Najskôr malá poznámka na úvod: medzi propagáciou prírodných krás, či dokonca ich sprístupňovaním na jednej strane a ich ochranou na druhej strane nie je jednoznačný vzťah. Prilákať viac ľudí do prírody logicky znamená zvýšiť na ňu tlak. Na druhej strane ľudia, ktorí prírodu nepoznajú a nemajú k nej vypestovaný vzťah, takmer určite nebudú motivovaní prírodu chrániť. Do istej miery sa to týka aj pamiatok, ktoré neraz pod neregulovaným náporom návštevníkov ‰praskajú vo švíkoch”. Po roku 1989 sa aj tieto témy stali predmetom verejnej diskusie, najmä tam, kde sa záujmy ochrany prírody a konzumného cestovného ruchu dostávajú do konfliktu, a Krásy Slovenska poskytli priestor aj na diskusie tohto druhu.
Pamiatky, príroda a ich ochrana boli predmetom záujmu časopisu Krásy Slovenska od jeho vzniku. Texty a fotografie na túto tému publikovali celé generácie kompetentných a zanietených autorov a autoriek. Príspevky tohto druhu by sa dali orientačne zatriediť do niekoľkých skupín:
1. Poznávanie a propagácia prírody a pamiatok prostredníctvom konkrétnych lokalít, regiónov a pod. Ide vlastne o profilujúcu náplň časopisu. A odtiaľ je už len krôčik ku vzťahu človeka k tomu, čo ho obklopuje. A tým sa dostávame k ekológii, presnejšie k humánnej ekológii.
2. Príspevky s ochranárskym, krajinárskym a/alebo pamiatkarským podtextom (napr. Milan Pacanovský, 1971), neraz i koncepčného charakteru (napr. štúdia Imricha Puškára o možnostiach nového využitia ľudových stavieb, 1971). Sem by sa dali zaradiť aj mnohé profilové rozhovory s osobnosťami uverejňované v uplynulých 18 rokoch (peknou ukážkou z posledného obdobia je rozhovor s doc. Michalom Slivkom, najmä o záchrane Kláštoriska). Tematicky sem patria aj príspevky či celé monotematické čísla Krás Slovenska venované významným výročiam z oblasti ochrany prírody a krajiny (napr. desiatim rokom Európskeho dohovoru o krajine, 2010).
3. Problémovo orientované príspevky či diskusie, niekedy aj polemického charakteru (napr. na tému primeranosti či neprimeranosti zásahov Stráže prírody voči turistom či polemika riešení následkov veternej kalamity v Tatrách v roku 2004, alebo na tému ochrany využívania podunajskej prírody a krajiny).
4. Príspevky zamerané na konkrétne ochranárske či pamiatkarské aktivity, realizované či už v réžii štátu, ale ešte častejšie cestou dobrovoľníctva (za uplynulý rok napr. ohliadnutie sa za 40 rokmi rekonštrukcie a prevádzky areálu mlynov a píly na Oblazoch v Kvačianskej doline či rekapitulácia štyroch desaťročí akcie s názvom: Senníky a salaše ako turistické útulne).
Veľkou devízou Krás Slovenska bolo a je, že mali šťastie na výborných fotografov, čo je pri prezentácii a propagácii prírodných a kultúrno-historických krás dobrá polovica úspechu. Spomenieme aspoň pár mien: Ján Halaša, František Šlachta, Vladimír Medzihradský, Milan Šaradin, Štefan Marton, Oldřich Staněk, Milan Legutky, Milič Blahout, Ivan Kňaze či Ján Lacika. V skutočnosti sa však tých výborných fotografov a fotografiek na stránkach časopisu prezentovalo oveľa viac.
Niekoľko ročníkov Krás Slovenska sa postupne podrobne venovalo jednotlivým veľkoplošným chráneným územiam: národným parkom a chráneným krajinným oblastiam. V inom období sa Krásy zameriavali na etnografické regióny a pomerne podrobne informovali o ich prírodných a kultúrno-historických hodnotách, ako aj o ľudových tradíciách. Okrem toho obsahoval časopis aj monotematické prílohy na tieto témy. Autorom množstva príspevkov o ľudovej architektúre bol najmä Igor Thurzo. Ľudovým remeslám (hlavne keramikárstvu) sa zasa venovala dlhoročná členka redakčnej rady Ester Plicková. Pamiatkami a kultúrnou krajinou sa zaoberali či dodnes zaoberajú aj Blanka Kovačovičová-Puškárová, Eva Križanová, Viera Dvořáková, Andrej Fiala, Milan Hlôška, Mikuláš Huba, Dušan Bevilaqua, Pavlína Mišíková, Mária Bizubová či Peter Urban.
