Druhou priamou národno-historickou i literárnou pamiatkou na štúrovské hnutie a pôsobenie Ľudovíta Štúra v Bratislave je budova uhorského snemu. Na sklonku roka 1847 a začiatku roka 1848 v jej zasadacej sále vystúpil s plamennými rečami na obranu chudobného poddaného ľudu a slovenského národa Ľudovít Štúr. Budova stojí na Michalskej ulici dodnes. Je to národná kultúrna pamiatka a už celé desaťročia nám slúži ako Univerzitná knižnica. Je vyhľadávaná najmä bratislavskými vysokoškolákmi a vedeckými i pedagogickými pracovníkmi. Pamätná tabuľa na budove navždy pripomína nezabudnuteľné účinkovanie Ľudovíta Štúra v nej a jeho vrcholné i politické vzopätie, ktorým sa zaradil medzi najpoprednejších európskych mysliteľov svojej doby.
Ľudovít Štúr vstal, palcom si pretrel fúzy a rozhliadol sa dookola. Niekoľko pánov poslancov spozornelo. Zaujala ich statná postava a mladícky výzor tohto poslanca za mesto Zvolen. Veď – čo je to tridsaťdva rokov pre politika? V politike je to vek učňovský, keď sa patrí viac počúvať a zbierať skúsenosti, ako rečniť. Áno, podaktorí páni poslanci si spomínajú na vystúpenie tohto „redaktoríka“ Slovenských národných novín a jeho prílohy Orol tatránsky spred mesiaca i na jeho dožadovanie sa slobody pre kráľovské mestá. Lenže – bolo to také všeobecné, nepovedal konkrétne, ako si tú slobodu predstavuje, a navyše – rečnil iba krátko. Skôr, ako sa mu hlas poriadne rozbehol, skončil. Iste nebude dlhšie rečniť ani dnes. Že by sa mýlili? Mladý poslanec reční už hodnú chvíľu a jeho zvučný hlas sa valí zasadacou sieňou čoraz hlasnejšie a nástojčivejšie. Páni poslanci si prestali šuškať vo dvojiciach medzi sebou, upierajú zrak na rečníka a nechcú veriť vlastným ušiam. Je to pravda, alebo sa im to len zdá? Hľa – i slávny Ľudovít Kossuth si prestal robiť gríflikom poznámky a užasnuto hľadí na Štúra. Nie, to tu ešte nebolo! To, čo zvučným hlasom hovorí tento poslanec, v tejto sále ešte nezaznelo. Je to vôbec možné? Čo si to dovoľuje? Bolo by ho treba zastaviť, bolo by ho treba prerušiť, no nik nevie ako.
A Ľudovítov hlas zvoní ako zvon slobody:
„Ale nechže sa vyslovím o stave chudobného ľudu nášho a o potrebe poľahčenia a polepšenia jeho lósu. To požadujú čím najsúrnejšie záujmy o budúcnosť našej vlasti, to požaduje prisluhovanie spravodlivosti a svätá vec človečenstva. Všetko toto hlasite k nám volá, aby sa už raz a naposledok chudobnému ľudu lós polepšil. Žiadame v krajine našej slobodu rozširovať a dobre máme, lebo bez tejto postati v zlom stave sa krajina nachádza a nemá opravdivej bezpečnosti. Ale požadovaniu slobody celkom na prieky sú roboty poddanské. Istotne budúcnosť našej vlasti závisí aj od odstránenia poddanských pomerov. V krajine, kde feudálneho poddanstva nieto, panuje pokoj a bezpečnosť, naproti tomu šťastie jej kroz potlačených často hrozne býva rušené, ako sme to sami už neraz skúsiť museli. Spravodlivosť požaduje, aby sa k povinnostiam aj práva pripojili, u nás ale ľud dosiaľ len mnoho povinností a robotovania vykonával, ale žiadnych práv nemal. Podľa môjho náhľadu stojíme na hraničnej čiare dvoch vekov a síce jedného zapadajúceho, v ktorom sa práva len jednotlivým osobám a kastám dávali, druhého svitajúceho, v ktorom sa ony každému zaslúženému, v opravdivom zmysle vzatému človekovi povolia a nasúdia.“
Ľudovít Štúr si sadol a v snemovej sále sa na chvíľu rozhostilo ticho. Páni poslanci sa ešte stále nemôžu spamätať. Veď to, čo tu žiada tento, zdá sa, najmladší poslanec zo všetkých prítomných – je revolúcia. Áno, revolúcia! Žiadať zrušenie poddanstva a práva pre chudobný ľud, to je predsa požiadavka zásadnej zmeny spoločenského poriadku.
