V prvej časti desaťdňového putovania treťou najdlhšou turistickou trasou na Slovensku – Rudnou magistrálou, som po piatich dňoch prišiel zo Slavošoviec na Chatu pod Hrbom. Druhá časť ma po štyroch dňoch zavedie až do Zlatých Moraviec, cieľa mojej cesty.
Šiesty deň
Oddýchnutý opúšťam Chatu pod Hrbom s ochotným personálom a milou spoločnosťou jogínov. Stúpam v nádhernom počasí na skalnatý Hrb, geografický stred Slovenska. Po vrcholovej tabuľke zostali iba klinčeky. Z vyhliadok sú nádherné pohľady na Nízke Tatry, Veľkú a Malú Fatru. Po hrebeni zdolávam Vepor, ktorého vrcholová časť je tiež skalnatá s peknými výhľadmi. Zostupujem sviežimi lúkami a od rázcestia Krížne pokračujem lesom po červeno značenom turistickom chodníku, po hrane kaldery sopky Poľana. Jej stred mám po pravej ruke dolu v doline v osade Kyslinky. K obdivovaniu kaldery využívam vyhliadky Strunga a Zbojnícky tanec. Druhú stranu hrebeňa obdivujem z vyhliadky Katruška.
Z hrebeňa odbieham chodníkom na skalnatý vrchol Poľany a pokračujem aj lúkami do sedla Priehybina, za ktorým míňam vyschnutý prameň. Po drevenom chodníku prekonávam mokrade, lúkou popod vlek a popri pamätníku schádzam k horskému hotelu Poľana. Na moje prekvapenie je nefunkčný, ale aspoň bufet dole je otvorený. Ešteže som zostal spať na Chate pod Hrbom. Počas otváracích hodín je k dispozícii toaleta s vodou. V prípade núdze sa tu nachádza veľká, z troch strán krytá murovaná veranda. Vraj pri vleku je tiež prístrešok a prameň. Dojedám posledné zvyšky slaniny a syra, lebo zajtra si chcem dokúpiť v Detve čerstvé. Slnko páli, tak si dávam len nealkoholické pivo a pokračujem po červeno značkovanom chodníku. Neďaleko za rázcestím Vrchdetva je prameň a neskôr vybieham na pekné lúky. Pri horárni Kalamárka odbieham z trasy, aby som absolvoval horný okruh Náučného chodníka Kalamárka. Tentoraz obdivujem skaly aj horolezcov zhora. Pokračujem k bralám Prednej Kalamárky, na ktorých sú odvážne postavené chaty. Zliezam bralá v menej náročnom mieste a pokračujem lesom a lúkami smerom do Detvy. Na otočke autobusu pri prvých domoch dopíjam posledné zvyšky vody a už len po ceste ešte dlho schádzam do centra starej Detvy, kde končím v reštaurácii Pivnica pri studni. Objednávam si jedlo a čakám na kamaráta Jana, s ktorým sme v roku 2002 šliapali na bicykloch po Hodvábnej ceste do Číny. Presúvame sa ešte na jedno pivko varené v miestnom pivovare prerobenom z bryndziarne. Potom ma kamarát berie k nemu do drevenice pod orechom, kde plánujeme jesennú oslavu a prezentáciu dvadsiateho výročia našej prvej slovenskej cykloexpedície Hodvábna cesta.
Siedmy deň
Ráno ma Jano dovezie späť na námestie na trasu a po nákupe v Lidli pokračujem po červenej. Na lavičke na železničnej stanici v Detve si balím veci do batoha, pričom ma obiehajú dve turistky, študentky, ktoré tiež idú Rudnú magistrálu. Vyrazili neskôr ako ja, v nedeľu, a naľahko, bez stanu. Teraz spali v Detve a „dávajú pekné štreky“. Ešte sme sa po ceste párkrát videli a obiehali pri prestávkach na jedlo.
