Nevšedná púť sedmohradského kniežaťa zo Zvolena do Borše
V roku 1995 som sa rozhodol ‰zostúpiť” na najnižší bod Slovenska. Vtedy bol ešte vyznačený na správnom mieste, uprostred skupiny topoľov na brehu Bodrogu, presne tam, kde tento východoslovenský veľtok nadobro opúšťa ľavým brehom územie republiky. Dnes je stĺpik s číselným údajom 94,3 m n. m. umiestnený ďaleko odtiaľ, na konci obce Klin nad Bodrogom, hneď za vzácnym (a žiaľ zanedbaným) gotickým kostolíkom. Vraj, aby hľadači rarít v tunajších luhoch zbytočne neblúdili.
Klin je maličká sympatická obec, ktorej okolie ponúka okrem „nížkového“ rekordu viacero radostí. Cyklistom možno odporučiť okruh začínajúci na násype malebného ramena Starého Bodrogu, ktoré pokračuje nerušene do Maďarska s núkajúcim sa návratom cez hraničné dvojmesto Sátoraljaújhely/Slovenské Nové Mesto. Nielen milovníkom dobrého vína možno odporučiť návštevu slávnych pivníc produkujúcich víno kráľov, ktoré má na Slovensku zákonné právo dorábať len sedem obcí.
A čo s milovníkmi histórie? Možností majú viac, no tá najbližšia a azda aj najvýznamnejšia sa črtá v neďalekej Borši. Tamojší rodný kaštieľ Františka II. Rákociho je už oddávna pútnickým miestom najmä našich južných susedov. Ale ani Slovák veru zle neurobí, ak sa sem podíva. Najmä dnes, keď je kaštieľ aj vďaka mnohomiliónovej podpore maďarskej vlády (to množstvo maďarských peňazí vkladaných do slovenských pamiatok nás môže azda aj tešiť, no vyvoláva to aj vážnejšie otázky…) obnovený do podoby, ktorá by ohúrila aj samo sedmohradské knieža. Reprezentatívne priestory a výnimočnú muzeálnu expozíciu treba naozaj vidieť.
Boršu som navštívil prvýkrát pri spomínanom zostupe na kótu 94,3. Vtedy bol kaštieľ ruinou, po ktorej sa dalo spolu s vetrom preháňať celkom voľne. Pred jeho priečelím sa týčila Rákociho bronzová busta v nadživotnej veľkosti. V kontraste s ošarpanými múrmi v pozadí pôsobila svojou okázalou zachovalosťou takmer nenáležite. Pri tomto pohľade mi mysľou preblesklo čosi už videné…
Počas mojej druhej návštevy Borše nám miestny sprievodca, ktorého sme pri vtedy už postupne renovovanom kaštieli stretli, ochotne rozprával o jeho histórii. Keď prišla reč na Rákociho sochu, povedal niečo, čo ma zelektrizovalo – vraj pochádza zo Zvolena! Som Zvolenčan a do môjho detstva patrili tajuplné výpravy do vtedy ešte bezprizorných komnát Zvolenského hradu. Poznámka onoho ochotného sprievodcu o zvolenskom pôvode busty razom posunula moju myseľ do dávnej spomienky. V nej sa mi zjavila mohutná bronzová socha akéhosi veľmoža, ponorená v tme hradnej pivnice. Bez podstavca, opretá o múr, obsypaná stavebným odpadom. Ale bola to určite ona! Sochu, pri ktorej som teraz v Borši opäť stál, som predsa pred vyše polstoročím vídaval v podzemí Zvolenského hradu!!!
Vznik sochy a jej púť zo Zvolena do Borše má – ako som následne zisťoval – zaujímavé peripetie. Uhorský rebel Rákoci dosiahol v maďarskej histórii silne zidealizované postavenie, čosi na spôsob nášho Jánošíka. Rákociho zbožňovanie vyvrcholilo v roku 1906, keď boli jeho telesné pozostatky s veľkou pompou prenesené z Istanbulu do Košíc, kde sú uložené v Dóme sv. Alžbety. Ich prevoz mimoriadnym vlakom zabezpečoval Uhorský spolok rušňovodičov. Táto čestná úloha nadchla členov tohto spolku natoľko, že sa následne rozhodli vzdať Rákocimu hold postavením sochy. Malo sa tak stať niekde na území dnešného Slovenska, pretože práve tu sa odohrala väčšina Rákociho bitiek.
