15. október 1984 sa výrazne zapísal do dejín česko-slovenského horolezectva (možno už stačí iba slovenského horolezectva). Dvaja Slováci Zolo Demján a Juzek Psotka spolu so šerpom Ang Ritom o 15.15 hod. dosiahli vrchol Mt. Everestu. Od výšky 7 000 m vystupovali po južný predvrchol novou cestou južným pilierom a bez použitia kyslíka, čo sa stalo prvýkrát na inej ceste ako je tzv. normálka. Cestu zo základného tábora budovalo dvanásť horolezcov a materiál pre výškové tábory im pomáhalo vynášať aj päť výškových šerpov. Počas zostupu z vrcholu Psotka zahynul. Demján s vypätím takmer posledných síl dosiahol tábor vo výške 6 500 m až nasledujúci deň o druhej nadránom.
Prešlo štyridsiať rokov a spomíname. V novinách, rozhlase, televízii, diskutuje sa aj na sociálnych sieťach. Nikdy sme si nepredstavovali, že po toľkých rokoch vyvolajú tieto udalosti až taký ohlas. Nuž, Everest je Everest.
Nemôžem nespomínať ani ja. Juzek Psotka bol v mojich začiatkoch jedným z mojich horolezeckých učiteľov. Zolo Demján sa zas jedno obdobie vyhlasoval za môjho učňa. Prvú zimnú túru na Javorákoch som liezol pod Juzkovým dozorom. Prvý zimný bivak v stene Kežmarskej kopy Zolo absolvoval so mnou. Keď sme na ľadovci pod ľadopádom Khumbu stavali základný tábor, boli sme už dávno dobrí horolezeckí priatelia. Dnes som starý pán, osemdesiatka dávno za mnou, do deväťdesiatky je ešte ďaleko.
Kým sme neprišli do Nepálu, nemali Juzek a Zolo za sebou žiadne spoločné horolezecké pestvá. Expedícia koncom augusta vyrazila z dediny Jiri na štrnásťdňový peší pochod aj s vyše 100 nosičmi. Po pár dňoch sme zbadali, že len čo sa ráno pohneme ďalej, Juzek a Zolo zmiznú, a stretávame sa s nimi až večer. Istým spestrením sa pre nás stalo, že cestou sme v dedinách „žobrali“ domácich o jogurt, ktorý po domácky vyrábali. Nosiči nás naučili otázku Dohy ca? Ňou sme oslovovali miestnych obyvateľov, že máme záujem o jogurt. Tí, čo sme sa neponáhľali, dostali sme takmer vždy zápornú odpoveď. Vysvitlo, že Juzek so Zolom nám nielen „vyžierali“ miestne jogurty, ale že oni ešte stihli denne aj vylaďovať svoju kondičnú úroveň vybiehaním do rozličných odbočiek, strmých svahov. A vždy aj boli prví v cieli dennej etapy. Kým sme dorazili do základného tábora, zladila sa nielen ich kondička, ale porozumela si aj donedávna neznáma dvojica. Akoby osud predvídal nasledujúce udalosti.
Prežiť 41 dní na ľade vo výške 5 400 m a vyššie sa mnohým môže zdať mimoriadne fádne. Nám sa taký nezdal ani jediný deň. Ovládala nás kóta „8 848 m“. Vystrašene sme sa teperili ľadopádom Khumbu s nákladmi pre výškové tábory, do duše dohovárali postupne zväčšujúcim sa trhlinám a nakláňajúcim sa sérakom. Pamätám jeden, popod ktorý bolo treba vystupovať priamo hore, a ja dychčiac, viedol som s ním vážne rozhovory. Jedinou témou vždy bolo: „Počuj, starký, daj si povedať, dnes nie, že sa dnes ešte nezrútiš?!“ Štrnásťkrát som prešiel ľadopádom a s tým ľadovým monštrom som si vždy fajn pokecal.
Pomaličky sme sa posúvali vyššie, rovnako aj materiál. Jedno ráno ma oslovil Fero Kele s úlohou, aby som urobil poriadky vo výškových táboroch. Nasťahoval som sa do dvojky v 6 500 m a strávil v nej a nad ňou desať užitočných dní. 10. októbra boli tábory kompletne vybavené všetkým potrebným a mohli sa začať vrcholové pokusy. Prvé sa nepodarili, a tak do tretieho družstva určili Juzeka so Zolom. Prišli do dvojky, keď práve končila moja misia. Pred odchodom som si ich ešte „cvakol“ aj s prúdom zbytočných rečí o boji do posledného dychu…
Správa o dosiahnutí vrcholu ma zastihla už v základnom tábore. Najprv radosť, vzápätí jóbovka, že Juzek nezostúpil. Fero ráno hnal hore do dvojky každého, kto mohol. Šliapal som hore ľadopádom s pocitom zmláteného psa. Niekde v polovici sa zrazu spoza zákruty objavil Zolo. V jeho tvári som čítal všetko. Nebolo v nej ani jedno slovo o víťazstve. Postáli sme sekundu a každý spravil krok. Ja hore, on dolu…
Prešlo štyridsať rokov. Oslavuje sa prvý slovenský Everest. Nám chýba kamarát a navždy bude. Tak aká oslava?
foto: Marián Šajnoha