Lesnaté úseky striedajú lúky s ďalekými výhľadmi. Obdivujem usadlosti roztrúsené po kopcoch. Akurát značenie je na týchto miestach slabšie, a tak trochu prebieham odbočenie pod Čiernym vrchom. V Starej Huti-Sliackej Poľane v prvom dome prosím o vodu. Bez problémov mi pán naberie vodu a dozvedám sa čo-to o tunajšom živote. Tiež aj to, že vody majú dosť z klasických studní. Zaujmú ma zvyšky starých kamenných domov, pekná kaplnka s lavičkami a alejou stromov, kde človek vždy nájde tieň. Tiež sa dozvedám, že interiér kaplnky zdobili krásne detvianske ornamenty, ale asi pred piatimi rokmi ich natreli nabielo. Myslel som si, že takýto prístup k pamiatkam bol bežný len za socializmu. Lesmi a lúkami prechádzam cez Ďurovie vrch, Makytovú a osadu Stará Huta-Blýskavica s malým cintorínom a zaujímavou zvonicou. Začína sa mračiť, našťastie, dážď ma zatiaľ obchádza a núti ma to len do rezkého kroku.
Prichádzam do Zaježovej na asfaltovú cestu a kúsok zabieham, kým natrafím na niekoho, koho sa môžem opýtať na kemping. Musím sa vrátiť a až teraz zbadám nenápadný smerovník k Modrej farme určený pre autoturistov. Chcelo by to taký smerovník aj pre turistov prichádzajúcich z hory. Začína zase prskať a tých posledných 300 metrov ku kempu skoro utekám. Neviem, čo ma čaká, a som milo prekvapený. Bývalý naturistický kemp holandských majiteľov ponúka neformálne a útulné ubytovanie a kempovanie na starej farme v retro štýle. Samozrejme, s množstvom ovocných stromov, domácich zvierat a atrakcií pre deti. Všetko je obsadené, ale pani ma nechce nechať stanovať len pod holým nebom, preto ma posiela do spoločenskej miestnosti za recepciou, aby som sa tam zložil. Pôvodne to bola asi stodola, ktorú prerobili. Platiť budem potom, podľa spotreby v bare, len musím zapisovať vypité pivá. Všetko je to tu o dôvere a skromnosti, a to sa mi v dnešnej modernej a uponáhľanej dobe páči.
Ôsmy deň
Ráno sa začína jasnou oblohou, a tak plný energie rýchlo opúšťam milé prostredie farmy. Nemusím stan sušiť, baliť a ani varič, ani umývať ešus. Len z kuchynky požičaný hrnček a tanier treba opláchnuť. Horúcu vodu som mal z varnej kanvice. Vraciam sa na červeno značený chodník a na konci dedinky som takmer neodbočil z asfaltky. Aj ďalej pri elektrickom vedení je trasa zle značená. Lúkami sa vraciam na asfaltku a po nej prichádzam do Zaježovej-Pliešovce. Potraviny sú ešte zatvorené a moju pozornosť púta autobusová zástavka s poštovými schránkami. Pokračujem po ceste na rázcestie s ďalšou peknou zástavkou. Idem síce krásnym prostredím, ale na môj vkus veľa po asfalte. Sáskou dolinou – stále po ceste – schádzam do Sásy. Pred ňou míňam odbočku na ranč Bezekov Laz, stoja tu tri kríže pri ceste a obdivujem architektúru brány do gazdovského domu. V obchode si kúpim poriadnu mliečnu desiatu, konzumujem ju v parčíku oproti. Za dedinou pokračujem chodníkom k podchodu pod železnicou a za ním úzkym chodníkom pod elektrickým vedením, obrasteným kríkmi s veľkými ostňami, do kopca na cestu. Sprava obchádzam lesom nejakú haciendu dolu v údolí a potom nasledujú oplotené pasienky. Ešte jedným podchodom popod cestu sa dostávam do centra Babinej s pekným starým domom a parkom s drevenými sochami. Z horúčavy sa schladzujem v potravinách nanukom a radlerom.
