V programovom vyhlásení vlády SR z roku 2002 sa o. i. uvádza, že „najväčším bohatstvom SR je jej biologická a krajinná diverzita (rozmanitosť). Okrem svojho vedeckého a kultúrneho významu tvorí základ pre zachovanie produkčnej schopnosti krajiny (produkcia biomasy, obnova vodných zdrojov) a je predpokladom pre rozvoj cestovného ruchu. Biologická a krajinná diverzita si vyžadujú zvýšenú starostlivosť, preto dobudujeme sieť chránených území, so zreteľom najmä na ochranu biotopov európskeho významu”.
V časopise Krásy Slovenska sa často píše o ochrane prírody na Slovensku. Štátna ochrana prírody je zákonom vymedzená činnosť, ktorú zabezpečujú štátom zriadené organizácie. Tento rok si pripomíname tiché okrúhle výročia týkajúce sa štátnej ochrany prírody – 50 rokov od vzniku prvého zákona o štátnej ochrane prírody a 5 rokov od založenia organizácie Štátna ochrana prírody SR.
Na Slovensku sa štátna ochrana prírody budovala „zdola” najmä v povojnovom období. Opierala sa o hybnú silu prírodovedcov, časti lesníkov a milovníkov prírody. Zákon SNR č. 11/1949 o Tatranskom národnom parku položil prvé základy inštitualizovanej a právnej ochrany prírody na území približne dnešného TANAP-u. V roku 1954 na základe českého návrhu spracovali text nového zákona o štátnej ochrane prírody, ktorý schválili v októbri 1955, teda pred päťdesiatimi rokmi. Stal sa medzníkom ďalšieho vývoja štátnej ochrany prírody, ktorá v povojnovej Európe naberala rýchly rozvoj. Už vtedy však na Slovensku existovali staršie chránené územia zriadené na ochranu prírody, ale bez štátneho dozoru a zákonnej starostlivosti. Boli to najmä prírodné lesné rezervácie v Ponickej Dúbrave a Dobroči, Stužický a Jasanský prales, Príboj, Dreveník a Szabova skala, ktoré vznikli ešte v 19. storočí. Z medzivojnového obdobia to boli najmä rezervácie v Nízkych Tatrách (Demänovská a Jánska dolina), Slovenská prírodná rezervácia v Pieninách, Zborov, Slanec a niektoré doliny vo Vysokých Tatrách, ktoré, ako sa uvádza vyššie, po 23 rokoch príprav zákonom vyhlásili za národný park pod správou vtedajšieho Povereníctva lesov.
Zákon SNR č. 1/1955 Zb. o štátnej ochrane prírody vznikol počas socializmu, ktorý zdeformoval vlastnícke a hospodárske vzťahy v krajine. To sa odrazilo v jeho charaktere, uplatňovaní a právnom vymáhaní. Jeho hlavným nedostatkom bolo dlhodobé úmyselné nezavedenie do praxe a nevytvorenie základných inštitucionálnych, ekonomických a právnych podmienok. Dlho sa nevykonávala nijaká štátna správa a štátny dozor v ochrane prírody, zákon sa uplatňoval len tzv. konzervátormi a spravodajcami ochrany prírody na báze dobrovoľnej služby. Táto sa však pre nízku podporu štátnych orgánov a absenciu profesionálnej ochrany prírody postupne rozpadala a formalizovala. Ani socialistická spoločnosť sa nevedela zmieriť s právnou normou, ktorá „iba” chránila prírodu, naopak, dovoľovala nazerať pod pokrievku a odhaľovať nežiaduce zásahy do prírody. Odpor spoločnosti voči vlastnej právnej norme sa prejavoval najmä vo formalizovaní výkonu bez uplatňovania jeho ustanovení zameraných na účinnú ochranu prírody. Zákon zaviedol sedem kategórií ochrany prírody (chránený prírodný výtvor, chránená krajinná oblasť a národný park, štátna prírodná rezervácia a iné). Zaviedol ochranu niektorých druhov živočíchov a rastlín a definoval štátny dozor.
