Po vlaňajšom spoznávaní Polonín sme sa tento rok rozhodli prejsť – prebicyklovať – precestovať Kysuce. Možností na ubytovanie je tu podstatne viac, my sme si vybrali súkromnú chatku kúsok za Oščadnicou. Po rezervácii ubytovania nasledovalo dôsledné preštudovanie internetových stránok, kde sa písalo o rôznych prírodných aj kultúrnych zaujímavostiach tohto regiónu. Vybavení informáciami s predstavou, čo všetko chceme vidieť a zažiť, sme sa jednu sobotu večer presunuli aj s bicyklami od nás zo Záhoria na Kysuce.
Každý výlet sme prispôsobovali počasiu. Na prvý deň sme mali hlásené prehánky, a tak sme sa rozhodli pre autovýlet s malými vychádzkami ku konkrétnym cieľom.
Autovýlet
Rodný dom Jozefa Kronera, Vlastivedné múzeum Krásno nad Kysucou, kamenné gule Megoňky, trojmedzie Česko – Slovensko – Poľsko
Rodný dom Jozefa Kronera stojí v Staškove. Malý, upravený železničiarsky domček sme si aj spolu s drevenými sochami stihli pozrieť, ešte kým sa spustil prudký dážď. Drevené sochy na námety filmov, v ktorých účinkoval Jozef Kroner, vznikli na troch sochárskych sympóziách. Nájdeme tu sochy z filmov Pacho, hybský zbojník, Sváko Ragan, Obchod na korze, Slovácko sa nesúdi, Kubo a z ďalších šiestich filmov. Táto prechádzka je nenáročná a zvládnu ju aj malé deti.
Prší a my sa rozhodujeme schovať vo Vlastivednom múzeu v Krásne nad Kysucou. Hlavným lákadlom je replika mamutej samice v životnej veľkosti, ktorá je tu preto, že nablízku sa našli fosílne pozostatky mamuta. Prechádzame si veľmi zaujímavú výstavu Kysucká Odysea. Milá pani sprievodkyňa nám približuje dejiny Kysúc od dôb lovcov mamutov cez vek Juraja Turza až po storočie kozmických letov.
Medzitým prestáva pršať, a tak sa vydávame za ďalšou atrakciou Kysúc – kamennými guľami v lome Padyšák v lokalite Megoňky. Prírodné guľaté útvary z pieskovca predstavujú nevšednú geologickú raritu európskeho významu. Aj keď sú od roku 2003 zaradené medzi prírodné pamiatky CHKO Kysuce a zjavne tu bola snaha zatraktívniť túto lokalitu, v čase našej návštevy pôsobí priestor zanedbane. Iba na základe informácií z internetu nachádzame aj gule, ktoré sú nad lomom, lebo v samotnom lome zostala už len jedna a prístup k nej je zarastený.
Počasie sa medzitým upokojuje až tak, že sa rozhodujeme pre krátky peší okruh cez česko-slovensko-poľské trojmedzie. Auto parkujeme v obci Čierne. Trasa nás vedie pod najvyšším diaľničným mostom Slovenska a strednej Európy – mostom Valy. Je naozaj impozantný a cestou späť prejdeme tesne okolo snáď najvyššieho piliera. Naším cieľom je však trojmedzie. Leží v strži koryta potoka, hranice sa stretávajú v strede trojuholníka, ktorého vrcholmi sú 240 cm vysoké žulové monolity, v každej krajine jeden. Na trojmedzí je čulý život. Dávame si neskorý obed, vo farmárskom obchodíku kupujeme syry a celkom unavení sa vraciame k autu a na chatu.
Javorníckym chodníkom I.
Sedlo Semeteš – Čadca
Veľmi radi spoznávame nové miesta pešo. Dnes máme v pláne prejsť časť Javorníckeho hrebeňa zo sedla Semeteš do Čadce. Keďže je to prechod, a nie okruh, musíme sa na začiatok trasy dostať autobusom a k autu dôjsť. Počasie nás opäť trošku obmedzuje. Ráno je hlásený dážď a poobede búrky. Vyhodnocujeme, že dážď bude menej nebezpečný, a tak vstávame ráno o pol piatej, aby sme už o hodinu nastupovali do autobusu v Čadci. S prestupom v Turzovke pred siedmou vystupujeme v sedle Semeteš, kde už husto prší. Obliekame si pršiplášte a vyrážame na cestu.
Javornícky hrebeň je nádherný a naozaj odporúčame všetkým, aby si ho prešli. Skoro počas celej trasy sa držíme červenej značky, len na záver sme sa odklonili, aby sme do Čadce prišli lesom, a nie po asfaltke. Trasa vedie cez osady s veľmi pekne upravenými drevenicami. Dážď nás opúšťa už na vrchole Kamenité, kde stojí Mikovčákova rozhľadňa. Je tu aj prístrešok, sušíme sa v ňom a raňajkujeme. Odkladáme pršiplášte, pokračujeme cez Jakubovský vrch a vrchol Vrchrieka.