Za Babinou pokračujem lúkami a údolím do hôr do sedla Veterná, skade sa spúšťam do Banského Studenca. Na jeho začiatku míňam suchý prameň, ale vodu si dopĺňam v Hostinci u Boldoka pod Veľkým Studenským jazerom (Kolpašský rybník). Tiež si tu dávam parádne langoše s pivom. Z asfaltky, našťastie, aspoň na chvíľu odbočujem na chodník, ktorým prichádzam k lesníckemu Arborétu Kysihýbeľ. Odtiaľ už len po ceste prichádzam do centra Banskej Štiavnice, kde naposledy stretnem dievčatá z Detvy. Ony to včera dotiahli až do Sásy na faru. Chcú spať pri Evičkinom jazere, možno sa ešte stretneme. S ďalším Janom z Nadácie Ekopolis pobudnem dve hodiny pri pivku priamo na námestí. Banská Štiavnica je mi veľmi sympatická, kedysi som tu pracoval a rád sa sem vraciam. Mesto dýcha históriou, je zasadené v úžasnej prírode, i keď v zime to tu majú určite ťažké. Oddýchnutý svižne opúšťam centrum vedľajšími uličkami s parádnymi výhľadmi na mesto a za cintorínom za Piargskou bránou lesným chodníkom prichádzam k tajchu Klinger. Za tajchom idem kúsok lesom a zase po ceste prichádzam do Štiavnických Baní, lebo pre zlé značenie som zase prešvihol odbočku z hlavnej cesty na červenú značku. Prichádzam do mne známeho penziónu Eliška, ktorý je síce obsadený, ale ochotný personál ma prichýli v dome oproti. Po ubytovaní sa vraciam do reštaurácie na večeru a pivko. Vonku vyhráva živá kapela nielen pre ubytovaných hostí. Skrátka, parádny piatkový večer.
Deviaty deň
V rannom tichu opúšťam penzión po hlavnej ceste a zbieham k jazeru Eliška, kde okrem rybárov niet nikoho. Za hrádzou sa napájam na značkovanú Rudnú magistrálu. Zase ju strácam, ale nakoniec nachádzam správnu odbočku a lesnou cestou prichádzam do sedla Pod Pinkovým vrchom, kde vychádzam na asfaltku vedúcu z Banskej Štiavnice na Počúvadlianske jazero. Po chvíli však zase zbieham na túto asi starú banícku cestu, červeno značený turistický chodník, po ktorom sa nádherne vyhýbam asfaltovej ceste. Míňam funkčný prameň vody a vychádzam v sedle Krížna, odkiaľ vedie modro značený turistický chodník priamo na Sitno. Cez asfaltku len prechádzam a pokračujem lúkami a lesom k Veľkému Richnavskému jazeru. Na lúkach mám problémy s vedením trasy, rovnako ako v Rumunsku na Karpatskom oblúku. Kde sú stromy, problémy so značením nie sú, i keď smerovky upozorňujúce na odbočenie mi aj v lese párkrát chýbali. Tešia ma aspoň pekné výhľady na všetky strany. Pri čistom Veľkom Richnavskom jazere sú ďalšie možnosti ubytovania.
Pokračujem po frekventovanej ceste druhej triedy z Banskej Štiavnice do Levíc. Míňam odbočku k salašu a neskôr i veľké stádo oviec na lúke nad cestou. Na rázcestí Vysoká ju opúšťam po miestnej ceste a v obci Vysoká stihnem ešte otvorené potraviny. Kúpim si klasiku – nanuk, radler a makovník. Po krátkom oddychu pokračujem za dedinou lesnou cestou popri sedení pri prameni a kúsok za ním prechádzam popri miestnom pútnickom areáli so zastrešeným pódiom a originálnou krížovou cestou. Príjemnou hrebeňovou cestou prídem do sedla Lachtriská, kde nájdem informačnú tabuľu Náučného chodníka v obci Uhliská s posedením. Pretože domy v sedle vyzerajú opustene, zbieham kúsok nižšie do obce poprosiť chalupárov o vodu.
