Sieť turistických chodníkov spolu s trasami náučných chodníkov umožňuje uskutočniť celodenný peší turistický prechod okolo Kremnice. Jazykom cyklistov môžem povedať, že okolo zlatého mesta uprostred Kremnických vrchov sa dá absolvovať akási pešia alternatíva „Tour de Kremnica“. Výškový profil nie je náročný, aj keď sa do trasy zaradí takzvaná horská prémia na Skalke. Zato dĺžka okruhu dá aj vytrénovanému borcovi dosť zabrať. Ak túru nepojmeme ako chodecké preteky, pohodlným tempom sa to dá stihnúť za približne desať hodín.
Pohľad do turistickej mapy Kremnických vrchov mi vnukol myšlienku vyraziť do kopcov okolo Kremnice a pozerať sa na krásne historické mesto zhora z rozličných perspektív. Tak som si to pekne naplánoval a čakal na priaznivú meteorologickú predpoveď. Napriek tomu, že bolo pár dní po Medardovi, predsa len prišla. Rokmi overené pramene mi zaručili tri po sebe idúce pekné slnečné júnové dni, a tak som vyrazil na svoju pešiu Tour de Kremnica. Vlak a autobus ma z Bratislavy dopravili do Ihráča včas, aby som si dal kratšiu túričku na zohriatie. Veď bez prológu sa žiadna poriadna Tour nezaobíde. Do podvečera som stihol cez Peňažnú, Prieboj, Kremnický štít a Kremnický Štós doraziť do Kremnice.
Z Kremnice na Krahule
Moja Tour de Kremnica sa ráno začala pekne zostra. Z mesta som vyrazil v ústrety vychádzajúcemu slnku po úzkom lúčnom chodníku do strmého svahu. Kúsok nad záhradami som došiel k legendárnemu slovenskému Semmeringu, prekročiac koľajnice pred jedným z mnohých tunelov na tejto famóznej železničnej trati. Vďaka dobrému rannému tempu som už čoskoro mohol pozerať z rozhľadne na Krahuľskom vrchu na všetku tú krásu navôkol. Z vtáčej perspektívy som obdivoval prvý výhľad na Kremnicu v tom správnom nízkom svetle za chrbtom , ako hra tieňa a svetla vykresľujú detaily jej historickej architektúry. Mesto ležalo podo mnou ako na dlani, ak by som bol neslušne zvedavý, mohol som ďalekohľadom zvrchu nazrieť oknami do súkromia Kremničanov a zistiť, čo dobré si dopriali na raňajky.
Presun z Krahuľského vrchu na neďaleké Krahule bol takmer po rovine, a teda ľahký. Do niekdajšej baníckej obce som sa vlastne dostal po chodníčku, ktorý jeho obyvatelia používali na cestu za prácou v Kremnických Baniach. Keďže cesta bola strmá a hrboľatá, baníci z nej vraj mali boľavé nohy. Preto sa ich dedina kedysi volala po nemecky Blaufuss, čiže Modrá noha.
Z Krahúľ na Skalku
Na Krahuliach sa pre mňa začalo dobýjanie horskej prémie na Tour. Spodný strmší úsek, vedúci po zakvitnutých zjazdovkách, je plný výhľadov, akurát Kremnicu odtiaľ nevidno. Horný miernejší úsek ubehol ako voda a čoskoro ma chodník doviedol na Skalku. Mojím cieľom bolo pozrieť sa zblízka na miestne via ferraty, ktoré tam v čase mojej poslednej návštevy pred viacerými rokmi ešte neboli. Prvú z dvoch adrenalínových zábaviek som objavil blízko Chaty na Skalke.
Ferratový svet je dobre maskovaný stromami a ukrytý v tmavej intimite lesa. Pre lezcov, ktorí potrebujú na svoje výkony publikum, je ako stvorená ferrata Komín. Je vybavená visutým mostom ponad priepasť a cestami šplhajúcimi sa po andezitových skalách na hrane horského hrebeňa s nekonečne otvoreným priestorom smerom na bystrickú stranu. Pravdupovediac, ani ma veľmi nelákalo pustiť sa do gymnastiky na skale, stačilo mi pozorne sledovať z nádherných vyhliadkových miest odhodlanie iných. Odvážlivci ma presviedčali, že to nerobia po prvý raz. Žiaľ, keď už som bol na odchode, do ferraty sa chystala naliezť skupinka, ktorá na mňa pôsobila ako „kravaťáci z kanclov“ na firemnom team buildingu, ako sa dnes hovorí podnikovým výletom. Keby som chvíľku zotrval, možno by som uvidel naživo, ako funguje miestna horská služba. Tá vraj na ferratu občas zavíta, lebo niektoré cesty sú viac ako náročné aj pre zdatnejších lezcov.