Na základe tohto zákona postupne vyhlásili tri národné parky (s výnimkou TANAP-u), deväť chránených krajinných oblastí a viac ako 400 ostatných chránených území. Plocha týchto chránených území v roku 1995, keď zákon stratil účinnosť, bola asi 18 % plochy Slovenska. Chránené územia sa vyhlasovali bez komunikácie s vlastníkom alebo hospodárom na budúcom chránenom území, čo pokračovalo aj po politickej zmene v roku 1990. Za socializmu bol však len jediný unifikovaný štátny vlastník pôdy (aj keď v rôznych podobách), hospodármi v krajine boli prevažne štátne alebo družstevné organizácie. Vlastnícke práva boli potreté, a preto ich nikto nebral do úvahy. Tento problém sa prenáša až dodnes. Mnohé chránené územia sa vyhlasovali bez dostatočných odborných podkladov, mnohé dokonca direktívne a to aj po roku 1990. Možno takmer s istotou povedať, že keby sa nedeformovali vlastnícke a iné vzťahy vrátane komunikácie a partnerstva, ochrana prírody na Slovensku by dnes mala iný charakter z kvalitatívneho aj kvantitatívneho hľadiska. Mnohé chránené územia nie sú také, za aké sa vyhlasujú, a naopak, mnohé z nich nemajú starostlivosť a dozor, aké by si zaslúžili.
V roku 1981 vzniklo Ústredie štátnej ochrany prírody (ÚŠOP) so sídlom v Liptovskom Mikuláši. Súčasne sa postupne kvalifikoval výkon štátnej správy na bývalých ONV a KNV, ktorý však nezodpovedal požiadavkám nezávislého štátneho dozoru. ÚŠOP sa pomaly konsolidoval a až do rýchleho zániku v roku 1991 nenašiel ucelenú podobu. Reálna ochrana prírody mala politické, legislatívne, kapacitné a finančné limity a vždy sa našiel niekto, kto vedel presadiť vlastný záujem nejakej stavby v chránenom území, poľovačku či iné orgie alebo kto včas upozornil, že v záujme „vyššieho záujmu” treba privrieť ochranárske oči – a to úspešne pretrváva a rozvíja sa až dodnes.
V roku 1992 vzniklo Ministerstvo životného prostredia SR (MŽP SR) a na povrch vyplávali veľké nedostatky ochrany prírody. V tom istom roku definitívne zanikol ÚŠOP a jeho zvyšky v roku 1993 násilím včlenili do novozaloženej Slovenskej agentúry životného prostredia (SAŽP). Tento zlý krok vyvolal veľký odpor, ale i rezignáciu ochranárskej komunity s dlhodobými následkami. Namiesto obnovy štátna ochrana prírody zanikla v nečitateľnej a zle riadenej SAŽP, ktorá sa stala prototypom prežívajúcej socialistickej organizácie aj v novodobých dejinách Slovenska. Ochrana prírody v nej formálne prežívala, v mnohých oblastiach sa výkon ochrany prírody natoľko zhoršil s dôsledkami neporovnateľnými aj s predchádzajúcim obdobím. V roku 1994 schválili sporný zákon o ochrane prírody a krajiny č. 127/1994, súčasne vypukol chorý kompetenčný spor o správu územia TANAP-u. Sporia sa dva rezorty (životného prostredia a pôdohospodárstva), sporia sa dve organizácie (Správa TANAP-u a Štátne lesy TANAP-u), sporia sa ochranári s lesníkmi, vedci s politikmi. Štátna ochrana prírody formalizovaná v SAŽP nemá kapacity, kompetencie a záujem.
Nová situácia nastala potom, čo Slovensko získalo pozvanie na vstup do Európskej únie. Rýchlo sa pripravila nová legislatíva zrodená v podobe nového zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý prebral o. i. aj legislatívu EÚ a súvisiacich medzinárodných právnych noriem ako základ nového princípu ochrany prírody. Zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny je kódexový zákon, mimoriadne komplikovaný a náročný na výkon. Na základe neho sa však zabezpečuje aj ochrana prírody, ktorá je významná pre celú EÚ. Známa je pod názvom NATURA 2000. Súčasná plocha chránených území (9 národných parkov, 14 CHKO a vyše 1 300 maloplošných chránených území) podľa tohto zákona pokrýva v súčasnosti 23 % Slovenska. K tomu treba prirátať prekrytie plochou 13 medzinárodne chránených mokradí, asi 12 % území európskeho významu a 32 chránených vtáčích území budúcej súvislej európskej sústavy chránených území NATURA 2000 na Slovensku. Chráni sa 2 160 druhov rastlín a živočíchov a naviac vyše 350 druhov vtákov.
