V pomonzúnovom období roku 1984 sa uskutočnila československá vedecko-športová expedícia do Himalájí: Himalaya´84 — Sagarmatha, ktorej hlavným organizátorom a garantom bola Slovenská geografická spoločnosť pri SAV — Sekcia pre výskum vysokých pohorí a expedičnú činnosť. Iniciátori expedície reagovali ako prví na známu Káthmándskú deklaráciu, ktorá o.i. vyzýva na ochranu a regeneráciu himalájskej prírody, a ponúkli, že vypracujú vedecky podložený projekt ochranárskych opatrení.
Dňa 15. októbra 1984 sa zavŕšilo dlhoročné úsilie našich horolezcov. Dvaja účastníci expedície vedenej členom našej ochranárskej organizácie Ferkom Kelem vztýčili v sprievode šerpského vodcu československú a nepálsku vlajku na vrchole najvyššej hory sveta. Boli to Jozef Psotka a Zolo Demján. Vrchol dosiahli za veľmi ťažkých podmienok a bez použitia kyslíkových prístrojov.
Po ťažkom výstupe nasledoval ešte náročnejší zostup. Osudný. Na jednom z najkrajších miest sveta navždy zostal človek, ktorý bol pre mnohých z nás viac než len dobrým priateľom, i viac než len obdivovanou osobnosťou mimoriadnych duševných a fyzických kvalít. Lebo Jožko Psotka, zvaný Juzek, bol pre nás dlhé roky skutočne viac: nedostižný vzor skromnosti, altruizmu, húževnatosti a ďalších vzácnych vlastností. Viac ako tri desaťročia patril medzi najlepších našich, postupne i európskych a svetových horolezcov. Ťažko je nájsť na svete športovca, ktorý by si bol tak dlho udržal vrcholnú výkonnosť. Ale nie to sme na ňom obdivovali najviac. Jožko chápal ako málokto, že samotný športový výkon nie je jediný a vari ani ten najpodstatnejší atribút pobytu v horách. Viackrát nedosiahol vytúžený vrchol hory len preto, že s plným nasadením drel pri vynáškach, pri budovaní a udržiavaní táborov, pri zabezpečovaní výstupových trás. Koľkokrát si to oddrel aj za druhých, napokon úspešnejších? Keď iní písali domov o omrzlinách, zime, hlade, chorobách a iných tienistých stránkach expedícií, on sa v listoch nadchýnal krásou kvetov a hôr. A po návrate, keď si nejeden zo silných slov zliepal „pomníček nesmrteľnosti“, Jožko stál kdesi vzadu a komentoval svoje pôsobenie vo veľhorách niekoľkými civilnými vetami, faktografickými poznámkami, spomienkami. Doba, ktorú v roku 1973 strávil v 8 000 metrovej výške pod vrcholom Makalu pri umierajúcom kamarátovi bez jedla a bez kyslíka, sa zdá byť neuveriteľná. Iného priateľa zostal opatrovať v biednej ázijskej nemocnici, aby sám na dlhý čas pre to veľmi vážne ochorel. I my sme sa tešili z jeho priazne a pomoci. Či to už bolo pri záchrane ľudovej architektúry alebo historických cintorínov. Pridlho sme sa chystali pozvať ho na besedu…
Z Everestu zostupovali členovia vrcholového družstva jednotlivo. Jožko, najstarší z obyvateľov našej planéty, ktorí vystúpili na najvyššiu horu bez kyslíka, zaostal. Ale irónia či zákonitosť osudu sa zavŕšila dôkladne. Nik už nemal dosť síl na to, aby Joža vytrhol z náručia milovaných Himalájí.
(spomienku priniesol časopis Ochranca prírody, 1984)