Chvíľa napätého ticha povolila a v zasadacej miestnosti vypukol chaos, krik a vzhľadom na toto miesto veruže i nedôstojný hurhaj. Páni poslanci sa prekrikovali. No slová boli vyslovené a nik ich už nemohol vymazať.
Päťkrát vystúpil Ľudovít Štúr ako poslanec za kráľovské mesto Zvolen na uhorskom sneme. Päťkrát tu zazneli jeho odvážne slová a revolučné požiadavky. 17. novembra 1847, 21. decembra 1847, 15. januára 1848, 6. marca 1948 a 13. marca 1848. Najviac zapôsobila jeho požiadavka zrušenia poddanstva. Keď v podvečernej chvíli po druhom vystúpení prechádzal s Lajosom Kossuthom okolo starobylej budovy Academie Istropolitany, ktorú pred storočiami, roku 1465, založil kráľ Matej Korvín, Kossuth ho uznanlivo poklepal po pleci. Bol to prejav súhlasu a obdivu. Oj, ako blízko stáli vtedy títo dvaja vedľa seba! Nielen fyzicky, ale i myšlienkovo. Škoda len, že maďarónsky zmýšľajúca mládež si zo všetkých Štúrových slov vybrala iba požiadavku na právo materinskej reči pre Slovákov. Vytrhla ju zo súvislostí, nesprávne pochopila a napádala Štúra za to. Štúra v týchto dňoch po Bratislave vždy sprevádzala skupinka študentov z lýcea. A keby nie jeho rozvážnej povahy, veru i ruvačky by sa boli strhli.
„Veď ja som hotový za svoj národ zomrieť, ale biť a ruvať sa po uliciach s beťármi nezodpovednými, to predsa len nemôžem, nesmiem pre svoju česť a pre česť národa.“
Tak hovoril Ľudovít Štúr a mal pravdu. Na jar roku 1848 odišiel do Viedne. Revolučné časy sa nezadržateľne blížili.
Ľudovít Štúr býval v Bratislave na viacerých miestach. S istotou môžeme hovoriť o dvoch bydliskách, zhodou okolností obe sú na Panenskej ulici. V dome číslo 19, ktorý patril grófovi Zayovi a slúžil ako konvikt, čiže výchovný ústav so spoločným bývaním, žil Ľudovít Štúr v prvom bratislavskom období až do odchodu na štúdiá v Halle. Okrem neho v tomto dome bývali aj básnici Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Samo Chalupka, Ján Francisci-Rimavský a ďalší mladí štúrovci. Druhé bydlisko Ľudovíta Štúra v Bratislave bolo na konci Panenskej ulice, kde dnes stojí obytný dom číslo 1. Na jeho mieste stál kedysi tzv. Fernolayovský dom, kde Ľudovít Štúr býval v dvojizbovom byte v rokoch 1840 – 1848 po návrate zo štúdií v Halle. O Štúrovu domácnosť a kuchyňu sa starala jeho sestra Karolína. Nový dom, ktorý je postavený na mieste pôvodného Fernolayovského domu, je označený pamätnou tabuľou.
