňskej a okolo Rozsutca, kde mohutné, srázne skalné steny pôsobia impoznantným dojmom, má ráz priamo alpinistický. K vôli Tatrám, ktoré zvlášť favorizujeme, zanedbávame iné zaujímavé čiastky našich Karpatov ako sú Liptovské hole, Nízke Tatry, a krivdíme aj Fatre poskytujúce tiež krásne a interesantné partie.

V rubrike ALPINISTIKA, ktorá sa od dvojčísla 3-4 prvého ročníka stala permanentnou súčasťou Krás Slovenska, redaktor a stály prispievateľ Pavel Stacho radí čitateľom, ako sa správne vystrojiť na turistiku. Možno, že niektoré rady môžu u dnešných čitateľoch vyvolať úsmev, ale, pravdupovediac, do veľkej miery sa hodia aj pre mnohých súčasných slovenských výletníkov. Stačí sa len obzrieť za niektorými takzvanými turistami, ktorých míňame, napríklad na Tatranskej magistrále. Posúďte sami, či nie sú nasledujúce rady redaktora Stacha aj po sto rokoch aktuálne: Začnime najprv odevom. Kto málo chodí na dlhšie vychádzky, zaobíde sa aj bez turistických šiat. Nech ide do vrchov v obnosených šatoch. Nové, sviatočné šaty do hôr a do skál obliecť je škoda. Turista, ktorého oblek nosí zrejme stopy daždivej nepohody, borby so skalami a rozličnými prekážkami, o parádu dbať nemôžeme.

V dobovej poradni z roku 1921 sa v Krásach Slovenska nezabúda ani na ženskú časť turistickej obce, ženská emancipácia predsa len bola vtedy už natoľko pokročilá, že odvážnym dámam už nehrozil krutý trest uvrhnutia do temnice za odvahu vydať sa na výlet do Tatier ako za čias kežmarskej hradnej panej Beaty Laskej: Menovite dámy mali by dbať o primeranú obuv na vychádzkach a neobúvať si parádne žlté črievice s vysokými opätkami. Dámy i na vychádzkach potrpia si na etiketu a radšej si nohy budú mrzačiť v neprihodnej obuvi, akoby maly obuť staršie, rozchodené topánky, v ktorých sa im celkom dobre chodilo. 

V 4. čísle Krás Slovenska z roku 1921 autori článkov pozývajú svojich čitateľov do vzdialenejších kútov Slovenska od Tatier a Liptova, a to do okolia Košíc a zlatej Kremnice, ktorá, ako píše autor s iniciálkami Š. S. na strane 68, musí očariť každého návštevníka prichádzajúce do mesta vláčikom po trati s prezývkou slovenský Semmering: Mesto Kremnica leží útulne v kotline romantického okolia, kde výbežky Veľkej Fatry snujú sa do pahorkatiny Slovenského Rudohoria (pozn. mysliac dnešné Kremnické vrchy patriace do Slovenského stredohoria) a kde štátna železničná dráha Vrútky-Zvolen mohutnými kiarami, zákrutami, hodne vysoko, východne od mesta hadí sa po úbočiach, aby po premnožení výšiny spustila sa dolu do Pohronia. Už sám pohľad z vlaku na mesto a jeho okolie nás nemálo okúzli; početné jasky, ktorými spletitá dráha vedie ešte zväčšujú pútavý dojem cestovania. Mesto ukáže sa nám tri razy a tri razy sa stratí, z čoho môžeme súdiť, že toľké prírodou kladené prekážky museli zdolieť inžinieri a robotníctvo stavajúci túto dráhu. 

