„Poľana, Poľana,
celá je zoraná,
ej, chlapci hu zoraľi,
keť sa pasovaľi.”
Ľudová pieseň
„Na Slovensku nájdeme množstvo rozličných Polian a Polianok. Ich pomenovanie je odvodené od horských lúk, lemovaných lesom, ktoré vznikli buď prirodzene v hôľnom pásme nad hornou hranicou lesa, alebo ich vytvorili naši predkovia, spravidla počas valašskej kolonizácie. Najznámejšou z nich, často označovanou za ich kráľovnú, je Poľana, ku ktorej sa hrdo hlásia nielen Detvania, ale tiež Hriňovčania, Očovania, Hrochoťania, ba aj Ľubietovci, Šajbania či Čiernohandelci. Masív vysokej a rozložitej Poľany sa majestátne vypína nad týmito obcami a ich chotáre sa štverajú jej príkrymi a kamenistými svahmi, a to aj napriek tomu, že z tých našich, slovenských Polian, nie je najvyššia…“
Peter Urban: Poľana –kamenné srdce Slovenska (2015)
Legendárna Poľana je vrch aj orografický celok. Ich najvyšším bodom je 1 458 metrov vysoká Poľana (nazývaná tiež Zadnou či Detvianskou Poľanou). Len o pár metrov prevyšuje susedný hrebeňovitý dvojvrchol Prednej Poľany, ktorý od nej oddeľuje sedlo Priehybina. Poľana, ktorá je naším najvyšším i najzachovalejším vulkánom, si uchovala viaceré typické sopečné črty. Jej centrálnu časť tvorí kaldera, ktorú ohraničuje horský chrbát hruškovitého tvaru. Poľana, to nie sú len početné skalné útvary, ale aj pozoruhodné lesy, rastlinstvo a živočíšstvo. Rovnako ako aj horské lúčky, podľa ktorých je pomenovaná, či typické podpolianske laznícke osídlenie. Zachytené sú v početných piesňach, legendách, veršoch, prózach…
Pod Poľanou, v Očovej, sa narodil aj polyhistor Matej Bel (1684 – 1749). Vo Vedomostiach o Zvolenskej stolici z roku 1736 preto výstižne opísal aj vrchy, ktoré sa vypínajú nad jeho rodnou obcou. Kým orografický celok Poľana označuje ako Očovské vrchy, Detvianske predhorie nazýva Detvianskymi vrchmi.
„Očovské vrchy sú však vyššie a rozsiahlejšie ako Detvianske vrchy. Nad všetky sa týči vrch, ktorý sa volá Poľana, jeho mohutný vrchol vidno zoširoka a zďaleka. Zvyšok Očovských vrchov je taký rozsiahly, že z väčšej časti ostávajú takmer nepoznané aj pre samotných tunajších obyvateľov alebo aspoň ich vôbec nenavštevujú.“
Matel Bel: Zvolenská stolica (1736, v preklade Imricha Nagya 2017)
Poľanu si mnohí spájajú s veršami básnika, prekladateľa, literárneho kritika a kňaza Andreja Sládkoviča (1820 – 1872), ktorý pôsobil aj v Hrochoti. Kto by nepoznal známy úvod lyricko-epickej básne Detvan „Stojí vysoká, divá Poľana, mať stará ohromných stínov…“. Sládkovič však v Detvanovi pekne a výstižne ospieval aj jej vrchol a výhľad z neho.
„Kto ste videli, slovenskí bratia,
tej zbojníckej Poľany štít?
Skaliská, čo sa v oblakoch tratia,
jakby nebo chceli schytiť:
okolo bralísk bujné trávničky
a hadie prte, oviec chodníčky,
a výhľad cárovnej hory:
pod ňou sto dolín, sto dedín leží,
jakby kráľovná z vysokej veži
prezerala svoje dvory.“
Andrej Sládkovič: Detvan (1853)
O tom, čo vidieť z Poľany, napísal v pozoruhodnej monografickej publikácii o Detve tiež kňaz, etnograf, historik a politik Karol Anton Medvecký (1875 – 1937).
„Detvanská Poľana je len jednou čiastkou velikánskeho sboru vrchov známych pod názvom Poľany. Ona, čo matka, rozprestiera svoje kriedla nad detv. lazmi. „Kto na Poľane nebol, nevidel sveta“ – hovorí si ľud. A skutočne, z Poľany za jasna vidno Gemerský i Ľubietovský Vepor, Sitno i ďaleký kraj. Poľana je obľúbeným, lež aj obtižným bodom výletov ľudí prírodumilujúcich. K usnadneniu takýchto výletov upravilo panstvo na Poľanu cestu, ktorú si ľud Raištákom nazval.“
Karol Anton Medvecký: Detva (1905)
Poľanu, podpolianske lazy a ich obyvateľov, ako aj chýrnych podpolianskych zbojníkov poznal tiež spisovateľ, redaktor, nakladateľ, maliar, učiteľ Jozef Cíger-Hronský (1896 – 1960). Typickým spôsobom ich opísal v zbierke krátkych próz zo života ľudu pod Poľanou Podpolianske rozprávky.
„Mohol som i teraz veriť, že je Poľana taká, ako ju vo veršoch opisujú, a nie obyčajný, rozvalený kopec, rozkysnutý, popukaný a skamenelý peceň, do ktorého ani zahryznúť, ani zaorať.“
„Pod Poľanou nikdy sú nie dve chalupy vedľa seba, ale rozbehané sem i ta. Belejú sa po kopcoch sťa ohromný kŕdeľ, do ktorého udrel hrom, že roztratil sa na všetky strany a potom skamenel.“
„Že sú Podpoľanci žartovní a huncútski šuhajci-zbojníci, kradnú len tak z parády a pasie, a nie to, že ich je na tvrdom pecni nepomerne mnoho a nevedomky vyrastie tu miesto stebla nekorektný zákon: Ber, čo vidíš, však sa samo od seba za tebou nehne! No a od Poľany ničoho nevezmeš, lebo ničoho nemá, nuž ber barana od suseda a na zvolenskom a bystrickom jarmoku to, čo ti pod kabanicu príde…“
Jozef Cíger Hronský: Či je Hugala-Vahan zbojník a či je jeho Agáta hluchá (1932)
Vedec, geobotanik a pedagóg Rudolf Mykiška (1901 – 1970) študoval lesné spoločenstvá na Poľane a už v roku 1936 navrhoval lesy Zadnej Poľany na ochranu.
„Nejzachovalejší porosty jsou na jihozápadních, západních a severovýchodních svazích vlastní Poľany, které – vlivem reliefových poměrů – jsou vystaveny větrům již poněkud oslabeným a kde též větší souvislost porostů je sama již jakousi ochranou. Vyhovují i typicky vyvinutým podrostem. Z estetického hlediska jsou pozoruhodny svým pralesovým rázem, tím romantičtějším, čím je vyšší jejich poloha. Při vrcholku Poľany se smrčina opět poněkud rozestupuje, nikoli vlivem mechanických zásahů větru, nýbrž proto, že výška vrcholku odpovídá stupni, ve kterém se smrčina, ovlivňovaná celým souborem klimatických faktorů, počíná uvolňovat v »parkový les« a stromy semění v zákrsky..“
Rudolf Mikyška: Smrčina na Poľaně Detvanské a návrh na její ochranu (1936)
Neskôr sa výskumu a ochrane lesov a pralesov Poľany, ako aj ich popularizácii venoval tiež lesnícky výskumník, odborník na pestovanie lesa a pralesy, vysokoškolský pedagóg Štefan Korpeľ (1926 – 1998).
„Poľana, ktorá je časťou jednej z najrozsiahlejších súvislých lesných oblastí na Slovensku, je najzaujímavejšia práve po stránke lesníckej. Už ako dôvod oneskoreného prieskumu Poľany (najmä po stránke geologickej) sú udávané rozsiahle a neprehľadné pralesy, ktoré prikrývali Poľanu ešte do konca minulého storočia. Ešte aj dnes sú v tejto oblasti rozsiahlejšie časti ťažbou nedotknutých lesov tzv. pralesovitého charakteru, a to jednak na oboch stranách Hrochotskej doliny (nesprístupnené doliny a svahy, napr. Bruženský grúň, Šajbianky, Bútľavka a pod.), jednak na hlavnom hrebeni a svahoch skláňajúcich sa k Hriňovej a k Hroncu.“
Štefan Korpeľ: Niektoré krásy a zaujímavosti Poľany (1960)
Pedagóg, amatérsky astronóm, autor viacerých učebníc a publicista František Longauer (1899 – 1992) vydal zaujímavú publikáciu o Poľane. V nej okrem iného zvýraznil aj unikát polianskeho stratovulkánu.
„Veď i my máme Kilimandžaro, alebo ak chcete, Vezuv! Videli ste ho už? Poznáte ho? Viete, že v celej strednej Európe niet taký dobre zachovaný a veľký vyhasnutý vulkán, ako je naša Poľana nad Detvou? Preto nemusíte cestovať ani do Afriky, ani do Talianska, aby ste sopku, tento zvláštny výtvor prírody na vlastné oči videli. Stratovulkán Poľana je vzácnosť prírody, ktorú hodno navštíviť.“
František Longauer: Poľana – vyhasnutá sopka nad Detvou (1959)
Ďalší rodák z Očovej, básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ a publicista Ján Rob Poničan (1902 – 1978) opísal svoj prvý výstup na Poľanu z roku 1929 v publikácii Po horách – dolinách.
„Tak som sa po namáhavom výstupe vyredikal na Prednú Poľanu. Lúčka, na ktorej Hriňovčania kosili, drevená chata pod smrekmi, vedľa ľadová sprcha zo žliabku s vodou z neďalekých vyvieradiel… A ďalej popri nich – chráň si baganče, lebo ti nasiaknu vodou! – do horičky a na Priehybinu. Sedielko, kde sa Poľana na sever zvažuje do Hrochotskej doliny a na juh na Hriňovú… A zase horička-lúčka a ešte jedna horička a za ňou ďalšia lúčka, ktoré strmo objímajú vrchol Poľany-hory…
Z triangulačnej veže sa pohľad ponára do okolitých dolín, prekutáva nedohľadné diaľavy. Tu pod nohami Hriňová, Detva-mestečko, rozhádzané domčeky, stodoly a štály detvianskych lazov, kopce a hory, tam nižšie siluety Matry…“
Ján Poničan: Poľana, Poľana… (1959)
Novinár, dramatik, publicista, prekladateľ, pedagóg a ľudový rozprávač „Ujo z Detvy“ Ľudo Zelienka (1917 – 1977) sa v publikácii humorných príbehov zo života podpolianskeho ľudu Detvianska nátura nemohol vyhnúť ani podpolianskym lazom a ich obyvateľom.
„Na východ od staroslavného Zvolena, v dedinkách pod Poľanou a nadol k Lučencu, žili a žijú smelí, hrdí, ako jedle urastení Očovania, Detvanci, Hriňovčania, Slatinci a ostatní Podpolianci – holopupkári, ako ich okolitý ľud prezýva.
Väčšinou bývajú roztrateno po svahoch, kopcoch a dolinách, alebo, ako sa u nás hovorí, po lazoch. Okolo lazníckych samôt sú švíky svedomite obrobených políčok a lúk.”
Ľudo Zelienka: U nás pod Poľanou (1961)
Vedec, botanik, vysokoškolský pedagóg, folklorista, vynikajúci interpret ľudových piesní Milan Križo (1928 – 2021), rodák z Hrochote, bol nielen naslovovzatým znalcom ale aj popularizátorom Poľany, jej rastlinstva a folklóru.
„Ak sa voľakedy Poľana javila nielen mne, ale aj mnohým z nás, obyvateľom jej severozápadných svahov, ako ospevovaná, ale neviditeľná, objavil som jej mohutnosť a krásu až neskoršie. Poznával som jej jedinečnosť nielen v jej kyslinských útrobách, na jej hrebeňoch a lúkach, v Hrochotskej doline, či inde, ale hlavne pri pohľade na jej majestátny vrchol spolu s jej južnými svahmi. Tu mi ona žiarila spolu s Detvou asi tak ako Nitra so Zoborom, ako Liberec s Ještědom, ba ako Vitoš so Sofiou, či iné mestá so svojimi horskými patrónmi. Ba ešte krajšie, lebo si ju poeticky naladená duša lokálpatriota vykúzlila s jej svahmi a lazníckymi usadlosťami ako kvočku, ustarostenú mať, ochraňujúcu svoj drobizg rozlietaný po jej úbočiach.“
Milan Križo: Predhovor (2015)
