Dnešné pokračovanie budem venovať životu a tvorbe troch spisovateľov bohémov, ktorí majú spoločného menovateľa — do Bratislavy prišli z chudobných pomerov, ale vďaka talentu oslovili desaťtisíce čitateľov, a tak sa zaradili medzi dobre platených spisovateľov. Ich tvorba sa hodnotí rôzne — kým Jožo Nižnánsky písal predovšetkým pre široké vrstvy, tvorba Jána Hrušovského sa z pohľadu literárnej kritiky delila medzi nenáročných čitateľov i literárnych fajnšmekrov a Ján Smrek svojou vysoko kultivovanou poéziou oslovoval všetkých bez rozdielu vzdelania i spoločenského postavenia.
Jožo Nižnánsky
Do Bratislavy prišiel v roku 1922 študovať právo, štúdium však prerušil a dal sa na novinárčinu. Krátko pracoval v denníku Slovák, potom prešiel do Slovenskej politiky, kde sa zoznámil s Jánom Hrušovským, ktorý ho uviedol do bohémskej Bratislavy. V roku 1928 vydal básnickú zbierku Medzi nebom a zemou, ktorú literárna kritika prijala priaznivo.
Obrat v jeho tvorbe nastal začiatkom 30. rokov. Slovenské novinárstvo bolo v hlbokej kríze, noviny len živorili a pre nízky náklad im hrozil zánik. Slovenská politika nebola výnimkou, jej náklad sa pohyboval okolo 2 000 výtlačkov. František Votruba prišiel s nápadom, aby noviny uverejňovali romány na pokračovanie, ale také romány, ktoré by pritiahli slovenského čitateľa. Jožo Nižnánsky navrhol, aby uverejňovali román o krvavej grófke Alžbete Báthoryovej, pretože aj on by si takú knihu rád prečítal. A vtedy František Votruba navrhol, aby román o čachtickej pani napísal Nižnánsky sám, na čo v roku 1970 spomínal: „Ohromilo ma to, zatočila sa mi hlava. Pri vtedajšom veselom, dosť bohémskom spôsobe života, ani vo sne by som nebol pomýšľal napísať také rozsiahle dielo, vyžadujúce toľko odriekania, disciplíny a času. Ale po krátkom rozmýšľaní a váhaní som oznámil redakcii, že Čachtickú paniu napíšem. Veď nešlo iba o obyčajné napísanie románu, išlo o záchranu našej Slovenskej politiky.“
Jožo Nižnánsky sa stal autorom historických románov úplne náhodou. Viedla ho k tomu predovšetkým snaha zachrániť noviny, v ktorých pracoval, nie spisovateľské ambície. Nikto však nedúfal v taký ohromný úspech tohto projektu. Prvé pokračovanie Čachtickej panej vyšlo 12. apríla 1931 a náklad Slovenskej politiky z počiatočných 2 000 stúpol zakrátko na neuveriteľných 40 000 výtlačkov. Noviny sa dobre predávali, ale Nižnánsky zatiaľ nezbohatol. Vysoké príjmy mu zaručilo až knižné vydanie románu v roku 1933. A aj keď román lámal podľa predaných výtlačkov všetky slovenské rekordy, autora nešetrila ani kritika, ani kolegovia. Vyčítali mu najmä voľné narábanie s historickými faktami, prílišnú sentimentalitu a nadbiehanie vkusu širokých čitateľských vrstiev, neživé vyumelkované postavy.
Nižnánsky sa však nedal odradiť, zacítil úspech a vedel, že historickými románmi dokáže si získať veľkú popularitu i slušné finančné zabezpečenie. Za necelé desaťročie priam vychrlil viacero rozsiahlych kníh – Dobrodružstvá Mórica Beňovského, Cholera, prvý slovenský horor Spišské tajomstvo, inšpirovaný Mikszáthovou prózou Mátoha v Ľubovni, román o nesmrteľnej láske Omara k Fatime Studňa lásky, Krásnu Hedvigu a pokračovanie Čachtickej pani, román Žena dvoch mužov. O svojich historických románoch povedal: „Vôbec ma netrápilo, či vyhoviem histórii alebo literatúre, čiže literárnym kritikom. Mal som pred očami iba svojich nádejných čitateľov a predovšetkým im som sa usiloval vyhovieť. Vyhovujúc čitateľom, nemohol som vyhovieť literárnym kritikom.“
V písaní historických románov na pokračovanie konkurovali Nižnánskemu Ján Hrušovský a Emo Bohúň. Neboli to však sokovia, ale praví žičliví priatelia, ktorí si navzájom pomáhali a dávali si aj tipy na jednotlivé témy. A ako príslušníci bratislavskej bohémy žili veselým životom a uzatvárali aj takéto stávky:
Ak do 22. februára roku 1933 nenapíšem román, zaväzujem sa zaplatiť desať litrov najlepšieho vína a zniesť slávnostne v čím väčšej spoločnosti dve poriadne zauchá, ktoré mi vlastnoručne dá Jožo Nižnánsky alebo Frico Motoška. Ak román napíšem, zaplatí 10 litrov Jožo Nižnánsky.
