Hoci je kremnická Skalka skôr rajom zimných športov, my sme sa rozhodli preskúmať jej krásy a okolie v lete. Ubytovali sme sa v miestnej chate a ešte v ten deň sme sa vybrali na Peknú vyhliadku, situovanú nad jedným z lyžiarskych svahov.
Po akrátkom nenáročnom výstupe nás čakal pohľadnicový výhľad na fatranskú Krížnu a Rakytov, Nízke Tatry, Západné Tatry a na mesto Banskú Bystricu. Neskôr sa rozpršalo, a tak sme sa prechádzali asfaltkou okolo vysielača. Les dýchal vlhkosťou, voňal po Tatrách a z listov stromov na nás padali veľké kvapky vody. Očami sme hľadali materinu dúšku a popritom sme objavili horské jahôdky.
Nasledujúce ráno nás vítalo jasné a slnečné počasie, priam vyzývalo na poriadnu turistiku. Rozhodli sme sa navštíviť Králickú tiesňavu, a to pešo zo Skalky. Deti sme si naložili na chrbát a po modrej turistickej značke sme smerovali k obci Králiky. V Bystrickom sedle sme opustili hrebeň a strmým, kamenisto-zemitým chodníkom sme prudko klesali dolu. Boli sme v tichom a tmavom lese úplne sami a napadlo mi, že ak sa niekedy stretneme s medveďom, bude to práve tu. Namiesto medveďa sme ale objavili odbočku na vyhliadku a bola to veru netradičná vyhliadka, priamo sponad skokanského mostíka. Rátali sme staré zhrdzavené schody mostíka, ktorý je dnes už iba spomienkou na voľakedajšie úspechy a prehry pretekárov. Absolútnym rekordérom mostíka bol vraj Štefan Slivka, ktorý v roku 1942 skočil 70 metrov.
Po strmom úseku sme si vydýchli a popod skokanský mostík sme pokračovali príjemnou zvážnicou ďalej. Otvoril sa nám výhľad na Veľkú Fatru a na rekreačné stredisko Králiky, kam sme po chvíli prišli. Turistický chodník sme vymenili za strediskovú asfaltku a neustálym klesaním sme prišli k rázcestníku U Ruskov. Tu sme sa od modrej trasy odpojili. Prešli sme okolo miestneho penziónu do centra obce, kde sme márne pátrali po značkách vedúcich k tiesňave. Až za dedinou sme objavili malú nevýraznú tabuľku Králická tiesňava a malé parkovisko pre autá. Dočítali sme sa, že tiesňavu či kaňon vyhĺbil Farebný potok a pre návštevníkov je sprístupnený jeho dvojkilometrový úsek. Chodník vošiel do tieňa lesa po pravej strane potoka, neskôr nás drevený mostík previedol na druhú stranu. Spočiatku sa nám miesto nezdalo výnimočné, ale potom nás úplne pohltilo. Nedotknutý les, v strede zvažujúcich sa svahov plynúci potok, všade vôkol bizarné tvary stromov, a to všetko v tajomnom prítmí.
Ďalším mostíkom sme sa vrátili na druhú stranu potoka, začali sme stúpať úzkym chodníkom hore svahom. S námahou sme preliezli vyvrátený strom a potom sme v hĺbke pod nami zahliadli krásne dolomitové skalnaté steny, vysoké možno aj dvadsať metrov. Po chvíli nás tabuľka na chodníku upozornila na vodopád. Po krátkom, ale strmom zostupe k vode sa za záhybom svahu objavil v celej svojej kráse! Ostali sme stáť a iba pozerali na tú výnimočnú skalnatú scenériu. Vodopád, vysoký sedem metrov, padal priehlbinou skalnatej steny dolu do jazierka, ku ktorému sme opatrne prešli, a tu, v absolútne nenarušenej prírode sme sa na chvíľu zložili.
