Cez známu dlhú ulicu Palisády v centre Bratislavy sa okolo hlavnej brány Bratislavského hradu dostaneme až do uličiek vilovej štvrte nad hradným areálom. Jednou z nich je Čelakovského ulica. Uprostred nej sa nachádza dom, ktorý bol bratislavským bydliskom významného literárneho teoretika a kritika Františka Votrubu.
František Votruba (1880 – 1953), pôvodom Čech, narodil sa v roľníckej rodine na samote Hrachov, patriacej obci Chyšky neďaleko Tábora. Roku 1922 dostal pozvanie do Ružomberka od tamojšieho nakladateľa a kníhkupca Karola Salvu. Ten sa o mladom nadanom redaktorovi pravdepodobne dozvedel od Karola Kálala, českého autora viacerých kníh o Slovensku.
V Ružomberku bol len rok, no stačil tu založiť edíciu Slovenská knižnica, do ktorej presadil najlepšie diela slovenskej realistickej prózy. Roku 1903 odišiel do Budapešti za redaktora Slovenského týždenníka a neskôr Slovenského denníka, kde pôsobil plných sedem rokov. Z literárneho hľadiska je dôležité, že v tomto období sa stal generačným kritikom a teoretikom nastupujúcich básnikov „slovenskej moderny“ – Ivana Krasku, Janka Jesenského, Ivana Galla, Vladimíra Roya a iných. V roku 1910 sa vrátil do Prahy, na svoje prvé redakčné pracovisko – do časopisu Čas. Kontakty so Slovenskom však neprerušil. Neustále sledoval slovenskú literatúru a kultúru a písal o nej zasvätené glosy, články i širšie štúdie. Po vzniku ČSR sa vrátil na Slovensko a v dvadsiatych a tridsiatych rokoch tu rozvinul bohatú redaktorskú, literárnokritickú a literárnovednú činnosť. Bol redaktorom Slovenského denníka a neskôr šéfredaktorom Slovenskej politiky a vedúcou osobnosťou mnohých literárnych časopisov, revue a zborníkov, ako boli Prúdy, Slovenský svet, Slovenské dielo a iné. Po nástupe fašizmu odišiel do penzie a odsťahoval sa do Prahy, kde ilegálne spolupracoval s odbojovým Českým kurýrom.
Po oslobodení sa opäť vrátil na Slovensko, a hoci mal už šesťdesiat rokov, s príznačným nasadením sa zapojil do kultúrnej práce. Stal sa šéfredaktorom časopisu Roľnícka nedeľa a roku 1951 vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. Práce Františka Votrubu z rokov 1909 – 1922 vyšli súborne v dvoch zväzkoch pod názvom Literárne štúdie (1950), práce z druhého obdobia jeho činnosti v dvoch zväzkoch Vybraných spisov (1954 – 1955) a v samostatných výberoch. Editorom týchto súborov bol naslovovzatý literárny historik Ivan Kusý.
Od obytného domu Františka Votrubu na Čelakovského ulici sa teraz môžeme vybrať dolu Palisádami na ulicu Fraňa Kráľa, pred dom číslo 21. Byt na prízemí tohto domu bol dlhoročným a posledným bydliskom básnika, národného umelca Jána Smreka (1898 – 1982), o živote a tvorbe ktorého sme rozprávali v jeho rodisku Melčice-Lieskové. Jeho život a literárnu tvorbu, ktorá sa zrodila v Bratislave, si pripomenieme v budúcom čísle v kapitole o bratislavskej bohéme.
V Bratislave na Strakovej ulici č.1, ktorá ústi zo severnej strany na Hviezdoslavovo námestie, je pamätnou tabuľou a bronzovou bustou označený aj obytný dom, ktorého jeden z bytov bol dlhoročným bydliskom dramatika Štefana Králika (1909 – 1983). Narodil sa v Závodí, ktoré je už dávno súčasťou západnej časti Žiliny. Do Bratislavy prišiel dvakrát za rozhodujúcimi míľnikmi svojho života. Po prvý raz ako gymnazista na štúdiá medicíny roku 1927 a druhý raz tesne po vojne už ako skúsený lekár, predtým pôsobiaci na viacerých miestach Slovenska, ba i na Morave. No zároveň sem prišiel aj ako známy dramatický spisovateľ, pevne rozhodnutý rozvíjať toto umenie i naďalej. Ako dramatik mal už za sebou premiéru sociálnej drámy z dedinského prostredia Mozoľovci (1942) v Martine, veršovanej drámy s námetom zo starovekého Egypta Veľrieka (1943) vo Zvolene i dedinskú tragédiu Trasovisko (1944) v Prešove. Zostávalo už len dobyť javisko našej prvej scény. Podarilo sa mu to veľmi rýchlo, tentoraz hrou z intelektuálskeho prostredia Posledná prekážka (1946). Potom sa už stal jedným z dvorných autorov Slovenského národného divadla.