Jozef Sivák v čísle 7 prvého ročníka Krás Slovenska láka čitateľov do Bojníc, okrem iného aj výpočtom drahocenností, ktoré sa do Bojnického zámku zásluhou grófa Jána Pálffyho dostali. Keďže sa nenásytní dediči po jeho smrti pustili do masívneho rozpredávania rozprávkového majetku, mnohé spomínané klenoty by sme, žiaľ, v zámockých komnatách dnes hľadali márne. Nabáda sa zvedavá otázka, naozaj sme mali na Slovensku pravého Michelangela Buonarrotiho? (Bojnický zámok) má nepočetné množstvo rozličných sieň a komnát, ktorých steny vyložené a ozdobené sú umeleckými drevorezbami. Skoro všetky zariadil Pálffy okázale, s nádherou a prepychom. Tak na príklad okúzľujúci je salón s bohato pozlátenou povalou a drahými pokrovcami. V sálach nájdeme i veľa obrazov, a to i od takých majstrov, ako boli Van Dyck, Tizian, Michel Angelo atď. V jednej izbe visí portrét Pálffyho od známeho českého majstra Brožíka; obraz maľovaný bol v Paríži. Pálffy cestoval mnoho po svete, a kde čo videl umeleckého, cenného a zriedkavého, pokúpil všetko, čo sa dalo a odniesol do svojich palácov a do hradu bojnického. Takto nakopilo sa i v zámku veľa krásnych, draho cenných vecí umeleckej hodnoty, ktoré dnes nedaly by sa azda ani zaplatiť. 

V čísle 8 sa našlo trochu miesta pre humor. Z krátkej ukážky posúďte, čomu sa smiali čitatelia Krás pred sto rokmi: V jaseni 1911 v peknú októbrovú nedeľu vybral som sa na Veľký Choč. Dochodiac k Lúčkam, zbadal som vedľa cesty v hrádzi u potoka načaté ložisko tufy (pozn. travertínu). Hodiac kapsu do trávy, sliezol som do hrádze pohľadať krajšie exempláre odtiskov lístia stromového, ako to býva v tufovom kameni. Cestou od Lúčok prišiel starý cigáň, ktorý mňa, učupeného v hrádzi nezbadal, ale objemná kapsa v tráve nad hrádzou mu hneď padla do očí. Dlho neváhal, poobzeral sa navôkoľ a nevidiac nikoho, pojal kapsu a chcel s ňou uvrznúť. Ja som ho pozoroval a vystrúc sa v hrádzi, okríkol som zlodeja:
„More, vari si chceš pojať tú kapsu?“
„Ach, Bože chráň, mladý pán, ja som chcel zaniesť ako nájdenú pánu rychtárovi na Lúčky,“ vyhováral sa cigáň a položiac kapsu chytro do trávy, ponáhľal sa preč.

Číslo 9 prvého ročníka Krás Slovenska je ako prvé monotematické. Začala sa ním písať dodnes trvajúca tradícia v písaní o slovenských jaskyniach a jaskyniaroch. Rok 1921 bol v tejto oblasti zvlášť zaujímavý, pretože podal veľmi expresnú a podrobnú správu o objave novej jaskyne v Demänovskej doline. Objaviteľ Alois Král, učiteľ z Moravy, so skupinou prieskumníkov ju nazval Chrám slobody. Dnes ju poznáme pod menom Demänovská jaskyňa Slobody. Na začiatku článku z pera Miloša Janošku, napísaného ako pútavá reportáž s názvom Nová jaskyňa kvapľová v Demänovskej doline, sa píše: V 7. čísle K. S. zmienil som sa už o tejto jaskyni, ktorej objavenie vzbudilo živý záujem v L. Sv. Mikuláši a jeho okolí, ale i na viacerých miestach našej republiky. Ba medzi pospolitým ľudom našli sa takí, čo – vidiac nás častejšie vychádzať z podzemnej diery zababraných a s porúchaným odevom – mysleli, že chodíme tam iste za nejakým pokladom, zlatom a striebrom. Nijako nechceli veriť, žeby inteligentný človek len tak z pasie, k vôli akejsi jaskyni, šiel sa utrmácať, zdriapať a neraz od hlavy do päty zablatiť. Ale už je to tak, kto miluje s opravdovým porozumením krásy prírody, nedá sa odstrašiť prekážkam, ba čím ich je viac, tým väčšmi vie si potom oceniť krásy, pôžitok poskytujúce. A v jaskyni, menovite pri výskumoch treba sa podrobiť nepríjemnostiam spojeným s terrainom väčšmi, než na túrach površných. 