Zo Skalky do Kremnických Baní
Na návrat na Krahule som využil rovnakú trasu. V dedine som sa po asfaltke priblížil k ďalšiemu cieľu mojej Tour. Našťastie, veľa áut po nej nechodí. Z cesty som odbočil na Trnovník s povesťou fantastickej vyhliadky. A naozaj, skalka s krížom je vysunutá do svahu asi ako kazateľnica do priestoru chrámovej lode, preto z nej vidno ešte o čosi viac, ako býva na vyhliadkach zvykom. Vychutnávajúc si výhľad, zabudol som, že tu ľudia pachtiaci po bohatstve márne hľadajú vchod do tajomnej jaskyne so zlatými stenami a stropom. Podľa povesti sa jaskyňa otvára len raz ročne, na Zelený štvrtok, keď vraj kostolné zvony odlietavajú do Ríma. Tak by som ani ja neuspel, pretože bol jún a navyše som nepoznal čarovnú formulku. Radšej som si vychutnával radosť z iného pokladu, ktorým je ohromujúca, takmer kruhová panoráma navôkol. Vmestí sa do nej aj Kremnica, ibaže je odtiaľ pomerne ďaleko. Zato Kremnické Bane sú od Trnovníka čoby kameňom dohodil. Vpravo vidno tiež celkom blízko biely Kostol sv. Jána Krstiteľa. Svieti na zelenej lúke ako drahokam pohodený do trávy. Čoskoro som okolo neho prechádzal, ale neodbočil som. Bol som tam už nespočetne veľakrát. Navyše práve dorazil zájazdový autobus, z ktorého sa vyhrnul dav turistov bažiacich po „selfie“ v samom strede Európy. Tak som radšej pokračoval až na križovatku s hlavnou cestou nad Kremnickými Baňami.
Z Kremnických Baní na Jarabicu
Na križovatke nad Kremnickými Baňami som si mohol zvoliť kratší variant návratu do Kremnice, čo by ale nebola tá správna Tour. A tak som vstúpil na územie, kde inak hustá sieť turistických chodníkov v srdci Kremnických vrchov chýba. Vyrazil som do terénu, kde sa nedalo zablúdiť. Pohodlné stúpanie poľnou cestou na plochý vrchol Jarabice mi trvalo trochu dlhšie. Niežeby som už nevládal, ale musel som sa stále zastavovať a obzerať tú nádheru za chrbtom. Na severnej strane sa rozprestierala široko otvorená lúčna krajina so svätojánskym kostolíkom s kulisou rozložitej Flochovej v pozadí. Blízko vrcholu Jarabice však nastal problém, ktorý som v tej chvíli neriešil prvý ani posledný raz. Elektrický ohradník mi bránil pri dosiahnutí cieľa. Ohradzovanie pozemkov drôtmi, ktoré spôsobujú neškodné elektrické šoky, sa stalo celoslovenským fenoménom. Turistom obmedzujú voľný pohyb po krajine. Cesta popri ohradníku pokračovala celkom iným smerom, ako som chcel, a tak som po krátkej úvahe lanká opatrne prekročil a pokračoval v Tour podľa pôvodného plánu. Vlastne nebolo nad čím uvažovať, lebo obchádzaním ohradeného pasienka by som sa do Kremnice do večera nevrátil. Vyrazil som na Jarabicu s miernymi obavami, či sa na mňa odniekiaľ znenazdajky nevyrúti nejaký býček. Po pasúcom sa dobytku však nebolo ani chýru ani slychu.
Z Jarabice do Kremnice
Z plochého vrcholu Jarabice až tak veľa nevidno, lepší výhľad sa mi naskytol z východného okraja pasienka. Uvidel som Kremnicu z dosiaľ nepoznaného uhla pohľadu. Na okraji lesa som naďabil na miesto, kde elektrický ohradník preťal trasu náučného chodníka smerujúceho na Jarabicu. Po ňom som sa priblížil k miestu s najväčšou koncentráciou kremnických zlatých baní, dnes ukrytých v hustom lese. Posledným výstupom som sa dostal nad obrovskú jamu, nazývanú Šturec. Podľa legendy sa tu stalo veľké nešťastie. Prepadlisko vzniklo v dôsledku mohutného kolapsu poddolovaného svahu vyvolaného zemetrasením. Historické pramene uvádzajú, že veľké otrasy tu zaznamenali v roku 1443. O život pritom prišlo asi deväťdesiat baníkov.
Jedna z trás rozvetveného náučného chodníka ma doviedla na poslednú prémiu mojej súkromnej Tour de Kremnica. Na kalvárii síce výhľad na Kremnicu znemožňuje terénna hrana, ostatné krajinné dominanty Kremnických vrchov sa však ukazujú v plnej kráse. Na zaujímavej kruhovej vyhliadke ma dve šípky posielajú do Ríma a Jeruzalemu. Mne však v tej chvíli stačí najbližší možný cieľ – mesto Kremnica, ktorá je v lúčoch zapadajúceho slnka azda najkrajšia.
Foto: J. Lacika