V Bratislave nájdeme viacero pamätníkov na pôsobenie štúrovcov v tomto meste a v slovenskom národe. Na Námestí Ľudovíta Štúra pri Dunaji je to monumentálny pamätník Ľudovítovi Štúrovi a štúrovcom od sochára Tibora Bártfaya a architekta Ivana Salaya. Účinkovanie Štúra v Bratislave pripomína aj pamätná tabuľa s jeho reliéfnym portrétom na nárožnej budove bývalej Všeobecnej úverovej banky na začiatku Štúrovej ulice. Autorom pamätnej tabule je sochár Jozef Pospíšil.
Na druhej strane Dunaja, v Sade Janka Kráľa, nájdeme pomník so sochou tohto najväčšieho štúrovského básnika od Františka Gibalu. V parku je aj pomník maďarského revolučného básnika Sándora Petöfiho, ktorý roku 1843 pôsobil v Bratislave ako zapisovateľ uhorského snemu.
Neďaleko významnej dopravnej križovatky Račianske mýto, na priestranstve pod oknami študentského domova Juraja Hronca, nájdeme pamätník štúrovskému básnikovi Samovi Chalupkovi. Je dielom akademického sochára Pavla Chrťana a architekta Juliána Hauskrechta.
Na Daxnerovom námestí bol roku 1973 odhalený pomník nášmu poprednému dejateľovi a publicistovi Štefanovi Markovi Daxnerovi. Jeho autormi sú akademický sochár Karol Macko a architekt Virgil Droppa.
Palackého ulicu v centre Bratislavy, neďaleko Slovenského národného divadla, zdobí zasa pomník Františka Palackého, českého historika a národného buditeľa, ktorý sa veľmi často zdržiaval v meste na Dunaji. Autorom pomníka je sochár Ladislav Šaloun.
Na severnej strane Šafárikovho námestia pri novej fontáne je socha mladej devy. Autor, akademický sochár Tibor Bártfay, ju nazval Poézia. K jej vytvoreniu ho inšpirovala básnická skladba Andreja Sládkoviča Marína a predlohou mu údajne bola známa herečka Mária Kráľovičová.
Pekný pomník s bustou Ľudovíta Štúra nájdeme aj pred Základnou školou Ľudovíta Štúra na Pekníkovej ulici v Bratislave-Dúbravke.
V júni 1849 navštívili Štúr, Hurban a Hodža slovenských dobrovoľníkov v Bratislave-Rači. Slovenskí dobrovoľníci v počte asi tisícpäťsto mužov, z ktorých jednu stotinu tvorili Račania, sa do Rače presídlili zo Stupavy. Na sviatok Petra a Pavla, teda 29. júna, tu vykonali za Štúrovej prítomnosti i takzvanú „prísahu na prápor“. Pred aktom prísahy Ľudovít Štúr predniesol slávnostný príhovor. Pamiatku tejto udalosti dnes pripomína pamätná tabuľa na stene kina Nádej, ktoré bolo postavené na mieste bývalého katolíckeho kultúrneho domu. Je na nej napísané:
„Na tomto mieste stál dom, v ktorom sídlil v meruôsmych rokoch štáb Slovenského Dobrovoľníckeho Zboru Hurbanovcov. Za prítomnosti Ľudevíta Štúra slávnostnej prísahy sa zúčastnilo aj 100 račianskych dobrovoľníkov.“
Pamätná tabuľa na pamiatku rozpustenia jednotiek slovenských dobrovoľníkov po revolučných rokoch 1848 a 1849 zdobí aj priečelie paláca, v ktorom sídli Úrad vlády Slovenskej republiky.
V bratislavskej časti Rača, v parčíku pred miestnym kinom, pomník s bustou v neštandardnej veľkosti zasa pripomína kultúrne, organizačné a ekonomické účinkovanie Samuela Jurkoviča (1796 – 1873), rodáka z Brezovej pod Bradlom, veľkého priaznivca štúrovských úsilí a zakladateľa Spolku gazdovského v Sobotišti (1845) ako prvého úverového družstva v Európe a spoluzakladateľa Slovenského národného divadla Nitrianskeho v Sobotišti a jeho kronikára.
