Posledné dni a týždne ma vojna na Ukrajine napĺňa veľkou bolesťou. Náš sused bol agresívne napadnutý jeho susedom a tieto udalosti, samozrejme, doliehajú aj na nás. Na niekoho viac, na iného menej, avšak nikto z nás by nemal k nim byť ľahostajný. Presne pred desiatimi rokmi som prešiel s mojimi priateľmi Ukrajinu zo západu na východ (od Ľvova až po Mariupoľ) a spoznal som tam veľmi veľa dobrých ľudí. Neustále v týchto dňoch myslím na nich a moje desaťročné spomienky ožívajú…
Ľvov
Prvú veľkú zástavku sme si urobili vo Ľvove (po ukrajinsky Ľviv). Najväčšie mesto západnej Ukrajiny symbolizuje tak trochu celú túto oblasť, ktorá sa v porovnaní so zvyškom krajiny na prvý pohľad javí najeurópskejšia. Ctí si ukrajinské tradície, hovorí sa tu po ukrajinsky a aj v minulosti tu bol najväčší vlastenecký zápal, ktorý sa dnes „kvôli“ vojne preniesol na celú krajinu.
Zo spoločnej histórie Rakúsko-Uhorska si Ľvov a jeho okolie zachovali kolorit nie je veľmi odlišný od iných stredourópskych miest, našťastie, nenarušilo ho relatívne krátke obdobie sovietskej vlády. Architektonicky mimoriadne zaujímavé mesto sa tak pýši, že je najmenej „sovietske“ na Ukrajine.
Prvý dotyk s ním sa mi spája s pocitmi výnimočnej atmosféry. V meste je hlboko zakorenená tzv. kaviarenská kultúra. Takmer na každom rohu centrálneho námestia a priľahlých ulíc nás lákali kaviarne v štýle z čias habsburskej monarchie nielen arómou, ale aj čarom starých čias, ktoré pripomínali aj mladé dámy v dobových kostýmoch. Historické centrum mesta zapísali v roku 1998 do Zoznamu UNESCO, pretože jeho stredoveký pôdorys bol takmer zachovaný a v jeho architektúre zanechali stopy viaceré etnické skupiny, ktoré tu žili.
Veľa krásnych pôvodných budov tohto mesta je výborným príkladom architektonických a umeleckých tradícií východnej Európy v kombinácii so západoeurópskymi vplyvmi. Zábery z tohto mesta dnešných dní nám však ukazujú skôr tisícky utečencov, ktorí tu našli dočasný príbytok a ich tváre odzrkadľujú predovšetkým bolesť, strach a nepokoj…
Kyjev
Na potulkách Ukrajinou, samozrejme, nemožno vynechať Kyjev (Kyjiv) – kolísku slovanskej kultúry a jedno z najkrajších miest východnej Európy. Dokonca ako máloktoré iné na svete sa môže pochváliť hneď dvomi zápismi v Zozname UNESCO – Chrám sv. Sofie z polovice 11. storočia a pravoslávny kláštorný komplex Kyjevsko-pečerská lavra.
Počas našej návštevy Kyjeva práve doznievali oslavy 1000. výročia založenia katedrálneho Chrám sv. Sofie, chrámu kyjevských metropolitov. Oslavy tohto významného výročia sa vtedy rozšírili aj do iných miest na Ukrajine i vo svete, aj Bratislava sa pripojila k týmto oslavám.
Chrám sv. Sofie (Sofiskij sobor) možno považovať za kolísku kresťanstva v Kyjevskej Rusi. Meno dostal podľa chrámu Hagia Sofia (Božia múdrosť) v Konštantínopole (dnešný Istanbul) a pôvodne bol navrhnutý tak, aby konkuroval tomuto chrámu. Mal symbolizovať nový Konštantínopol, hlavné mesto kresťanského kniežactva Kyjev, jeho náboženskú a politickú moc. Chrám sa pomerne rýchlo stal centrom vzdelanosti a kultúry, sídlila v ňom prvá škola a knižnica v Kyjevskej Rusi. Počas svojej existencie však zažil aj množstvo krušných chvíľ. Možno najťažšie obdobie predstavovala protináboženská kampaň v roku 1920 vo vtedajšom Sovietskom zväze, kedy politická vrchnosť plánovala zbúrať katedrálu, avšak našťastie sa to neudialo. Dnes len tŕpnem, či aj súčasní ruskí okupanti nemajú podobné plány…
Podobné genius loci má i Kyjevsko-pečerská lavra (Kievo Pečerska lavra). Tento pravoslávny kláštorný komplex s rozlohou 28 ha nad riekou Dneper patrí nielen k architektonickým skvostom, ale aj k najposvätnejším miestam pravoslávnych veriacich východne od našich hraníc. „Lavra“ znamená veľký kláštor a „pečerský“ je výraz pre jaskynný. Spojenie týchto slov dáva tušiť pôvod kláštora. Pustovníci tu viac ako pred tisíc rokmi vykopali na vysokom brehu rieky Dneper niekoľko jaskýň, kde sa modlili, študovali a žili v úplnej izolácii od okolitého sveta. Pritom vôbec netušili, že tieto jaskyne budú môcť byť využité ako úkryty pred ruskou agresiou v 21. storočí…