Z lesov sa odparuje vlhkosť, ktorá nám skrášľuje výhľady. Míňame sochy Kameňovník, Potvor a Trilobit, ktoré ozvláštňujú túto hrebeňovku, a za plného slnka prichádzame na Marťácky vrch s rozhľadňou Zákopčie. Jej autorom je Stanislav Mikovčák, ktorý na Kysuciach navrhol viacero rozhľadní a umiestil v nich svoje diela. Pre nás je to práve vhodný čas na väčší oddych. Počas obeda si sušíme nohy a topánky.
Hrebeň pokračuje na Chotárny kopec, slnko nás neopúšťa, okolie je krásne. Absolvujeme posledné stúpanie, odkláňame sa od červenej turistickej značky a pokračujeme po zelenej značke cez Vojtovské sedlo a osadu Kýčera. Klesanie po lesnej ceste je také prudké, že rozmýšľam nad tým, či to kedysi naozaj bola jediná prístupová cesta do osady. Podľa všadeprítomných božích múk je to takmer isté, takže im veru nie je čo závidieť. Zelená značka nás zrazu vyvedie medzi paneláky v Čadci. Ideme cez mesto k zaparkovanému autu a na chvíľku si dávame oddych pri káve. Tento deň bol dlhý, náročný, ale nádherný.
Oddych na bicykli – Bystrickou dolinou
Chata Dedovka – Oščadnica – Krásno nad Kysucou – Nová Bystrica priehrada – Nová Bystrica – Stará Bystrica – Krásno nad Kysucou – Oščadnica – Chata Dedovka
Po včerajšom namáhavom dni sme si naplánovali spoznávanie regiónu na bicykli. Pôvodný plán zahŕňal aj trasu okolo celej vodnej nádrže Nová Bystrica, ale uvážili sme dĺžku a prevýšenie a trasu skrátili. Toto rozhodnutie spolu s predpoveďou počasia nám sľubovalo, že nás čaká príjemný deň. Na bicykli sa dá prejsť v podstate celou Oščadnicou mimo ciest, po ktorých jazdia autá. Potom príde malé „esíčko“, ktoré vedie po hlavnej ceste, ale hneď po ňom sme sa napojili na trasu Kysuckej cyklomagistrály. A na nej už o chvíľu robíme prvú zastávku – na trase sa nachádza zrekonštruované nemecké guľometné podzemné hniezdo z vystuženého betónu, nazvané Tobruk.
V Krásne nad Kysucou sa Kysucká cyklomagistrála spojí s Bystrickou cyklomagistrálou, ktorá vedie Bystrickou dolinou po trase bývalej lesnej železničky. Na úvod podchádzame najstarší železobetónový most na Slovensku, v obci Kalinov si pozrieme iný most, a to Most lásky a priateľstva. Je tu povolené na znak lásky a priateľstva umiestniť na zábradlie mosta zámok a kľúče hodiť do vody. Nám je ľúto drahých cyklozámkov, a tak sa len odfotíme a ideme ďalej.
Z cyklochodníka odbočujeme aj pri Zborove nad Bystricou, aby sme sa pozreli na rímskokatolícky Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Za éry socializmu boli postavené iba dva kostoly a v Zborove je jeden z nich. Ukrýva v sebe dva poklady: sochu akademického sochára Alexandra Trizuliaka – Ukrižovanie Krista a štyridsať nádherných vitráží od akademického maliara Vincenta Hložníka. Vnútro kostola bolo zatvorené, ale v kostole je sklenená stena, ktorá nám umožňuje nazrieť dnu na výtvarné diela.
Vraciame sa na cyklochodník a pretože vieme, že nás čaká ešte veľa zaujímavostí, rozhodujeme sa dôjsť bez prestávky až na hrádzu nádrže Nová Bystrica, kde sa chceme obrátiť a zaujímavostiam sa venovať až cestou naspäť. Cyklochodník je veľmi príjemný, nemá skoro žiadne prevýšenie, až na záver – stúpanie na hrádzu vodnej nádrže Nová Bystrica. Na hrádzi si doprajeme malý oddych a ideme naspäť. Prechádzame cez Novú Bystricu, zastavujeme na zrekonštruovanom námestí, pokračujeme do Starej Bystrice – ťaháku tohto regiónu. Nachádza sa tam Slovenský orloj. Je to vlastne najväčšia drevená slovenská socha. Predstavuje sediacu Madonu, Sedembolestnú Pannu Máriu. Celé námestie je upravené v rovnakom štýle. Do celej hodiny, kedy je orloj v pohybe, máme ešte čas, a tak sa ideme naobedovať. Po obede stihneme ukážku, ako orloj funguje, a pokračujeme naspäť.