V Bratislave 22. novembra 1932, Emo Bohúň, v. r.
Nevedno, ako sa táto stávka skončila, isté však je, že Emo Bohúň v roku 1933 žiadny román nepublikoval. Jožo Nižnánsky bol pracovitejší. V tomto roku uverejnil už spomenutý román Dobrodružstvá Mórica Beňovského a zbieral zároveň materiál na svoj kritikou najvyššie hodnotený román Cholera o roľníckom povstaní na východnom Slovensku v roku 1831.
Začiatkom tridsiatych rokov sa Nižnánskeho spisovateľská dráha začína a na ich konci sa nečakane končí. V roku 1937 mu vychádzajú knižne romány Žena dvoch mužov a Právo prvej noci, potom pero Joža Nižnánskeho nečakane na dlhé roky vyschlo.
Asi to súviselo s celkovou tvorivou vyčerpanosťou. Veď napísať v priebehu pár rokov desať románov, z ktorých každý v knižnom vydaní mal niekoľko zväzkov, to bol úctyhodný výkon. Okrem toho na Nižnánskeho pravdepodobne pôsobil psychický stres, veď noviny vychádzali každý deň a on bez odpočinku musel do nich pripraviť ďalšie pokračovanie.
Ján Hrušovský
Už som spomenul, že dobrým priateľom Joža Nižnánskeho bol Ján Hrušovský. Ich životné príbehy i literárne dielo majú veľa spoločných čŕt, obidvom v žilách prúdila bohémska krv a presadili sa písaním tzv. ľudových románov pre široké masy.
Ján Hrušovský prišiel do Bratislavy krátko po prevrate a pracoval v Slovenskej tlačovej kancelárii. Na rok síce ešte odišiel ešte do Talianska, kde bol tlačový pridelenec na československom veľvyslanectve v Ríme.
Krátko po návrate do Bratislavy napísal dve zbierky poviedok z talianskeho prostredia Pompiliova madona a Dolorosa a neskôr dva romány z druhej svetove vojny Muž s protézou a Peter Pavel na prahu nového veku. Všetko to boli ambiciózne prózy, ktoré vydobyli Jánovi Hrušovskému popredné miesto v slovenskej literatúre. Ale len z literatúry sa ani v tých časoch, samozrejme, nedalo vyžiť, a tak Ján Hrušovský pracoval ako mnohí jeho spisovateľskí kolegovia v novinách – najskôr v Slovenskom denníku a potom v Slovenskej politike. Jeho nadriadení vycítili veľký rozprávačský talent a po Nižnánskeho Čachtickej pani vstúpil dobrodružnými románmi na stránky novín aj Ján Hrušovský. Aj on si najprv vybral mimoriadne atraktívnu postavu našich dejín, Juraja Jánošíka. Široké čitateľské masy reagovali na Jánošíka rovnako ako aj na tvorbu Joža Nižnánskeho pozitívne, a tak obidvaja spisovatelia sa pustili do písania ďalších dobrodružných románov. Ján Hrušovský napísal v krátkom čase do Slovenskej politiky a Slovenského denníka romány na pokračovanie s historickou, detektívnou a exotickou tematikou. Zrodili sa diela František Ferdinand, Dráma na ostrove, Verný hrdina, Neuveriteľný prípad Dr. Gallusa a Prízrak. Romány písal neraz súbežne dva naraz pre dvojo novín a stalo sa mu, ako spomínal v autobiografickej knihe Umelci a bohémi, že pri písaní vo vieške posilnený dobrým vínkom poplietol si kuruckého generála s následníkom trónu Ferdinandom, a tak to vyšlo na druhý deň aj v novinách. Spôsobilo to riadny zmätok a dostal aj vynadané od šéfredaktorov.
Knižné vydania románov mohli zabezpečiť Hrušovskému bezstarostný život. Lenže život bohémy bol finančne náročný, Hrušovský rád hostil priateľov, a tak nečudo, že sa raz vybral za Jozefom Kállayom, aby mu požičal dvetisíc korún. Kállay, pretože očakával, že Hrušovský pôžičku nikdy nevráti, navrhol kompromis. Požičia mu len tisíc korún, a tak príde len o tisíc korún, a zasa Hrušovský získa tisíc korún. Obdivaja boli s obchodom spokojní.