Peknou pamätnou tabuľou je označený aj obytný dom na Medenej ulici č. 35, v ktorom prežil posledných päť rokov svojho života básnik Ján Kostra (1910 – 1975), rodák z Turčianskej Štiavničky pri Sučanoch. Autor básnického diela, ktoré obsahom, dosahom i rozsahom zodpovedá jeho talentu. Okrem literárneho talentu mal aj výrazné maliarske nadanie. Medzi stenami a v izbách tohto bytu však už veľa nového nenapísal. Venoval sa vtedy najmä autorsko-korektorskému jazykovému cibreniu jednotlivých zväzkov svojho súborného diela, ktoré vyšlo v sedemdesiatych rokoch v štyroch zväzkoch pod názvami Prvých sedem (1970), Za ten máj (1971), Nepočká jeseň (1973) a Prvé a posledné (1977). Knižného vydania štvrtého zväzku vybraných spisov sa už nedožil. No robil na ňom do poslednej chvíle, veď v skutočnosti mali byť a aj sú prológom i epilógom jeho tvorivej básnickej cesty životom uprostred slovenského národa. Je zaujímavé, že viac času presedel nad už hotovými, v mladosti časopisecky publikovanými básničkami a vždy vraj veľmi dlho zvažoval každý poetický i jazykový zásah do ich štruktúry. V skutočnosti z tých básničiek k nemu vždy prehovorila jeho vlastná mladosť. A s mladosťou, najmä vlastnou, sa vždy radi zhovárame. Napriek tomu, že neveľmi sa ráči s nedočkavou jeseňou. Nepočkala dlho jeseň ani na básnika Jána Kostru. Zobrala si ho ako „javorový list“ vo veku 65 rokov.
Uprostred Grösslingovej ulice stojí aj viacpodlažný, vo funkcionalistickom štýle postavený administratívny a obytný dom s číslom 24. Skromná čierna tabuľa na priečelí vedľa vchodu hlása: „V tomto dome žil v rokoch 1935 – 1951 Doc. MUDr. Ivan Stodola, dramatik a zakladateľ sociálneho lekárstva.“ Šestnásť rokov v živote človeka nie je málo, je to viac ako jedna tretina produktívneho života. Z toho vyplýva, že priestory tohto domu by mali byť tichým svedkom zrodu viacerých divadelných hier Ivana Stodolu, hoci to pamätná tabuľa z nepochopiteľných dôvodov neuvádza. V čase, keď sa sem nasťahoval, bol totiž známou osobnosťou nielen v lekárskych, politických, no najmä v literárnych kruhoch. Keď prišiel do Bratislavy, mal za sebou premiéry takých komediálnych hier, ako boli Náš pán minister (1926), Čaj u pána senátora (1929), ale i drám Bačova žena (1928), Posledná symfónia (1930), Svätopluk (1931) i premiéru dnes už legendárnej „satiry na falošne chápaný humanizmus“ Jožko Púčik a jeho kariéra (1931), z filmového prepisu známu pod názvom Statočný zlodej. S neokrôchanou mocou si to chcel rozdať a vysmiať sa z jej malomeštiactva aj v čase bratislavského pobytu. Urobil tak v komédiách Veľkomožná pani (1938), Keď jubilant plače (1941) a Mravci a svrčkovia (1943). Všetky boli aj dobre rozpoznateľnými podobenstvami na totalitné spoločenské zriadenie a jeho mocenské praktiky.
Osud Slovenska počas vojny ani po nej Stodolovi nebol ľahostajný. Preto napísal drámu s námetom zo Slovenského povstania 1848/49 Marína Havranová (1941). Po oslobodení bol prvým slovenským literátom, čo reagoval na ešte veľmi čerstvé udalosti zo Slovenského národného povstania. Urobil tak v alegorickej dráme Básnik a smrť (1946). V Bratislave ešte stačil napísať hru Kde bolo, tam bolo (1947), no jej posolstvo sa stratilo v narastajúcom mocenskom virvare, ktorý vyvrcholil vo februári 1948. Po historickej hre Ján Pankrác (1948) si spisovateľa všimli predstavitelia novej moci a rozhodli, že Stodolu treba raz a navždy odpratať, veď večne rýpe do každej moci. Vymysleli obvinenie z nezodpovedného narábania so štátnymi financiami v Štátnom zdravotníckom ústave, kde zastával zodpovednú funkciu, a šupli ho do väzenia. Neoprávnenosť obvinenia bola však taká do očí bijúca, že po dvoch rokoch ho prepustili. No nie odvolaním obvinenia a rozsudku, ale na amnestiu. Zámer bol však naplnený. Jeden z našich najväčších dramatických talentov bol umlčaný. Pred ním už bola len memoárová spisba, javisko mu vtedy uletelo do divadelného neba.