Stúpajúc chodníkom sme objavili ďalší výhľad na vodopád. Vyhliadka však bola exponovaná, a tak som sa k nej predierala sama a pomedzi kríky obdivovala tiesňavu zhora. Čakal nás už iba zostup k miestu na opekanie, kde sa nachádzalo zopár rekreačných chatiek. Kým sa zohrieval obed, zistili sme, že sa chodníkom nemusíme vracať, ale môžeme pokračovať ďalej. Pohľadom z bodu zlomu vodopádu na skalnaté brány sme sa rozlúčili s tiesňavou a potom viac intuitívne než po značkách sme sa okruhom vrátili do obce. Tu sme prekvapivo konečne objavili značku náučného chodníka. Čakal nás ešte výstup na Skalku. Keďže strminou sa nám späť nechcelo, otvorili sme mapu a s potešením sme objavili chodník, ktorý pozvoľne stúpal úbočím lesa hore na hrebeň, a to bez strmých a šmykľavých úsekov. Vyliezli sme z ticha a tmy lesa späť na slnečný hrebeň, ocitli sme sa v Králickom sedle. K večeru sa citeľne ochladilo, a tak sme sa priobliekli. O šiestej večer sme dorazili na chatu unavení, ale spokojní, že sme zdolali dnešný cieľ.
Na ďalší deň sme sa vybrali preskúmať vulkanické skaly Kremnického Štósu – prírodnú rezerváciu ležiacu nad Kremnicou. Tentoraz sme sa odviezli autom až do mesta. Naložili sme si nosiče s deťmi na chrbát a začali sme stúpať po žltej turistickej značke, ktorá viedla schodíkmi Kremnice z ulice na ulicu. Napokon sme prekročili železničné koľaje a vnorili sa do lesa. Prekvapilo ma, že po chvíli príjemného klesania sme začali stúpať a dostali sme sa na panelovú cestu, kde nás vítala akási náučná tabuľa s chodníkom idúcim doľava. Až neskôr som zistila, že prírodná rezervácia Kremnický Štós je súčasťou niekoľkých prírodných zaujímavostí, pospájaných náučným chodníkom Zelená cesta. Náučný chodník sme v pláne nemali, a tak sme pokračovali žlto značkovaným chodníkom ďalej a hľadali skaly Štósu. Stúpali sme čoraz strmšie, keď sa tu zrazu pred nami zjavila náučná tabuľa Alžbetina skala. Spoza nej sa nám naskytol krásny výhľad do údolia a na okolité osady. A keď sme sa otočili, uvideli sme skalu s pamätnou tabuľou, osadenú v roku 1898 pri príležitosti tragickej smrti cisárovnej Alžbety.
Pokračovali sme strmo ďalej a obdivovali kamenné more, obrastené machom a osvetlené slnečnými lúčmi. Stúpanie sa nám už zdalo nekonečné, keď zrazu sme sa vynorili z lesa a narazili na tabuľu s názvom a popisom Kremnického Štósu. Konečne! No namiesto skál sa pred nami otvorila obrovská spasená lúka s nádhernými kvetmi (rastie tu napríklad vzácny šafran Heuffelov, ľalia zlatohlavá a lykovec jedovatý), uprostred napájadlo pre kravy. Značka náučného chodníka sa tu záhadne stratila a žltá pokračovala krížom cez lúku ďalej na Kremnický vrch. Na plochom veľkom kameni, ležiacom v strede lúky, som zložila ťažký náklad z chrbta a rozmýšľala nad „stratenými“ skalami. Moja polovička namiesto zamyslenia zapla techniku a víťazoslávne mi oznámila, že „ten Štós“ je kdesi 300 metrov pod nami.
Bol už čas obeda, a tak sme sa chceli najesť, no pri vybaľovaní nosičov vysvitlo, že chlebíky ostali na chate. Nasýtili sme sa aspoň krásnymi výhľadmi z lúky. V úzkom páse nad horizontom sa črtalo Sitno a Štiavnické vrchy, nad ktorými viseli ťažké husté čierne mraky. Po chvíli oddychu sme sa rozhodli, že nebudeme strácať ťažko nadobudnutú výšku a pôjdeme chodníkom ďalej až na neďaleký Kremnický vrch (1 008 m). K lesu nás smerovali vysoké drevené palice so značkou a číslom na horskú službu. Pod lesom sa ale značka stratila, a tak sme pokračovali vychodeným chodníkom ďalej. Po chvíli sme dosiahli vrchol, čo sme zistili podľa rázcestníka pribitého na strome. Pobavilo nás, že bol bez žltej značky. Kúsok vyššie sme objavili miesto s pokojnou atmosférou, malú čistinku s kameňom a dreveným krížom. S vidinou strateného štósu, dažďa a hladu sme sa dlho nezdržali. Klesali sme späť vysokou trávou a potom naľavo od turistického značenia na západnú stranu Kremnického vrchu. Orientácia bola náročná, pretože tu už žiadne značky a ani vychodené chodníky neboli. Po chvíli sme náhodne narazili na ďalšiu náučnú tabuľu na kraji lesa. Prešli sme úzkym chodníkom za ňu a ocitli sme sa na krásnej skalnatej vyhliadke, z ktorej bol pôsobivý výhľad na Kremnicu a okolité kopce. Skaly pod našimi nohami prudko padali dolu a rozmýšľali sme, ako sa k nim dostaneme. Vzrušení sme sa vrátili na lúku a rozhodli sa pokračovať dolu kopcom, kde sme napokon narazili na cestu, ktorá viedla do Nevoľného a Kremnice.