Ján Smrek
Kým Jožo Nižnánsky a Ján Hrušovský museli zľaviť z nárokov na svoju tvorbu, Smrek nerobil kompromisy a dá sa povedať, že každá jeho báseň, každý jeho verš patrí k trvalým hodnotám slovenskej literatúry. Do Bratislavy prišiel ako chudobný chlapec študovať teológiu, ktorú po šiestich semestroch zanechal a krátko pracoval ako redaktor v Slovenskom denníku. Jeho prvé básnické zbierky Odsúdený k večitej žízni i Cválajúce dni boli veľmi úspešné a priniesli mu nielen kladné hodnotenie kritiky, ale aj slušný čitateľský úspech.
V Bratislave sa však Ján Smrek dlho nezdržal, pretože už v roku 1925 sa presťahoval do Martina, kde pracoval v redakcii Národných novín, neskôr prijal ponuku usadiť sa v Prahe, kde už pred tým redigoval v Mazáčovom vydavateľstve Edíciu mladých slovenských autorov (EMSA). Od roku 1930 Smrek v Prahe vydával aj veľmi úspešný slovenský literárny časopis Elán a stále udržiaval vrelé styky s bratislavskou bohémou.
Po rozpade Česko-Slovenska sa Smrek aj s Elánom, ktorý sa stal oficiálnym časopisom Spolku slovenských spisovateľov, presťahoval do Bratislavy. Elán bol vtedy predovšetkým tribúnou demokratických myšlienok a tvorby umelcov, ktorí sa nestotožňovali s vtedajším režimom – na jeho stránkach publikovali verše Laco Novomeský, Ján Poničan, Ján Kostra, Pavol Horov i mladí nadrealisti, literárne kritiky písali Michal Chorváth, Milan Pišút a Andrej Mráz.
Neprestával tvoriť ani samotný Ján Smrek, len jeho tvorba začala naberať iný kurz. Už to neboli ľúbostné verše, poézia plná optimizmu, do veršov sa začali vkrádať prvky bôľu, pesimizmu i hrôzy pred kataklizmou ľudstva. Svoju poéziu publikoval na stránkach Elánu, ale mnoho básní zostávalo ukrytých v priečinku písacieho stola. Tie väčšinou Ján Smrek recitoval v momente náhlej inšpirácie v kruhu svojich najbližších, ktorí ich zapisovali. Väčšinu z týchto básní vydal Smrek až po vojne v básnickej zbierke Studňa.
Snaha obnoviť tradície bratislavskej bohémy
Po vojne sa mnohí predstavitelia bratislavskej bohémy dostali do nemilosti nového režimu. Krátko vo vyšetrovacej väzbe sa na základe falošného udania ocitol Jožo Nižnánsky, Ján Hrušovský bol za niektoré články počas vojny postavený pred súd, ale ho oslobodili, Jánovi Smrekovi zastavili časopis Elán. Presadzovalo sa socialistickorealistické umenie, ktorého kritériá títo spisovatelia nespĺňali a ani nechceli spĺňať. V 50. rokoch minulého storočia Ján Smrek mohol publikovať len preklady a poéziu pre deti. Až na prelome 50. a 60. rokoch sa začali napĺňať edičné plány románmi Joža Nižnánskeho, Jána Hrušovského i poéziou Jána Smreka, a to s veľkým čitateľským úspechom. Ale stará Bratislava strácala nielen svoje čaro, strácala sa aj sama so svojimi nezameniteľnými kaviarňami a vieškami, mizla pod buldozérmi demolačných čiat.
Koncom osemdesiatych rokov chcel zašlú slávu bratislavskej bohémy pripomenúť spisovateľ, novinár a organizátor kultúrneho života Drahoslav Machala. V kaviarni Luxor, v symbole smrekovskej bohémy, vytvoril muzeálny kútik, kde boli reliéfy Jána Smreka, Laca Novomeského, Alexandra Matušku, Vladimíra Clementisa a Iľju Erenburga s rôznymi pamiatkovými predmetmi. Chcel, aby sa tu podľa vzoru bohémy stretávala nastupujúca generácia spisovateľov, novinárov a kultúrnych pracovníkov. Pripomienka bratislavskej bohémy však v jej bašte nemala dlhé trvanie. Luxorka bola krátko po roku 1989 sprivatizovaná a Drahoslav Machala preniesol reliéfy a exponáty do náhradného priestoru, do viechy na trhovisku na Jedlíkovej ulici, ktorú jej majitelia nazvali podľa obľúbeného hostinca Tida Jozefa Gašpara, Zlatá fantázia. Ale aj táto pripomienka bratislavskej bohémy už zanikla. •
foto: Ján Lacika, staré pohľadnice: zo zbierky Jána Hanušina
Tento článok bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Článok reprezentuje výlučne názor autora a fond nezodpovedá za jeho obsah.