Niet pochýb, že tieto sugestívne riadky by zarezonovali aj medzi dnešnými zanietenými slovenskými jaskyniarmi, ktorí by sa s nimi aj po sto rokoch celkom určite stotožnili. A keď sme pri tých pokladoch, ktoré podľa pospolitého ľudu objavitelia hľadali v útrobách Nízkych Tatier, mali vlastne pravdu. V podzemí Demänovskej doliny skutočne našli poklady nesmiernej hodnoty. Akurát z nich neboli klenoty či šperky ale „iba“ ohromná radosť a nadšenie, ktoré už takmer sto rokov nadobúdajú pri pohľade na užasnú krásu bohatej kvapľovej výzdoby Demänovskej jaskyne Slobody. Posledným úryvkom textu z Krás Slovenska napísaného v roku 1921 si pripomeňme, ako tú prírodnú krásu vnímali tí, čo ju v jednom z jaskynných dómov uvideli celkom ako prví:

Priestory dómu sú priam ohromujúce. Takmer nedohľadná výška gotickej klenby, biele povlaky stien, balvanmi zarúcané hrboľaté dno, tichý šum potoka pôsobí dojmom majestátnym. Po strmej stráni kde-tu sú červené široké kvaple ako peceň chleba. Sú to základy budúcich stalagmitov. Ňou prešli sme popriečky pozvoľne zostupujúc k protivnej stene, pod ktorú dolu učupené sú dva žltkavé kvaple a návršie peknou kvapľovou vrstvou obtiahnuté. Tadiaľ zostúpili sme k studničkám, vyplneným množstvom guľôčiek. V každom oddelení studničky sú ony rozličnej veľkosti: ako grízka, krúpky a hrach. Bližšie okolie studničiek je nadmieru zaujímavé, vidíme tam neobyčajnú tvorbu s hora kvapkajúcej vody. Tu v prostriedku úzadia dómu je, už v prvom opise spomenuté bralo, s červenými kvapľami a unikátnym útvarom „rajských jabĺk“.

Ohromné objaviteľské nadšenie vystihuje táto pasáž: Keď sme sa vrátili do otvoru k vode, počuli sme p. Krála volať akýmsi radosťou prekypujúcim hlasom: „Sem, všetci sem! Utešené, Macocha prekonaná, Macocha prekonaná! (pozn. mysliac známu jaskyňu v Moravskom krase). Avizujte ostatným, aby meranie nechali tak! Rýchlo, skvostné!“ Aj kým sme nerozumeli jeho slovám zďaleka volaným, jednak z hlasu porozumeli sme, že objavil niečo, čo krásy dosiaľ objavených častí ďaleko prevyšuje. 

Po dlhšom prieskume jaskyne sa objavitelia dostali do duševného rozpoloženia, ktoré vystihuje táto stať: Neviem, či pamäť správne funguje, lebo bohatstva krás, v ktorých sa oko ľudské po prvý raz kochá, je toľko, že ztratíš správnu nitku postupného opisu. 

Obsah posledného dvojčísla Krás Slovenska z roku 1921 bol poznačený úmrtím Pavla Országha Hviezdoslava. Veľkému oravskému bardovi sú venované prvé dva články oslavujúce jeho vrúcny vzťah k slovenskej prírode. Dr. Jur Janoška o ňom píše:  Nekonečnou láskou vinie sa náš zvečnený Hviezdoslav vo svojich básnických tvorbách ku Božej prírode. Ešte nik zo slovenských poetov tak vrelo si neobľúbil, ani tak úchvatne neospieval prírodu ako on. Čo jeho učiteľ Sládkovič opísal vo všeobecnosti, keď spomenul, že príroda je vždy krásna, švarná, mladá, krásu oblieka jednu, druhú skladá, to Hviezdoslav, prevyšujúc svojho majstra, bohatstvom svojim uchvacujúcich myšlienok vystihol a pestrosťou svojej krásnej reči ospieval až po drobné kvieťa, po ostatnú byľ na voňavej lúčine jednotlive, dopodrobna, živo a plasticky. Pri čítaní jeho prírodných kresieb cítiš, ako ťa vedie z pôsobišťa tvojho každodenného života: spomedzi štyroch nevoľných múrov chlebovej postati ta von do poľa, do údolia milej voľnosti. Stúpaš spolu s ním po mäkkej poduške kvetnatých lúčin a zelenej pažiti popri hučiacom jarčeku v zlatoriasom poli, nájdeš sa v pokojnom lone hôrneho zátišia. •

foto: Ján Lacika a archív Krásy Slovenska 1921

Tento článok bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Článok reprezentuje výlučne názor autora a fond nezodpovedá za jeho obsah.