Keď si francúzsky učenec Déodat Gratet de Dolomieu (1750 — 1801) v mladosti odpykával trest za zabitie kolegu v zakázanom súboji, iste netušil, že po ňom raz budú pomenované významné prírodniny a dokonca aj niektoré miesta na našej planéte. Tie prírodniny sú síce dve — minerál a hornina, ale obe majú zhodný názov dolomit. Minerál dolomit je uhličitan vápenato-horečnatý a tvorí hlavnú zložku rovnomennej horniny, v ktorej má ale významné zastúpenie tiež minerál kalcit (uhličitan vápenatý).
Kaobjavu prišlo v osemdesiatych rokoch 18. storočia, keď pán Dolomieu navštívil juhotirolské Alpy vrátane horskej časti neskôr pomenovanej Dolomity. Pri podrobnejšom skúmaní „kameňov“ ho zaujalo, že tunajšie horniny, aj keď podobné vápencom, reagujú s kyselinou omnoho menej. Svoj poznatok publikoval vo vedeckom zborníku a na konci 18. storočia sa termín dolomit dostal aj do odborného názvoslovia. Geografický názov Dolomity sa ale vžil až po prvej svetovej vojne, pred ňou bolo toto pohorie známe ako Monti Pallidi – Bledé hory.
Minerál dolomit podobne ako kalcit kryštalizuje v trigonálnej sústave, väčšinou býva jemnozrnný, sivobiely alebo ružovkastý. „Čistý“ minerál je súčasťou hydrotermálnych žíl, ale obyčajne býva rozptýlený v hornine dolomit. Tá sa často vyskytuje spoločne s vápencom a obidve horniny sú si obvykle veľmi podobné. Nezriedka tvorí postupný rad: vápenec – dolomitický vápenec – vápnitý dolomit – dolomit. Ide o horniny tak sedimentárneho pôvodu, ako aj metamorfované (kryštalické). Na svete majú veľké rozšírenie, tvoria celé horské komplexy a na mnohých miestach sa aj ťažia. Uplatňujú sa ako surovina na výrobu žiaruvzdorných materiálov a stavebných hmôt, pre chemický priemysel, na výrobu hnojív, skvalitňovanie vlastností pôdy a v neposlednom rade tiež na štrk a kamenivo.
Hornina dolomit je bežnou súčasťou tzv. obalových jednotiek v mladých jadrových pohoriach, v ktorých sa vďaka niektorým vlastnostiam a hlavne značnému tektonickému porušeniu vytvárajú členité partie s rozoklanými štítmi, strmými stenami a množstvom štíhlych skalných veží. Dolomit sa ľahko rozpadá do sutí s rôznou veľkosťou úlomkov – od niekoľkometrových blokov, cez kamene, až po štrk a piesok. Mnohé pokrývajú značnú časť horských svahov.
„Dolomitový fenomén“ je príznačný najmä pre Južné vápencové Alpy vrátane neobyčajne pôsobivého pohoria Dolomity. Na rozmedzí severotalianskych provincií Belluno, Trento a Bolzano vytvárajú niekoľko skupín, často presahujúcich nadmorskú výšku 3 000 m a vzájomne oddelených hlbokými údoliami alebo komunikačne významnými sedlami. Časti v okolí jazera Misurina sú Sextenské Dolomity so skupinami Tre Cime, Antelao a Cadiny, tiež známe turistické a lyžiarske stredisko Cortina d‘Ampezzo v centre pohorí, ktoré je vklinené medzi členité masívy Cristallo, Tofana, Punta Sorapis. Západnej časti Dolomitov dominuje najvyšší a čiastočne zaľadnený masív Marmolada (3 343 m). S názvom Dolomity sa však v Alpách stretávame ešte niekoľkokrát. Asi najznámejšie sú Lienzské Dolomity v Gailských Alpách pri rakúskom meste Lienz a rovnako sa vyznačujú veľkou členitosťou horských štítov a hrebeňov. V Rétských Alpách na východe Švajčiarska sa zase názvom Švajčiarske Dolomity označuje pôvabná krajinná oblasť Dolného Elgadinu, ktorého ústredná časť bola už v roku 1914 vyhlásená za Švajčiarsky národný park, doteraz jediný na území štátu.