Išla som popredu hľadať značku, vtom som začula pohyb akéhosi zvieraťa a zamrznutá som rozmýšľala, či to bol rys, líška, srnec alebo medveď. Podľa mapy sme na chvíľu opäť vošli do prírodnej rezervácie Kremnického Štósu (tentoraz z druhej strany), žiadne skaly sme nenašli. Klesali sme ďalej zvážnicou a pomaly ale isto som sa v duchu lúčila so skalami, ktorých steny, rebrá, veže a sutiny som túžila vidieť. Vyšli sme z lesa a ešte dlho sme kráčali okrajom Kremnice a potom ešte dlho do centra k autu. Pod lesom, pri jednom z domčekov stál na dvore domáci, ktorý sa nám prihovoril. Neuveríte, hľadané miesto so skalami dobre poznal. A nevymýšľal si, vravel, že sa tam chodí aj liezť. Tak nabudúce!
Posledný deň dovolenky sme sa vybrali nenáročným chodníkom hrebeňa k chate Hostinec. Z hrebeňa sa nám už po chvíli otvárali výhľady na Sitno, Banskú Bystricu, Nízke Tatry a Západné Tatry. Na ľavej strane chodníka sme objavili niekoľko skalných vežičiek a prerušenú skalnatú stenu, spod ktorej vyleteli dva mladé sokoly. S kondíciou z predchádzajúcich dní sa nám išlo veľmi dobre a v tempe nás zastavilo až stúpanie na Zlatú studňu. Vítal nás tu altánok, kde sme si chvíľu oddýchli a napili sa vody. Zaujímavé bolo, ako sa charakter lesa, ktorým sme prechádzali, neustále menil. Raz bol rozprávkový, inokedy hnedý, potom zas vlhký tmavozelený či suchý presvetlený a potom plný výhľadov.
Keď sme prišli na Velestúr (miesto, ktoré je označované aj ako mohyla či obetné miesto), obišli sme andezitovú skalku koldokola a hľadali vytesaný nápis, ktorého pôvod a význam je spochybňovaný. Po dlhom hľadaní sme nápis napokon našli. Z Velestúru sme zostupovali po žltej značke, vošli sme opäť do lesa a potom za odbočkou doprava, kde na nás vykukol domček ako v rozprávke. Sme v cieli! Teda v polovici cesty. Nebol tu iba domček, ale dva domčeky, prameň a kopec lavíc na sedenie. Miesto zdobila skala pripomínajúca tvár, lebka zvieraťa na strome a kúsok rozprávkového dreva. Sadli sme si do tieňa chaty a keďže sme mali vynikajúci čas (skrátili sme cestu z troch hodín o hodinu!), nikam sme sa neponáhľali.
Asi po hodine oddychovania sme sa začali zberať späť. Smerovali sme po modrej značke širokou zvážnicou na Tri kríže. Na pravej strane sa nám otvorili výhľady na zalesnené kopce a popri chodníku sme obdivovali rôzne skalničky a papraď. Objavili sme aj lanovku, slúžiacu na prevážanie dreva. Na Troch krížoch, kadiaľ viedla voľakedy starobylá stredoveká cesta z Banskej Bystrice do Kremnice, nás vítal altánok, drevený kríž, skalka s milým nápisom a úzky výhľad s tabuľou popisujúcou, čo vidíme. No predsa Nízke Tatry a Západné Tatry. Potom nás čakalo už iba mierne stúpanie späť na Velestúr. Putovanie hrebeňom späť na Skalku nám spestrilo stretnutie s jeleňom a dážď s ochladením. Keď sme dorazili na chatu, vyšlo samozrejme slnko. Deti sa celý večer pýtali, kde je malý domček (altánok) a kde je značka. Napokon unavené zaspali a my s nimi.
foto: Viera Poláková