Vzhľadom na to, že Zvolen sa už vtedy stával významným železničným uzlom, iniciatíva železničiarov sa upriamila na toto mesto. Zvolenskí radní zámer podporili a keďže navrhnuté miesto sa pozdávalo aj akademickému sochárovi Edwardovi Mayerovi (1857 – 1908), ktorý sa rozhodol sochu vytvoriť úplne bezplatne, dielo sa mohlo začať. Na materiál a odlievanie prispela uhorská koruna čiastkou 3 500 korún a čosi sa údajne vyzbieralo i medzi železničiarmi. Socha bola s veľkou slávou odhalená na zvolenskom námestí v parku pred evanjelickým kostolom 2. júna 1907. Slávnosť za účasti vysokej vrchnosti trvala tri dni. Na tomto mieste vydržala do vzniku Československa, kedy ju Zvolenčania odstránili a na jej miesto vysadili pamätné Masarykove lipy slobody. Busta bola údajne prevezená do Podbrezovej, kde mala byť v železiarňach roztavená, čo sa však, chvalabohu, nestalo.
Je možné, že práve tam niekde ju uvidel budúci významný historik, archeológ, múzejník Gejza Balaša (1914 – 1994), ktorý v Podbrezovej pôsobil ako učiteľ. To je však len moja nepodložená hypotéza. Balaša neskôr prešiel v učiteľskom povolaní do Zvolena, kde sa pričinil o vznik vlastivedného múzea, ktorého sa stal v roku 1942 prvým riaditeľom. Keď neskôr v ktorejsi hospodárskej budove na nádvorí miestnej radnice objavil v sene zahrabanú Rákociho sochu, presunul ju do úkrytu na Zvolenskom hrade, o ktorého rekonštrukciu aktívne usiloval. V roku 1962 sa Balaša stáva vedúcim pracovníkom Krajského strediska štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici a bolo to iste najmä jeho pričinením, že príbeh Rákociho sochy sa vynára nielen z hradného úkrytu, ale v súvislosti so závanom slobody aj na hladinu oficiálneho poznania. Zjavuje sa návrh, aby bola umiestnená pred budovou gymnázia vo Fiľakove, ktoré malo niesť pomenovanie po kniežati. Na odbore školstva v Lučenci však pracoval rodák z Borše, ktorý spolu s Balašom podnikol kroky, aby Rákociho busta bola nainštalovaná pred jeho rodným kaštieľom. Kroky to boli iste aj vďaka vtedajším prajným časom úspešné a zachovaná socha tak mohla byť v Borši slávnostne odhalená 31. mája 1969.
Pamiatok na našu uhorskú minulosť (nie maďarskú, to je problém našich susedov, že v ich slovnej zásobe sa stále nerozlišuje maďarské od uhorského) máme na Slovensku veľa, no často nám k nim chýba osobnejší vzťah. Sú však súčasťou našej slovenskej histórie. A preto občas, keď idem okolo nádherného mauzólea manželov Andrášiovcov v Krásnohorskom Podhradí, či nemenej pôsobivého pamätníka Imricha Madáča v Dolnej Strehovej, zvyknem do tamojšej záplavy maďarských trikolór vložiť aj tú našu, slovenskú. Veď títo ľudia tu boli predsa doma a Slovensko nesporne obohatili. Verím, že keď sa pri takýchto pamätníkoch počet slovenských trikolór raz vyrovná s maďarskými, budeme aj my vyrovnaní s našou uhorskou minulosťou. Táto nebola vždy jednoduchá, no rozumieť jej nám treba práve tak dobre ako jej rozumejú Maďari. Ba možno ešte o čosi lepšie, aby sme im vedeli na ich trianonský smútok vždy priateľsky ponúknuť liečivú náplasť poznania.
foto: Ján Mičovský a Ján Lacika (1), staré pohľadnice: zo zbierok Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene
