V príspevku sa venujem len relatívne úzkemu prihraničnému územiu na západe Slovenska. Rôzne sakrálne stavby nehodnotím ako architekt alebo kunsthistorik. Skôr ich vnímam ako miesta, kde sa človek zopár storočí, prípadne len pár rokov snaží o komunikáciu s Bohom, resp. hľadá prepojenie ľudskej duše s tajuplnou spirituálnou podstatou nášho sveta i vesmíru.
Väčšinu života som strávil na západe našej krajiny, tak mám hlboko v podvedomí zafixované, že tento kút Slovenska má z náboženského hľadiska, na rozdiel od viac gotického severovýchodu, prevažne „rekatolizačno-barokové“ korene, čo sa odrazilo aj v dominancii barokových sakrálnych stavieb. A to bez ohľadu na to, či ide o veľké kostoly alebo tzv. drobnú sakrálnu architektúru. Na pomyselný piedestál tunajšieho cirkevného baroka možno postaviť Baziliku Sedembolestnej Panny Márie, patrónky našej krajiny, ktorá na každoročnú púť do Šaštína-Stráží priláka tisíce kresťanov. Barokovým sakrálnym stavbám, hlavne kostolom s typickými kupolami, ktoré dotvárajú kolorit väčšiny miest a obcí tohto regiónu, sa pri potulkách vyhnem. Pozornosť chcem upriamiť na iné, z môjho pohľadu zaujímavejšie objekty, počnúc tými najstaršími, až po zopár novostavieb.
V súvislosti s prijatím kresťanstva na našom území, či už išlo o misiu z Franskej ríše alebo z Byzancie, sa treba pozrieť na prvé sakrálne stavby doslova „od podlahy“. Na viacerých veľkomoravských lokalitách totiž archeológovia našli len zá-
klady, z ktorých jasne vyplýva, že ich stavitelia boli ovplyvnení románskym slohom typickým pre toto obdobie aj inde v Európe. Zrejme najzápadnejšie na našom území je situovaná takáto sakrálna stavba v areáli hradu Devín, ktorej pôdorys je pomerne dobre vidieť z hradieb.
Keď by sme preleteli z Bratislavy severným smerom do Piešťan, kúsok od nich nájdeme nad Ducovým zvyšky menšieho slovanského hradiska Kostolec. V areáli veľmožského dvorca obohnaného replikou drevenej palisády sa nachádzajú aj základy menšieho kostolíka – rotundy s podkovovitou apsidou. Podľa odborníkov išlo o identickú „dvojičku“ Kostola sv. Juraja, ktorá sa po prestavbách zachovala v neďalekej Nitrianskej Blatnici. Predpokladá sa, že tak tieto dve stavby, ako aj dvojapsidovú rotundu tesne za riekou Moravou na hradisku v Mikulčiciach postavili v rovnakom období.
Na túto moravskú lokalitu sa dostaneme najjednoduchšie cez nedávno otvorenú lávku pri Kopčanoch. Kúsok za touto obcou v poli určite natrafíme na predrománsky Kostol svätej Margity Antiochijskej, ktorého korene siahajú pravdepodobne do deviateho až desiateho storočia a je považovaný za najstarší zachovaný kostol na našom území. Dosť je mu podobný románsky Kostol svätého Michala Archanjela v Dražovciach pri Nitre, no ten je situovaný už trochu bokom od prihraničného regiónu, na ktorý sme sústredili pozornosť.
Keď sa posunieme na sever z Dolnomoravského úvalu, kde stojí za zmienku ešte ranorománska Rotunda sv. Juraja v Skalici (11. storočie), tak povyše Trenčína natrafíme v pravostrannej nive Váhu na jednoloďový románsky kostolík s polkruhovou apsidou, ktorý postavili v 12. storočí. V tom čase to bolo v dedinke Pominovec (Pominovce), ktorá zanikla po veľkej povodni, preto dnes označujeme túto významnú pamiatku podľa najbližšej obce Sedmerovec ako Kostol sťatia svätého Jána Krstiteľa. Na rozdiel od zachovaných objektov, v ktorých sa občas uskutočňujú bohoslužby, nájdeme na úpätí pohorí tiahnucich sa po pravej strane Váhu aj schátrané sakrálne objekty. Pri ceste vlakom alebo autom sa neďaleko ústia Bošáckej doliny vedľa vrchu Hájnica mihne kamenná zrúcanina bez strechy. Alois Jirásek by zrejme ani priamo v Haluziciach nespoznal, že má pred sebou neskororománsky Kostol všetkých svätých, kde umiestnil časť deja svojej trilógie Bratstvo. Tento jednoloďový kostolík s polkruhovou apsidou a vedľa stojacou zvonicou, ktorý opevnilo husitské vojsko, pochádza zo začiatku 13. storočia. Ročne ho navštívi veľký počet turistov, ktorých sem priláka hlavne v tesnej blízkosti situovaná prírodná pamiatka Haluzická tiesňava – úzka roklina vyhĺbená eróziou Haluzického potoka.
Keď sa v Haluziciach vyšplháme na rozhľadňu Hájnica, odkiaľ máme ako na dlani kus Považia lemovaného horami, mali by sme si rezervovať ešte zo dve hodinky a vybrať sa Bošáckou dolinou smerom k Veľkému Lopeníku. V Bošáci nás „typizovaný“ barokový kostol neprekvapí ničím výnimočným, nemusíme sa tu preto zastavovať, no určite odbočme pri kaštieli v Zemianskom Podhradí doprava cez potok Bošáčka. Ocitneme sa pred zaujímavou stavbou, ktorá na prvý pohľad nepripomína kostol, keďže nemá vežu. Prečo to tak je, je dôsledok rozhodnutia katolíckej vrchnosti. Tá ho dovolila postaviť evanjelikom na prelome 18. a 19. storočia, len ak nebude mať vežu, podobne ako viaceré drevené artikulárne kostoly u nás – najbližšie k pohraničnému regiónu nájdeme takýto kostol na Orave v Leštinách. Empírová stavba protestantského kostola so stĺporadím po obvode bola v Zemianskom Podhradí vybudovaná na dubových pylónoch v močaristej pôde. Má elipsovitý pôdorys, nezasvätený návštevník vníma kostol ako kruhový. Zaujímavé je, že sa doň dá vojsť štyrmi vchodmi orientovanými na všetky svetové strany, pričom ani jeden nie je hlavný. Asi len málokomu by napadlo, že ešte vyššie v doline sa nachádza oveľa mladšia kruhová svätyňa. Nad osadou Španie, ktorá je súčasťou Novej Bošáce, môže mať návštevník pocit, akoby sa ocitol v predhorí Himalájí. Slovenskí vyznávači budhizmu, patriaci do medzinárodnej komunity Dzoghčenu, tu postavili nielen modernú meditačnú halu, ale aj exoticky vyzerajúcu stúpu, ktorá sa vyníma na pozadí pohraničného hrebeňa Bielych Karpát.
Východným smerom, ale podstatne bližšie než budhizmus, má korene aj najstaršie monoteistické náboženstvo – judaizmus. Židovské sakrálne stavby synagógy boli aj v západnej časti Slovenska zväčša cez druhú svetovú vojnu a po nej zničené (Bratislava, Nové Mesto nad Váhom a pod.), prípadne značne zdevastované (Bytča). Podstatne zachovalejšia je trenčianska synagóga, ktorej opakovaná rekonštrukcia sa práve začala. Táto historizujúca stavba púta pozornosť návštevníkov hlavne pre použité byzantské a maursko-orientálne stavebné prvky. Tie sú typické aj v prípade ďalších pekne zrekonštruovaných synagóg, napríklad v Malackách či Trnave, ale tiež objektov čakajúcich na opravu (Vrbové). Na rozdiel od synagóg, ktoré zväčša prestali slúžiť svojmu pôvodnému účelu, sa aj takto ďaleko na západ od našej východnej hranice začali v posledných rokoch objavovať svätostánky kresťanských cirkví východného rítu. Prakticky na dohľad od synagógy v Trenčíne bol v roku 2022 vysvätený Gréckokatolícky chrám (cerkev) sv. Cyrila a Metoda. Samozrejme, zaujme aj jeho pomerne moderný exteriér, no ešte pôsobivejšia je, hlavne pre nás Západoslovákov, vnútorná výzdoba s ikonami svätcov.
Pri návšteve Záhoria by sme nemali obísť Pravoslávny chrám Matky Božej Počajevskej v Holíči. Pri pohľade na tento o pár rokov starší pravoslávny chrám s pozlátenými cibuľovitými kupolami a okolitými poľami máme pocit, akoby sme sa ocitli na šírej ruskej rovine. Keby nebolo na našom území zlikvidované učenie vierozvestcov Cyrila a Metoda, určite by na nás nepôsobili takéto cerkvi exotickým dojmom. Ten, kto sa bude túlať po hrebeni Javorníkov, môže navštíviť ich súsošie a malý svätostánok len kúsok za hranicou na moravskej strane pohoria. Drevenú kaplnku s kupolou pripomínajúcou ich byzantský pôvod postavili a zasvätili solúnskym bratom na Radhošti v úplnom závere 19. storočia.
Tak ako druhá polovica minulého storočia nepriala na našom území židovským synagógam, podobne dopadli ešte v osemnástom storočí mnohé kresťanské kláštory. V rámci cirkevných reforiem, ktorými sa snažil cisár František Jozef II. obmedziť moc katolíckej cirkvi, zrušil aj viacero mníšskych rádov, čo malo za následok postupný úpadok a devastáciu opustených kláštorov. Z niektorých zostali do dnešných dní len ruiny – spomenúť možno lokalitu Katarínka v malokarpatských lesoch, kde sa snažia už pár rokov dobrovoľníci o zakonzervovanie kláštora i kostola. O niečo lepšie dopadol jeden z najstarších kláštorov u nás – Veľká Skalka pri Trenčíne. Je zaujímavý tým, že časť interiéru zasahuje aj do jaskynných priestorov. Asi je celkom prirodzené, že kláštory viac poznačené zubom času pútajú väčšiu pozornosť turistov než tie, ktoré sa zachovali v dobrom stave, napríklad kláštor pavlínskeho rádu v Marianke i Skalici, resp. tie, ktoré dodnes slúžia svojmu účelu, ako je v Trnave.
Fungujúce kláštorné areály nájdeme aj vyššie na Považí, napríklad kláštor františkánov v Beckove či pôvodne jezuitský kláštor v Trenčíne, ktorý tvorí jeden komplex s piaristickým kostolom v centre mesta. V Žiline majú svoje objekty dokonca štyri rehole – jezuiti, kapucíni, františkáni a dominikáni. Podobne je na tom aj naše hlavné mesto. Len málokto asi vie, že kláštor je aj súčasťou väznice v Ilave. Tá vznikla prestavbou pôvodného hradu.
Okrem spomenutých „veľkých“ sakrálnych stavieb sa v záujmovom území nachádza veľa menších objektov, napríklad väčšie i menšie kaplnky, božie muky i rôzne ľudové insitné stavbičky. K drobným sakrálnym stavbám by sme mohli priradiť aj množstvo kalvárií a krížových ciest. Narazíme na ne od Bratislavy cez Pezinok (Cajla), Skalicu, Šaštín-Stráže, Červený Kameň, Hlohovec, Malú Skalku pri Trenčíne, Dubnicu nad Váhom až po Bitarovú pri Žiline. Okrem uvedených príkladov oživujú krajinu aj v ďalších lokalitách. Napriek tomu, že ide o novostavbu, by som rád upozornil na bezbariérovú krížovú cestu Ladce – Budkov, ktorá vedie lesmi Strážovských vrchov pod vrchom Budkov k skalnému sanktuáriu, kde možno zažiť nielen výnimočný spirituálny zážitok, ale z nadmorskej výšky vyše sedemsto metrov sa pokochať aj pekným výhľadom na časť Považia.
Keď som už zabŕdol do sakrálnej moderny, nedá mi, aby som nespomenul ešte jeden neobyčajný objekt, ktorý sa nachádza až na Kysuciach, ale paradoxne je bližšie k západnej hranici než viaceré spomínané lokality na dolniakoch. Ide o Slovenský orloj v Starej Bystrici, ktorý asi väčšine z návštevníkov nepripomína tradičné sakrálne stavby, no určite medzi ne patrí. Celková kompozícia, ktorú navrhol akademický sochár Viliam Loviška, predstavuje Sedembolestnú Pannu Máriu. Srdcom orloja je tzv. astroláb, teda ciferník s astronomickými údajmi, ktoré boli špeciálne navrhnuté pre zemepisnú polohu tejto lokality.
Nuž, a keďže sa patrí ukončiť výlet za zaujímavými sakrálnymi stavbami v našom západnom pohraničí povestnou čerešničkou na torte, nebudem trocháriť, preto ponúkam celú tortu ozdobenú modrým marcipánom. Tak totiž na mňa pôsobí Modrý kostolík, teda správne Kostol svätej Alžbety, ktorý je považovaný za najatraktívnejšiu secesnú stavbu našej metropoly. Pomyselným oblúkom sme sa tak vrátili takmer do východiskového bodu nášho putovania.
Výber sakrálnych lahôdok v tejto časti našej vlasti určite nie je úplný. Verím, že sa nájde dosť ľudí s túlavými topánkami a záujmom o túto problematiku, ktorí ho doplnia o ďalšie zaujímavé objekty. Môžu sa zamerať, povedzme, na gotické sakrálne stavby, ktorých je tu ako šafranu.
foto: Jozef Májsky