V júli roku 1843 na pamätnom stretnutí Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu v Hlbokom bolo prijaté rozhodnutie na základe stredoslovenského nárečia uzákoniť novú spisovnú podobu slovenského jazyka. Oficiálne rozhodnutie o tomto významnom kultúrno-historickom čine v dejinách slovenského národa prijalo o rok neskôr ustanovujúce zhromaždenie spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši. Na nevyhnutnosti tohto kroku sa zhodli všetci účastníci prvého zasadnutia Tatrína. Na druhej strane všetci vedeli, že cesta spisovnej slovenčiny do všetkých oblastí života nebude ľahká a bude vyžadovať veľa úsilia, obetavosti a vytrvalosti najmä zo strany čelných predstaviteľov slovenského národného hnutia. Aj tak bolo. Skôr ako sa vyriešili odborné jazykovedné otázky, prišli revolučné udalosti rokov 1848 – 1849, a tak bolo treba riešiť dôležitejšie politické otázky dňa, a tiež – bojovať so zbraňou v ruke.
Otázka spisovnej slovenčiny vystúpila opäť do popredia až po revolúcii. Básnik Ján Kollár, Andrej Radlinský a Daniel Lichard začali vo Viedni s požehnaním vlády vydávať Slovenské noviny v tzv. staroslovienčine, to znamená v mierne slovakizovanej češtine. Tento umelý jazyk energicky odmietla väčšina slovenských vzdelancov na čele so štúrovcami. Hurbanov II. ročník almanachu Nitra všetkých dostatočne presvedčil o životaschopnosti nového literárneho jazyka, ktorý vychádzal z potrieb slovenského ľudu. Situácia okolo viedenských vládnych novín ich však zároveň podnietila urýchlene doriešiť niektoré čiastkové otázky spisovnej slovenčiny. Preto sa v októbri 1851 konala v Bratislave porada popredných slovenských kultúrnych a politických dejateľov. Zúčastnili sa na nej Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Andrej Radlinský, Ján Palárik a Štefan Závodník. Jedným z dôležitých záverov porady bolo uznesenie – poveriť niekoho zostavením novej, upravenej slovenskej gramatiky. Voľba padla na vtedajšieho bratislavského stredoškolského profesora Martina Hattalu, o živote a diele ktorého sme písali, keď nás literárne túry zaviedli do jeho oravského rodiska – Trstenej. Martin Hattala sa tejto úlohy zmocnil na vysokej odbornej úrovni a s vlasteneckou cťou. Už koncom roku 1852 vyšla jeho Krátka mluvnica slovenská, ktorá položila definitívne základy spisovnej podobe slovenského jazyka.
Budova v Bratislave, kde sa roku 1851 uskutočnilo zasadnutie osobitného výboru o problematike pravopisu literárneho jazyka Slovákov a kde sa šiesti už menovaní národovci uzniesli vyzvať Martina Hattalu na napísanie slovenskej gramatiky, stojí dodnes. V literárnohistorických a literárnozemepisných publikáciách o Slovensku sa toto miesto temer nespomína, hoci išlo o mimoriadne významné stretnutie nielen z hľadiska odborného posúdenia nastolenej problematiky, ale aj o závažnú kultúrno-politickú udalosť. V paritnom zastúpení sa tu totiž zišli zástupcovia dvoch najväčších slovenských konfesií a definitívne zjednotili svoje stanoviská a náhľady na konečnú podobu literárneho jazyka Slovákov. Miestom tejto pamätnej schôdzky je budova na Primaciálnom námestí, ktorá stojí hneď vedľa dnešnej budovy Magistrátu hlavného mesta Bratislavy a svojou južnou stranou spolu s radnicou vytvára Kostolnú ulicu, v skutočnosti – uličku. •
foto: Ján Lacika
Tento článok bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Článok reprezentuje výlučne názor autora a fond nezodpovedá za jeho obsah.