V prvých ročníkoch časopisu sa síce ochrana prírody ešte explicitne nespomínala, ale o to viac sa písalo o láske k domovine. A to, čo milujeme, sa logicky snažíme aj chrániť. Z tohto pohľadu boli Krásy od začiatku aj ochranárske. Miloš Janoška to v úvodníku k historicky prvému číslu Krás v januári 1921 povedal takto precítene:
„… A keď chceme sa k nej (domovine – pozn. autora) chovať ako vlastné dietky, musíme sa učiť milovať ju ohňom celej duše, srdcom oddanou láskou preniknutým a životom dokazujúcim tú prítulnosť skutkami.“
V Pamätnici Krás Slovenska v roku 1971 zásluhy nášho časopisu v oblasti ochrany prírody zhrnul popredný profesionálny ochranca prírody a krajiny Milan Pacanovský aj takto:
„Krásy Slovenska majú neoddiskutovateľnú zásluhu na tom, že sa myšlienky a ciele ochrany prírody a krajiny stali známe nielen v širšej verejnosti, ale predovšetkým v orgánoch, ktoré rozhodovali o osude našej prírody.“
Ako autor príspevkov pre Krásy Slovenska sa v tejto oblasti angažujem viac ako 40 rokov. Preto sa cítim byť kompetentný hovoriť najmä o tomto období posledných štyroch-piatich dekád, a to s dôrazom na osemdesiate roky minulého a na prvé dve dekády tohto storočia. Pred 40 rokmi nám – ochranárom a ochranárkam – vtedajší šéfredaktor Tibor Sásik zriadil osobitnú rubriku Angažované spravodajcovstvo. Písalo sa tu o dreveničiaroch a ich aktivitách, najmä o každoročných týždňoch ochrany ľudovej architektúry, organizovaných vždy v inom kúte Slovenska. Spomínali sa aktivity Stromu života na záchranu Čiernohronskej úzkorozchodnej železnice či historických tajchov v Štiavnických vrchoch. Písalo sa aj o brigádach v prospech prírodných rezervácií Jurský šúr, Abrod a iných. Ale objavil sa tu aj podrobný návrh na vyhlásenie Hornej Mlynskej doliny v Bratislave za rezerváciu technických pamiatok. Okrem autentických informácií a interpretovaných zážitkov prinášali články v tejto rubrike i kritiku aktuálneho stavu či rôznych zámerov. Kritiku na tie časy nezvyčajne otvorenú (napr. príspevok Zaostrené na Bratislavský lesopark). Okrem mojej osoby je možné spomedzi ďalších autorov/autoriek spomenúť napr. Zoru Okáliovú-Pauliniovú a Petra Kresánka.
Z pozície člena redakčnej rady časopisu problematiku ochrany prírody dlhé roky „zastrešoval“ najmä Juraj Pacl, ktorý aj prispieval svojimi filozoficky ladenými článkami o všeobecných problémoch ochrany prírody, pričom ako hydrológ a vodák sa venoval najmä ochrane vôd: o.i. tatranských tokov a plies. O konkrétnych aktivitách Štátnej ochrany prírody SR písali do Krás Slovenska okrem už spomenutých aj Jozef Klinda a Július Burkovský.
Kým v osemdesiatych rokoch sa písalo najmä o dobrovoľníckych aktivitách, v uplynulých rokoch sa objavujú príspevky venované skôr okrúhlym výročiam týchto aktivít: napr. výročiu vzniku návrhu na vyhlásenie Národného parku Podunajsko, výročiu dobrovoľníckej rekonštrukcie kláštora v Marianke, záchrany historických cintorínov v Bratislave, obnovy a údržby mlynov v Kvačianskej doline, ako aj senníkov a salašov ako turistických útulní, polstoročiu záchrany pamiatkovej zóny Podšíp či 40 rokov Sekcie pre ochranu ľudovej architektúry alebo 30 rokov ochranárskych aktivít v Rezervácii ľudovej architektúry a lokalite UNESCO – Vlkolínec.
Okrem toho Krásy Slovenska pravidelne prinášajú informácie o ochrane biotopov, chránených vtáčích území, vzácnych a ohrozených druhov rastlín a živočíchov, sústavy chránených území európskeho významu Natura 2000 a pod. (o. i. Jaroslav Košťál, Ján Dobšovič, Eva Okoličániová, Iveta Buraľová, Silvia Žemlová a ďalší). KS venujú priebežne pozornosť aj ochrane krasových javov a krasovej krajiny (Pavel Bella, Peter Holúbek, Zdenko Hochmuth, Ľudovít Gaál, Pavol Herich a ďalší). •
foto: Mikuláš Huba a jeho archív
Tento článok bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Článok reprezentuje výlučne názor autora a fond nezodpovedá za jeho obsah.