Podľa správ z dnešného Kyjeva sa miestni obyvatelia chránia pred bombardovaním ruskými vojskami aj v staniciach metra, ktoré patrí k technickým pamiatkam mesta. Možno nie sú také výstavné ako moskovské, ale zasa sú najhlbšie na svete. Akoby predznamenávali, na čo budú využité niekoľko desaťročí po ich výstavbe…
A ktovie, čo cíti v týchto dňoch Matka Vlasť – tento najznámejší symbol Kyjeva a jedna z najväčších sôch na svete, vypínajúca sa na vysokom pahorku na pravom brehu Dnepra. Možno sa k nej mnohí Kyjevčania ešte viac ako inokedy utiekajú o pomoc. Socha z nerezovej ocele stvárňuje ženskú postavu, je vysoká 62 metrov, s podstavcom pamätník meria 102 metrov. Keď sochu v roku 1981 dokončili, bola najvyššou sochou na svete, o desať metrov prevyšuje svetoznámu Sochu slobody v New Yorku. Dnes sa musí pozerať, ako berú slobodu „jej deťom“ potomkovia tých, ktorí ju možno stavali…
Iróniou osudu je, že oceľová socha Matka Vlasť je súčasťou areálu Národného múzea histórie druhej svetovej vojny, ktoré pripomína krvavé boje. Pred niekoľkými rokmi bol na Ukrajine prijatý zákon o dekomunizácii krajiny, ktorý okrem iného zakazuje symboly a propagáciu totalitných komunistických a nacistických režimov. Po celej krajine došlo k odstraňovaniu množstva sôch a pamätníkov spojených so sovietskou érou a boli premenované ulice aj celé mestá. Naopak, na sochách ukrajinských osobností a vlastencov sa objavovali uviazané ukrajinské vlajky a dnes je kombinácia žltej a modrej farby snáď najčastejšou farebnou kombináciou v celej Európe.
Charkov
Samozrejme, Ukrajina nie je len Ľvov a Kyjev, ale aj v súčasnosti ťažko skúšaný východ a juh krajiny. Sťaby pomyselnou deliacou čiarou jej územia bol donedávna Dneper (Dnipro), rieka takmer dunajských parametrov. Na našich cestách po Ukrajine sme sa k nej viackrát priblížili a mali sme možnosť objaviť aj mnohé z jej čarokrásnych zákutí, ktoré sú dnes frontovou líniou. Tá sa v súčasnosti nachádzala aj pri druhom najväčšom ukrajinskom meste Charkov (Charkiv). V porovnaní s inými ukrajinskými mestami majú v ňom rusky hovoriaci obyvatelia najvyššie percentuálne zastúpenie, preto je paradox, že je neustále ostreľované ruskými raketami. Ktovie ako vojnové ničenie a krviprelievanie prežívajú slovenskí misionári, u ktorých sme boli ubytovaní pred desiatimi rokmi. Každému pútnikovi a každému, kto ich požiada o pomoc, dali by aj „to prvé aj posledné“.
Doneck
Ďalším z mojich dotykov s Ukrajinou bolo aj mesto Doneck, centrum priemyselného regiónu Donbas, ktorého názov je dnes možno jedným z najfrekventovanejších slov na celom svete. Nie však v ekonomických či športových správach (miestny futbalový klub Šachtar v typicky oranžovo-čiernej kombinácii svojich dresov „dobyl“ nejednu futbalovú arénu v rámci Ligy majstrov či Európskej ligy). Na pochopenie toho, čo sa tam deje a aké to má príčiny, odporúčam vynikajúcu knihu Donbas. Svatobný apartmán v hoteli Vojna slovenského novinára Tomáša Forró, ktorý nedávno pôsobil v bojovej zóne východnej Ukrajiny na obidvoch stranách frontovej línie a podarilo sa mu zdokumentovať to, čo žiadnemu inému: výpovede, príbehy a osudy znepriatelených ľudí.
V mojich spomienkach je Doneck moderná metropola východnej Ukrajiny s pulzujúcim životom a množstvom mladých ľudí. V pamäti mi zostalo veľkolepé letisko, okolo ktorého sme prechádzali, a supermoderný štadión, ktorý sme navštívili. Tie padli medzi prvými v tomto vojnovom konflikte a predpokladám, že dnes by som už takmer nič v Donecku nespoznal.
Mariupoľ
Na záver mojich dotykov s Ukrajinou si nechám hrôzostrašný symbol tejto vojny a ruskej agresie – mesto Mariupoľ. Prvé, čo mi udrelo do očí, keď sme sa po štvorprúdovej ceste blížili od Donecka do Mariupoľu, boli obrovské komplexy metalurgického kombinátu a oceliarní. Ocitol som sa sťaby v dobe komunizmu u nás pred viac ako 50 rokmi, keď som ako dieťa takto vnímal mnohé priemyselné megalomanské stavby. Aké bolo však moje prekvapenie, keď sme prišli k brehu Azovského mora a Mariupoľ vyzeral zrazu celkom inak. Prívetivé, síce skromné, ale o to ľudskejšie letovisko. Bojím sa však, že dnes už z toho nič neexistuje a mnohí z tých milých ľudí, ktorých sme stretli a po večeroch s nimi debatovali, už nie sú medzi živými…
