Túru začíname v Starom Smokovci, odkiaľ sa musíme dostať na Téryho chatu, čo nám zaberie asi tri hodinky chôdze. Z Téryho chaty nás čaká asi hodina pod sám výstup. Za Pfinovou kopou, ešte pred zostupom k rázcestníku môžeme traverzovať úbočím Malého Ľadového štítu tak, aby sme nestrácali výšku.
Výstup na Malý Ľadový štít opísal v publikácii Vysoké Tatry. Výber horolezeckých výstupov (1974) aj horolezec, turistický sprievodca a publicista Július Andráši. Narodil sa v roku 1925 v Košiciach, prvé horolezecké skúsenosti zbieral spolu s Arnom Puškášom. Do Tatier ho zavialo v roku 1949 po ukončení štúdií. Rok nato sa stal horským vodcom prvej triedy a zároveň začal pôsobiť ako horský záchranár v novovzniknutej Tatranskej horskej službe. Päť rokov bol aj na pozícií jej náčelníka. Niekoľko rokov pracoval tiež na Lomnickom štíte. Jeho ďalšie profesijné kroky viedli do oblasti cestovného ruchu. Andráši sa okrem výstupov vo východnej stene Zadnej Bašty, JV stene Malého Ošarpanca alebo JZ stene Kotlového štítu zapísal do povedomia horolezeckej ale, aj turistickej verejnosti svojimi publikáciami o Tatrách. Ich záber je naozaj široký a pre potreby horolezcov je užitočný najmä spomínaný Výber horolezeckých výstupov, ktorý spracoval spolu s Witoldom Henrykom Paryskym. Zomrel v roku 1995 v Dolnom Smokovci.
Ďalším z tatranských prvolezcov bol Arno Puškáš. Narodil sa v roku 1925 v Košiciach. Do Vysokých Tatier prišiel po skončení druhej svetovej vojny, pričom sa venoval práci horolezeckého inštruktora. Neskôr pôsobil ako chatár na Chate pod Rysmi, Chate Kamzík, Zbojníckej a Kežmarskej chate. Bol tiež členom horskej služby, ale aj redaktorom časopisu Vysoké Tatry. V JAMESe pôsobil ako jeho druhý podpredseda a člen propagačno-výchovnej komisie.
V tatranských stenách Arno Puškáš zanechal 209 prvovýstupov, z čoho bolo 108 zimných. To dokazuje jeho neuhasínajúci zápal pre tatranské lezenie. K najvýznamnejším cestám patrí azda pravý pilier na Galériu Ganku. Nemenej významné sú jeho cesty v platniach Ošarpancov alebo západnej stene Lomnického štítu. Na svojom „konte” má tiež 45 sólo výstupov. Viedol prechody hrebeňom Vysokých a Belianskych Tatier, čo bol v tej dobe jeden z hlavných problémov tatranského lezenia a istým spôsobom aj snaha kvalitatívne sa vyrovnať poľským horolezcom. Arno Puškáš bol tiež vášnivý publicista, čo dokazuje jeho desaťdielna monografia sprievodcov po tatranských stenách, ale aj diela ako Nové výstupy vo Vysokých Tatrách. Priateľstvá na lane, Horolezci v tatranských stenách. Jeho pôsobenie bolo ocenené titulom Zaslúžilý majster športu, zlatým odznakom JAMESu, a in memoriam bol v roku 2009 uvedený do tatranskej športovej siene slávy. (Ivan Bohuš: Osobnosti v názvoch Vysokých Tatier, 2021).
Treťou osobou na lane bola Jola Petrlová, o ktorej sa mi, bohužiaľ, nepodarilo zistiť nič viac okrem toho, že s Arnom Puškášom vyliezla viacero ciest. Zaujímavosťou o tejto ceste je aj to, že vznikol film z jej prelezenia v réžii Karola Skřípskeho.
Cesta na Malý Ľadový štít sa začína pod výrazným pilierom, ktorý je z jeho ľavej strany ohraničený markantnou roklinou. Do cesty vstupujeme peknou položenou kúto-rampou, kde treba dávať pozor na uvoľnené kamene. Je tiež možnosť ísť priamo hranou (skoba). Tu je terén asi za 4 a dá sa vcelku dobre odistiť. Pozor však na kvalitu skaly. Po prelezení kúto-rampy robíme prekrok na pravú stranu hrany a vhĺbením pokračujeme k dolezovému komínu. Tu je terén ľahký. Pohybuje sa niekde v obťažnosti 3 UIAA. Na polici nad komínom nachádzame štand z jedného borháku.