Pôvodne Rudná magistrála viedla zo sedla dolu stredom pasienka. Ten je však teraz ohradený a pretože tam neboli len kravy, neriskujem a poslušne obchádzam podľa smeroviek popri elektrickom ohradníku celý pasienok pod horou. Niekde vedie úzky chodník dosť krkolomne a za mokra to môže byť pri elektrickom plote adrenalínová záležitosť. Na pôvodnú cestu sa napájam dole v lese a pokračujem s občasnými výhľadmi peknou cestou po vrstevnici okrajom prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska-Drastavica po Sedlo na Plese. Za ním ma chodník privedie k odbočke ku zvyškom hradu Rudno. Tabuľa s fotkami bývalého hradu mi zatiaľ stačí na uspokojenie mojej zvedavosti. Zostupujem do Rudnianskej doliny a na moste ponad potok si nemôžem nevšimnúť reťazou o zábradlie zamknutý zablatený bicykel a na ňom tabuľku „Spomienka na povodeň 17. 5. 2021“.
Po ceste prídem do centra obce, krčma je zatvorená, a tak pokračujem smerom na Brehy. Za dedinou ma upúta futbalový areál s veľkým prístreškom. Miniem odbočku k Western ranču Rudno a v obci Brehy sú farmárske trhy s množstvom ľudí. Konečne si dám jedného radlera a „letím“ do Novej Bane. Vytipované ubytovania sú obsadené, ale odporučili mi aspoň penzión Semmelrock. Mám smolu, celý je zadaný pre účastníkov behu Od Tatier k Dunaju. Bolo im aj ľúto, že ma nemôžu ubytovať, tak mi aspoň načapovali vodu a podarovali multivitamínový nápoj. Pristupujem k variantu B, ktorý som mal pripravený pre prípad, že nepochodím s ubytovaním. Banským náučným chodníkom vystúpam k detskému Via ferratovému areálu Zvonička. Dozvedel som sa o ňom z programu RTVS 2 Televíkend, ktorý pravidelne a rád sledujem zo záznamu, lebo ho vysielajú práve v čase, keď pravý turista je na horách. V areáli sa nachádza naozaj pekná stará zvonička, bufet s veľkým prístreškom a zastrešené pódium, kde som chcel prespať. Teraz je tam rozložená kapela. Na jedenie už nemajú nič, tak mi aspoň zaliali dehydrované jedlo. Potom dávam nejaké pivká, veď nálada je tu výborná. Koniec zábavy je však v nedohľadne, a tak miesto opúšťam a idem si ustlať na zem kúsok ďalej od tohto hluku.
Rudná magistrála je množstvom zaujímavostí, možnosťami prespania, svojou dĺžkou a nenáročnosťou ideálna na diaľkovú turistiku s deťmi. Len asfaltové úseky by som obchádzal. V prípade ubytovania a návštevy atrakcií v Banskej Štiavnici by som s deťmi nepokračoval po Rudnej magistrále, ale z centra mesta vybehol po Barborskej ceste do sedla Červená studňa a z neho pokračoval doľava po výhľadovom hrebeni smerom na Kopanice. Zo sedla Havránkova lúka by som zbehol po modro značenom chodníku do doliny Richnava a vybehol na hrebeň v sedle Lachtriská, nad Uhliskami pokračoval už po Rudnej magistrále.
Nad Uhliskami, pri obchádzaní oplotenia pasienka, by som sa z najvyššieho bodu tejto obchádzky nespúšťal dolu, ale pokračoval po hrebeni po zreteľnom chodníku. Ten by mal vyústiť bez straty výšky opäť na Rudnú magistrálu.
V snahe vyhnúť sa „asfaltovej“ turistike po frekventovanej ceste do Novej Bane z Rudna nad Hronom by som nabudúce išiel po ceste k železničnej stanici mostom cez Hron a pred ňou nadjazdom nad diaľnicou do Tmavej dolinky. Ďalej lesnou cestou do kopca na Pivnicu a až na Zbojnícke studničky a horáreň Šarvíz. Odtiaľto už po modro značenom chodníku po Štamproch, odkiaľ sa dá ísť k Zvoničke okruh s Náučným chodníkom Zvonička a po žlto značenom chodníku podľa času cez rozhľadňu Háj a ďalšie banícke zaujímavosti, alebo kratšou trasou popri pútnickej kaplnke v Kohútove.