Na samom začiatku našej cesty za literárnymi pamiatkami Slovenska sme si povedali, že medzi ne patria i sochy a pomníky literárnym tvorcom, ktoré pripomínajú pôsobenie spisovateľa v národe. Bratislava ako hlavné mesto Slovenska má i takéto pamätníky. Typickým príkladom je monumentálny pomník Pavla Országha Hviezdoslava na Hviezdoslavovom námestí, ktorého autormi sú sochári Jozef Pospíšil a Vojtech Ihriský. Hoci Hviezdoslavov život a tvorba nikdy priamo nesúviseli s Bratislavou, čím nechceme povedať, že tu nikdy nebol, význam jeho osobnosti a básnického diela je nezastupiteľný. Takéto pamätníky potom obyčajne určia i pomenovanie ulice, námestia a iného verejného priestranstva podľa významnej osobnosti alebo udalosti.
V tomto zmysle môžeme spomenúť i pamätník zakladateľovi slovenského múzejníctva, vedcovi Andrejovi Kmeťovi na Kmeťovom námestí a pamätník národnému buditeľovi a obetavému osvetovému pracovníkovi v polovici minulého storočia Samuelovi Jurkovičovi v Rači a tiež pomník Štefanovi Markovi Daxnerovi, osnovateľovi Memoranda slovenského národa z júna 1861 na Daxnerovom námestí. Pamätnú tabuľu môžeme zaregistrovať aj na budove Slovenskej akadémie vied (SAV). Pripomína účinkovanie básnika, esejistu a novinára Laca Novomeského vo funkcii predsedu SAV v kritických rokoch 1950 a 1951.
Osobitnú históriu má pomník spisovateľa, klasika slovenskej literatúry Martina Kukučína od svetoznámeho juhoslovanského sochára Ivana Meštroviča, odhalený v máji roku 1984 v Medickej záhrade v Bratislave. Sochár vytvoril dielo ešte za spisovateľovho života, počas jeho umeleckého pôsobenia v Amerike. Správy o šľachetnom a obetavom lekárskom účinkovaní medzi juhoslovanskými prisťahovalcami v Južnej Amerike zapôsobili naň tak hlboko, že sa rozhodol sochársky stvárniť Kukučínovu podobu. A skutočne tak urobil. Hoci sa obaja umelci nikdy nestretli a sochár mal k dispozícii iba niekoľko portrétov spisovateľa, s obdivuhodnou intuíciou stvárnil Kukučína v sediacej polohe nad knihou ako veľkého mysliteľa a majstra umeleckého slova, pre ktorého boli bolesti sveta aj jeho bolesťou. Vyše pol storočia však trvalo, kým sa toto vzácne sochárske dielo dostalo na územie národa, ktorého syna spodobuje.
Mnohí slovenskí literárni tvorcovia v Bratislave študovali alebo pracovali ako profesori, redaktori, novinári, politickí pracovníci a verejní činitelia. Prirodzene, nemôžeme o všetkých miestach ich pobytu hovoriť ako o literárnych pamiatkach, sú súčasťou každodenného života. Neustály rytmus života na jednej strane prekrýva ich pamiatkovú hodnotu, na druhej strane ju neustále stupňuje. Typickým príkladom je bývalá budova Literárneho fondu na Štúrovej ulici č. 14. V druhej polovici minulého storočia sídlili v nej redakcie dvoch najvýznamnejších literárnych časopisov – Slovenských pohľadov a Kultúrneho života. Účinkovanie redakcie dnes už legendárneho týždenníka Kultúrny život, ktorý od polovice 60. rokov 20. storočia zdôrazňoval a prebojovával demokratické princípy usporiadania spoločnosti, pôvodne označovali dve pamätné tabule, no dnes už iba jedna. Na tej druhej, strhnutej, boli uvedené mená všetkých autorov, ktorí tomuto procesu napomáhali a presadzovali ho. Ale ako to už v histórii neraz býva, tak aj teraz výsledky zápasu si privlastnili celkom iní, vynachádzavejší a bezcharakternejší. A tí sa v menoslove na tabuli nenašli. Preto druhá tabuľa musela ísť zo steny dolu.
Rovnako by sme mohli vystopovať aj súkromné bratislavské byty už nežijúcich významných slovenských literárnych tvorcov, čo však nie je zatiaľ potrebné. Spravodlivý čas nám v budúcnosti iste všeličo pripomenie. •
foto: Ján Lacika, staré pohľadnice: zo zbierky Jána Hanušina
Tento článok bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Článok reprezentuje výlučne názor autora a fond nezodpovedá za jeho obsah.