Zo Starej Bystrice sa už zastavujeme len na dvoch naozaj pekných drevených lávkach, aby sme sa odfotili. Potom už bicyklujeme bez zastavenia až domov. Príjemný oddychový deň dopadol na našu radosť podľa plánu.
Cez Veľkú Raču
Stanica lanovky Dedovka – vrcholová stanica s rozhľadňou Dedovka – Veľká Rača vrchol – hrebeňovka cez Kykulu – Sedlo Pod Vreščovským Beskydom – Vreščovka – Moravské – Oščadnica Magura – Oščadnica
Na dnešný deň bola hlásená popoludňajšia búrka, preto sme si na začiatok túry naplánovali vyviezť sa lanovkou, aby sme si skrátili a zjednodušili výstup na hrebeň. Využili sme lanovku Dedovka, na hornej stanici sme sa rozhliadli z pomerne novej rozhľadne, ktorá je opäť postavená podľa plánov Stanislava Mikovčáka a vo vnútri sa nachádza aj niekoľko jeho plastík.
Pokračujeme po zelenej značke na vrchol Veľká Rača krátkym a nenáročným výstupom. Na vrchole je malá vyhliadková plošina a na poľskej strane aj chata. Tú využívame na malé občerstvenie a po hrebeňovej červenej turistickej značke kráčame povedľa elektrického vedenia, väčšinou po poľskej strane alebo po hranici cez vrcholy Úplaz, Magura, Kykula až do sedla Pod Vreščovským Beskydom. Hrebeňovka je veľmi príjemná, počasie zatiaľ bez známok búrky, snáď len väčšie dusno nás udržuje v pozore. Nikde sa dlho nezdržujeme. V sedle nadobro opúšťame hranicu, schádzame do Vreščovky, od dobrých ľudí získavame do fľašiek vodu a opäť začíname stúpať. Obchádzame vrchol Kykula a na rázcestí Oščadnica Magura na nás už začína pršať. Zatiaľ len zľahka. Pridávame do kroku, v diaľke hrmí, obloha je zatiahnutá. Pozeráme sa do mapy a nachádzame skratku. Cesta zakreslená na mape už ale dávno nie je používaná, no my ju opäť prešľapávame, do pol pása vysokou trávou rýchlo klesáme až do Oščadnice, kde nás víta slnko.
Dnes sme mali šťastie. Aspoň na túre. Ozajstný dážď si nás našiel večer pri nákupe, keď sa spustila taká búrka, že sme nedokázali ani prebehnúť z obchodu k autu. Pri predstave, že nás to mohlo chytiť na túre, nám nebolo všetko jedno.
Cyklotúra cez osady nad Oščadnicou
Oščadnica – Rovne – Liesková – Chovancovci – Za Črchľov – U Bordža – Janečkov – Kliešťovci – Jamné – Vyšní Kubušovci – Nižní Kubušovci – Oščadnica
Na dnešnom cyklovýlete nemáme žiaden veľký cieľ, ale už samotná jazda nádhernou prírodou je zážitkom. Pod kolesami sa nám striedajú rôzne povrchy, od asfaltu až po kamenistý náročný terén. Prechádzame okolo domov uprostred lesov, ktoré tvoria menšie či väčšie osady. Čakalo nás náročné stúpanie a ešte náročnejšie klesanie. A keďže počasie nenaplnilo predpoveď a dážď neprišiel, my sme si užili aj pekné výhľady. Na chatu sme sa vrátili skoro a mali sme čas nachystať sa na ďalší deň. Čakalo nás totiž veľmi skoré vstávanie, pretože sme opäť museli použiť autobusové spoje. Skoré znamená o štvrtej, preto si už večer chystáme „lepeňáky“ a pobalení ideme skoro spať.
Javorníckym chodníkom II.
Vranča – horský hotel Portáš – Malý Javorník – Veľký Javorník – Butorky – Sedlo pod Lemešnou – Pod Dupačkou – Uzgruň
Skoré vstávanie má svoj dôvod. Náučný chodník Javorníky vedie z veľkej časti po hranici s Českou republikou a nedá sa prejsť ako okruh. Musíme nechať auto na konci trasy a autobusom sa dostať na jej začiatok. A to sa nedalo uskutočniť zo slovenskej strany. Auto teda nechávame v Uzgruni na českej strane a autobusmi s prestupom vo Veľkých Karloviciach sa dostávame do Vranče. Vystúpame k horskému hotelu Portáš, kde sa pre nás začína hrebeňovka. Po náročnom ráne radi začíname kávičkou, ktorú si s radosťou dávame v práve otvorenom hoteli. Slnko svieti a my máme pred sebou pekný deň.