Desiaty deň
Ráno sa vrátim k vyľudnenému areálu pri bufete Zvonička. Na pódiu niekto predsa len spí. Využívam stôl, aby som si uvaril vodu na kávu, a dorazím nutelu s pečivom. Idem na prehliadku skál, na ktorých sú vybudované ferratové cesty pre deti. Opúšťam tento zaujímavý rekreačný komplex a najkratšou cestou smerujem do Novej Bane k červenej značke a už značeným chodníkom pomaly stúpam do kopca. Cesta hore mi ponúka pohľady na celé údolie s týmto baníckym mestom. Za Záhrbom zlé značenie, ale nakoniec nachádzam správny smer. Vchádzam do lesa a stúpam do sedielka s kamenným krížom a lavicami. Oddych využívam na prezlečenie spotených vecí. Dnes to vyzerá na pekne horúci deň. Pokračujem po vrstevnici lesnou cestou smerom na Bukovinu. Od božej muky začínajú malebné usadlosti a lúky s výhľadmi. V dedinke prechádzam popri malej zvoničke, potravinách a modernom kostole. Perfektná poloha Bukoviny v rozložitom sedle a aj stúpanie za ňou ponúkajú výhľady do ďaleka. Z lesa vychádzam na obrovskú a nádhernú Loksovu lúku, odkiaľ je to na Veľký Inovec s bralnatým vrcholom a vyhliadkou už len kúsok. Teším sa na vrcholové pivo v turistickej chate. Vzhľadom na horúčavu si dávam len nealkoholické pivo, ale k tomu riadnu misu hustej fazuľovice v príjemnom prostredí chaty. Chata poskytuje nocľah len tým turistom, ktorí prechádzajú Rudnú magistrálu. A študentky, ktoré som videl naposledy v Banskej Štiavnici, to využili. Sťažujem sa na zlé značenie magistrály a dozvedám sa, že od Veľkého Inovca to už je lepšie, lebo značenie majú na starosti zlatomoravskí turisti.
Oddýchnutý a posilnený sa vydávam na záverečný zostup, ale to je omyl. Prechádzam lúkami v Inoveckom sedle a zostupujem lesom popri studničke Stoky, kde si dopĺňam vodu. Z lesa vychádzam pri Obyckých lúkach a za nimi ma čaká ešte posledné stúpanie na Machulinský škripec. Na konci lúky stojí v lese turistický prístrešok pri chátrajúcom dome. Lesom zbieham na kraj Žitavian, kde je pri obrovskej vŕbe studnička Vŕšky. Takže, kto ide Rudnom magistrálou opačným smerom, nemusí vodu ťahať zo Zlatých Moraviec. Odtiaľto až do Zlatých Moraviec je to už len asfaltová turistika. Stihnem si kúpiť minerálku na cestu a v tieni autobusovej stanice čakám len pár minút na autobus do Nitry, odkiaľ mi do Bratislavy chodia spoje každú chvíľu.
Ktovie, či zo Žitavian nevedie popri riečke Žitava nejaký vychodený chodníček až do centra Zlatých Moraviec. Možno by nebol problém niečo tam vychodiť a vyznačiť. Alebo aspoň presmerovať na miestne cesty, v Žitavanoch cez Puškinovu a Žitavskú na Športovú ulicu, z jej konca poľnou cestou do Zlatých Moraviec na Tekovskú ulicu a do centra buď Žitavským nábrežím, alebo Robotníckou ulicou.
Rudná magistrála ma nesklamala, pokiaľ ide o zaujímavosti. Je vhodná na rodinnú turistiku s možnosťami táborenia do dvadsať kilometrov. Ani vody, ani jedla nemusíte veľa ťahať. Bez stanu ju prežijete, maximálne tropiko pre istotu. Trasa nie je taká frekventovaná ako Cesta hrdinov SNP. Ani prevýšenia nie sú také veľké a možnosti úniku stále sú. Rudná magistrála je ideálna na rozchodenie na začiatku sezóny.
Foto: Peter Jankovič