Tiež v pásme jadrových pohorí Západných Karpát na Slovensku patria dolomitové časti k najvýraznejším a najpôsobivejším. Dolomity a dolomitové vápence druhohorného (triasového) veku sú súčasťou štruktúrne-tektonickej jednotky hronikum, predtým chočský príkrov. Väčšinou predstavujú „ostro“ vymedzené príkrovové trosky (denudačné zvyšky) obalových sekvencií, rozčlenených pôsobením vonkajších činiteľov a svahovými procesmi do bizarných povrchových tvarov. Ich prírodná a krajinotvorná hodnota bola jedným z dôvodov vyhlásenia príslušných pohorí alebo ich častí za chránené územia vrátane národných parkov a chránených krajinných oblastí. Výrazné dolomitové časti, samozrejme, nemôžu chýbať ani v pohorí, ktoré dalo príkrovu dlho používané „chočské“ pomenovanie – v Chočských vrchoch. Tvoria tam nielen vrcholový hrebeň najvyššieho vrchu Veľký Choč (1 611 m), ale tiež sústavu stupňovitých skalných galérií hlavne v severnom strmom svahu.
Ešte väčším skalným členením sa vyznačujú dolomitové partie vo Veľkej Fatre a Malej Fatre. Zďaleka nápadnú krajinnú dominantu vytvára najmä Veľký Rozsutec (1 610 m) v severnej časti Národného parku Malá Fatra. Už názov tohto jedného z najpopulárnejších slovenských vrchov prezrádza značnú „rozoklanosť“ a pestrosť povrchových tvarov. Vrcholovú časť tvorí sústava členitých hrebeňov a útesov, priliehavé pomenovanie Skalné mesto má západná časť, v ktorej prišlo v dôsledku gravitačných svahových procesov k oddeleniu a odklonu sústavy štíhlych alebo masívnych veží.
Podobným skalným členením sa vyznačujú aj susedné partie, napríklad Malý Rozsutec, Poludňové skaly a tiež svahy kaňonovitých údolí v oblasti Vrátnej doliny. Na juhovýchodnom okraji pohoria zaujmú výrazné skalné časti aj nad údolím Váhu medzi Kraľovanmi a Ružomberkom, napríklad na úbočí Šípu (1 169 m).
Podobný ráz majú mnohé lokality aj v susednom Národnom parku Veľká Fatra, kde vápence a dolomity tvoria predovšetkým západnú časť pohoria, naopak, na oblom vrcholovom chrbte sa zachovali len v menších „ostrovoch“ – príkrovových troskách. Príkladom sú pôsobivé útvary Kráľovej skaly (1 377 m) nad Kráľovou studňou, rozpoltený Čierny kameň (1 480 m) alebo do „ostrých tvarov“ modelovaná Ostrá (1 247 m). Výrazne členené sú tiež svahy kaňonovitých dolín – Gaderskej a Blatnickej, podobne ako partie Skalnej a Rakytova na juhozápade pohoria, kde niektoré skalné veže sú až 70 metrov vysoké. Pôsobivé dolomitové útvary vystupujú tiež v blízkosti známych zlepencových Súľovských skál. V údolí Rajčianky neďaleko Rajeckých Teplíc tvorí napríklad skupinu Slnečných skál a tiež osamelú Poluvsiansku skalnú ihlu.
Tiež na západnom okraji Tatranského národného parku sa vyskytuje jedno z krajinársky najhodnotnejších dolomitových skalných území v slovenských Karpatoch – Sivý vrch (1 805 m). Je súčasťou vysokohorského reliéfu Západných Tatier a najmä jeho západný, asi dva kilometre dlhý a stupňovite klesajúci hrebeň (kvesta) je v dôsledku gravitačných svahových pohybov na niekoľkých miestach doslova rozpoltený do mohutných a členitých skalných krov a veží (napríklad v časti Radových skál).
A na záver ešte jeden „odskok“ do ďalekej exotickej krajiny. S menom Dolomieu sa totiž môžeme stretnúť aj na južnej pologuli, v diaľavách Indického oceánu. Na francúzskom ostrove Réunion vystupuje jeden z najaktívnejších štítových vulkánov na svete Piton de la Fournaise, ktorého dva vrcholové krátery nesú mená významných francúzskych prírodovedcov. Menší dostal meno Bory (podľa prvého bádateľa sopky zo začiatku 19. storočia) a hlavný kráter sa nazýva Dolomieu.
foto: Jan Vítek