Druhá dĺžka vedie peknou a pevnou stienkou od štandu priamo hore. Neskôr, v mieste, kde sa vytvára nenápadný kútik, odbočuje jemne vľavo. V jeho vrchnej časti traverz doprava a jeho pravou hranou hore. Doliezame na trávnato-skalnú rampu, ktorou pokračujeme stále nahor na nie veľmi pohodlný štand na skalnom odštepe na dvoch skobách a jednom obhodenom hrote. Istenie je v podstate bezproblémové, uplatnia sa tu najmä menšie veľkosti friendov.
Tretia dĺžka vedie od štandu priamo nahor do kolmej stienky. Nad ňou doprava pár vzdušnými krokmi sa dostaneme na hranku a potom stále hore. Pod platňami sa nenecháme zviesť doprava. Pokračujeme doľava dlhým oblezom skalnej hlavy a ľahkým terénom prichádzame k štandu na dvoch skobách, ku ktorému sa treba tiahnuť mierne doprava. Štand sa nachádza vľavo od piliera pod nápadným komínom. Ide o veľmi dlhú dĺžku s nie úplne priamym vedením lana, takže odporúčam predlžovať istenia najviac ako sa dá, aby sme pred štandom „neťahali za sebou kamión“.
Štvrtá dĺžka je ľahučká, avšak pozor na voľné kamene. Lezieme ľahkým komínom a štýlom kadiaľ pustí. Terén tu je vcelku ľahký. Ja som sa držal priamo hrany, resp. jej ľavej časti. Dolezieme na veľké trávnaté plató, z ktorého treba ísť ešte kúsok hore pod pevnú skalu. Tu sa nachádza štand z dvoch borhákov. Je ťažšie viditeľný, avšak dá sa nájsť.
Piata dĺžka pokračuje pekným, no krátkym komínom. Po vylezení na jeho vrchol pokračujeme doprava. Tu kratším traverzom pod kolmú stienku, kde sa dá dobre zaistiť. Niekoľko zaujímavých krokov, kde treba trošku zabrať, nás privedie do ľahkej položenej platne, ktorou zakrátko dolezieme na štand pod kľúčovou dĺžkou. Tento štand je veľmi pohodlný a priestranný. Opäť ide o dĺžku, kde treba poriadne predlžovať istenie.
Šiesta dĺžka je absolútny skvost. Od štandu naliezame priamo do platne. V jej ľavej časti priamo cez jemnú špárku so skobou vedie šesťkový variant. My sme liezli pôvodnú cestu. Po pekných chytoch a stupoch sa dostávame k výraznej pukline, kde je niekoľko zaujímavých krokov. Necháme sa ňou viesť. Tu prichádzajú asi dva najťažšie kroky, kde sú nohy na trenie a slabšie ruky. Po dvoch-troch krokoch sme však v dobrom madle na pekných stupoch. Dolezieme kolmou stienkou hore na policu. Z police pokračujeme doprava širokým vhĺbením hore, kde nachádzame štand na dvoch borhákoch.
Z tohto štandu pokračujeme doprava priamo na hranu. Stále po hrane, ľahkým terénom až do trávnatého sedielka. Ešte pred ním zlezieme krátky úsek skaly. Tu nájdeme štand na borhákoch alebo si obhodíme kameň, čo sa mi zdalo praktickejšie.
Cesta sa tu v podstate končí. Vystúpime hore trávnatým žľabom a terénom v prvom stupni obťažnosti pokračujeme z východnej strany na Malý Ľadový štít. Z Malého Ľadového štítu vedie celkom nepríjemný zostup. Niežeby bol technicky náročný, ale ide o typické tatranské suťovisko. Určite treba byť opatrný. Dostaneme sa do sedla Sedielko a z neho zostúpime k Téryho chate a dolu do Starého Smokovca.
Do cesty odporúčam sadu friendov, vklínencov a maximálne 10 expresiek. Nejaké slučky (štandy, obhozy), dobrú náladu a veľa vody.
foto: Matúš Ondrejka