Náuční stezka Javorníky je nádherný chodník, prechádza cez niekoľko vrcholov a sediel a na vrchole Stratenec stojí rozhľadňa. Aj keď nemalo vôbec pršať a my sme si ani nepribalili pršiplášte, rozmary počasia sa prejavili a z Malého Javorníka až na Stratenec nás sprevádzal slabý dážď. Ďalej už bolo opäť skvelé počasie a my sme si užívali nádherné výhľady z Veľkého Javorníka. Prístrešok v Sedle pod Hričovom využívame na obedovú prestávku, na rázcestí Pod Soliskom sa rozhodujeme, že prameň rieky Kysuca bude musieť na našu návštevu počkať, dnes k nemu neodbočíme. Máme už za sebou dlhý deň a ešte stále dosť dlhý pred sebou.
Zo Sedla pod Lemešnou nás čaká posledné stúpanie, krátke, ale „výživné“. Kúsok ďalej opúšťame náučný chodník a prechádzame na cyklochodník, ktorým sa dostávame priamo do Uzgrune k nášmu autu. Javorníky nám učarili, spokojní nastupujeme do auta a ideme si na chatu oddýchnuť. Čaká nás posledný deň, v zošite máme ešte zopár nenavštívených vypísaných zaujímavostí a cieľov. Predpoveď počasia nie je priaznivá, zvolíme si našu obľúbenú dažďovú formu výletu – autovýlet.
Autovýlet II.
Klokočovské skálie – Korňa a jej „divy“ – Živčáková – skanzen Vychylovka
Ráno máme voľné, žiaden budíček. No moje telo sa rozhodlo, že ideálne bude vstať o piatej, urobiť si kávu a písať dovolenkový denník, ktorý som celý týždeň zanedbávala. Postupne sa pridávajú ostatní, v pohode raňajkujeme, preberáme program a po deviatej vyrážame k prvému cieľu.
Klokočovské skálie je prírodná rezervácia v piatom stupni ochrany. Okrem chránených druhov rastlín a živočíchov je charakteristická tristo metrov dlhou pieskovcovou stenou, ktorá ukrýva geologickú raritu – kamenné gule. Okrem značenej turistickej trasy tam vedie aj nový náučný chodník. Žiaľ, ten je v dosť zlom stave, tabule prázdne, popadané. Len na úvodnej sú aj nejaké informácie. Nachádzame jednu guľu a niekoľko odtlačkov po ďalších vypadnutých. Zatiaľ nepršalo, ale už sa zaťahuje, nasadáme do auta a ideme ďalej. „Divy“ Korne. Pod takýmto heslom sme našli na nete informácie o dedine Korňa. Korňa ich má sedem, my sme videli tri.
Najprv zaparkujeme auto pri replike starého veterného mlyna. Originál sa nachádza v Osade u Šulcov a je v zlom technickom stave. V časti Korne – v osade U Muchov – nachádzame ďalší div – ojedinelý európsky unikát – prirodzený výver ľahkej ropy s občasnými výronmi samozapaľujúceho sa metánu. Okolie prameňa je pekne upravené, pri ceste sú aj informačné tabule. Počas prehliadky nám jemne mrholí. Nasadáme do auta a hľadáme ďalší div Korne. Múr histórie. Je to príbeh dvoch dreveničiek, ktoré sa už nedali zachrániť, a tak ich obec získala od majiteľov, zrenovovali priečelia a spolu s popisom histórie a fotografiami sú upravené do tzv. Múru histórie.
Aj so živými ovečkami je umiestnený pred futbalovým ihriskom a popred múr vedie cesta k ďalšiemu bodu nášho výletu – na Živčákovú. Roku 1958 sa tu zjavila Panna Mária Lurdská, preto sa stalo pútnickým miestom. Navštevuje ho veľa pútnikov, a tak je úzka cesta vybavená semaforom. Kedysi tu stála Kaplnka Panny Márie, ktorú nahradil v roku 2015 Chrám Panny Márie Matky Cirkvi. Súčasťou chrámu je aj vyhliadková veža, samozrejme, že na ňu vystúpime.
Už je celkom neskoré popoludnie, chceme stihnúť obed a po ňom ešte skanzen vo Vychylovke. Nakoniec sa nám to podarilo. Múzeum kysuckej dediny Vychylovka má, našťastie, cez víkend dlhšie otváracie hodiny. Bohužiaľ, už sme nestihli jazdu historickou úvraťovou železničkou, takže na Kysuce treba prísť ešte raz. Nielen kvôli železničke, v zošite zostalo ešte zopár cieľov, ktoré sme nestihli. Kysuce sú ďalšou oblasťou Slovenska, ktorá si nás svojou krásou, kultúrnou aj prírodnou, podmanila. Spokojní a plní zážitkov z nabitého týždňa sa v nedeľu vraciame domov, ale už v aute plánujeme ďalšie ciele. •
text a foto: Milada Renčová