V júli 2000, pred piatimi rokmi, zriadili novú špecializovanú organizáciu – Štátnu ochranu prírody Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici (ŠOP SR) ako nového partnera nevyhnutného na výkon zákona, národných a medzinárodných záväzkov. Napriek odporu SAŽP vznikla logickým odčlenením a postupným, ale rýchlym dobudovaním. ŠOP SR sa veľmi rýchlo etablovala vo verejnosti a v krajine. Štátna správa ju nemôže ignorovať, prvoradým partnerom sa stali obce, vlastníci pozemkov a hospodári, stala sa partnerom polície a inšpekcie, získala partnerov a spolupracovníkov v mimovládnych organizáciách, vo vedeckých ustanovizniach a najmä získala medzinárodné uznanie, členstvo v organizáciách, spoluprácu a projekty.
Hlavným poslaním ŠOP SR je odborné zázemie štátneho dozoru, starostlivosť, riadenie a správa chránených území, zabezpečovanie územného systému ekologickej stability mimo chránených území a optimálneho využívania prírodných zdrojov, ochrana ekosystémov, biotopov a druhov (biodiverzity). Okrem toho prebrala zodpovednosť za medzinárodnú ochranu prírody najmä po vstupe SR do EÚ. Časom získala spojencov, ale i odporcov, lebo ju mnohí začali vnímať ako brzdu rozvoja spoločnosti, ako niečo, čo mnohým opäť vidí pod pokrievku. Javí sa ako zmena oproti formálnej existencii štátnej ochrany prírody za socializmu i latentnému pôsobeniu v nefunkčnej SAŽP. Narastajúcej pôsobnosti a účinnosti sa zľakli aj na MŽP SR. Objavili sa problémy, lebo príroda sa začala chrániť. ŠOP SR znášala následky rýchleho nástupu a minimálnej podpory zo strany zriaďovateľa a riadiaceho orgánu. Minister životného prostredia po dvoch rokoch bez dôvodu odvolal z funkcie riaditeľa, ktorý zanechal výraznú stopu na jej vzniku a rozbehnutí, a časť kompetencií nezmyselne presunul na SAŽP (dôvod: využívanie európskych fondov). V piatom výročí ŠOP SR nikto nevie povedať, čo bude ďalej a ako ďalej bude pracovať vyše 400 ľudí, ktorí sa rozhodli chrániť a zveľaďovať prírodné prostredie a spoločné prírodné dedičstvo.
Vráťme sa na začiatok a čítajme znova časť vyhlásenia vlády SR z roku 2002: biologická a krajinná diverzita (inak a jednoducho povedané príroda) si vyžadujú zvýšenú starostlivosť, preto sa dobuduje sieť chránených území, so zreteľom najmä na ochranu biotopov európskeho významu. Opak sa stáva pravdou a v súčasnosti je najväčší problém vlastná existencia ŠOP SR a zakrývajú sa príčiny vedúce k nedobrému stavu prírody na Slovensku. ŠOP SR nie je organizácia sama pre seba. Má nezastupiteľné postavenie v modernej, demokratickej (aj kapitalistickej) a právnej spoločnosti a nechráni prírodu sama pre seba. Je to štátna rozpočtová verejnoprospešná organizácia. Jej vyšší princíp vychádza z platnej legislatívy a priority ochrany akejkoľvek formy života na Zemi, ochrany a rozvoja podmienok pre život a povinnosti zveľaďovania prírodného a krajinného dedičstva pre ďalšie generácie. Ochrana prírody je trvalou normou a mierou spoločenského rastu, stav a rozvoj prírodného prostredia je ukazovateľom spoločenskej úrovne a vyspelosti. Profesionálni ochranári vykonávajú službu vo verejnom záujme, chránia prírodné hodnoty pre celú spoločnosť, ktorú treba v súčasnosti vnímať minimálne aj v európskom kontexte. Návratom ŠOP SR po krátkych rokoch dynamickej existencie do postavenia tichej neaktívnej organizácie platenej zo štátnych zdrojov sa nestane nič horšie, len sa stratí adresná zodpovednosť za stav ochrany prírody na Slovensku. A nič viac, len nenávratne stratíme hodnoty spoločného prírodného dedičstva (a skutočných krás Slovenska) vrátane životnej úrovne a úrovne vlastného spoločenského hodnotenia.
