Koniec prvej svetovej vojny a vznik Česko-Slovenskej republiky znamenal aj napriek určitým nedostatkom významný pokrok v politickom, sociálnom i kultúrnom živote slovenského národa. Zmena sa prejavila aj v literatúre, žijúci klasici dostali možnosť slobodne publikovať a na literárnom poli sa objavilo mnoho nádejných debutujúcich autorov z mladej generácie. Stalo sa aj niečo do tých čias nevídané. Väčšina slovenských spisovateľov, ktorá dovtedy doslova živorila a literárnu tvorbu brala ako poslanie, službu národu, sa dočkala aj finančného ohodnotenia. Za svoje diela už autori dostávali slušné honoráre, obsadzovali spoločensky prestížne i finančne slušne platené miesta v štátnej službe i v novinách.
Mnohí sa vybrali do Bratislavy, ktorá sa stala neoficiálne hlavným mestom Slovenska. Sem sa presídlili spisovatelia a novinári rôznych názorov, rôzneho politického presvedčenia i umeleckého smerovania, ale napriek tejto rôznorodosti dokázali nájsť spoločnú reč či už v bratislavských vieškach, reštauráciách, kaviarňach i v nočných podnikoch. Mohli uplatniť svoje vzdelanie, svoj talent, a tak nečudo, že si mohli dovoliť žiť na podstatne vyššej nohe ako ich predchodcovia. A keďže boli väčšinou aj veľmi vtipní, zábavní a vzdelaní, našli si veľa priaznivcov aj u majetných ľudí, ktorí ich výstrelky radi podporovali, dnes by sme povedali, sponzorovali. Vytvorila sa zaujímavá societa, ktorej prischla nálepka bratislavská bohéma.
O jej živote, spôsoboch, ale aj o tvorbe kolujú dnes celé legendy. Jej osud je v mnohom podobný osudu mesta, v ktorom pôsobila. Krásne malebné mesto s čarovnými historickými uličkami s nezameniteľným koloritom, pre ktoré epiteton constans „krásavica na Dunaji“ nebolo v dvadsiatych, tridsiatych či štyridsiatych rokoch minulého storočia prázdnou poklonou, odišlo do nenávratna. Odišlo rovnako ako aj veselá skupina mladých slovenských literátov, novinárov, výtvarníkov, hercov, ktorí vtláčali pečať slovenskosti tomuto mestu. Skupina slovenských bohémov odišla do nenávratna, ale nie do zabudnutia. Aj keď jej predstavitelia už nie sú medzi nami a pamätníci tiež pomaly opúšťajú naše rady, predsa sa zachovali spomienky na toto originálne spoločenstvo bratislavských tvorivých pracovníkov.
Skúsme sa preto v Túrach do literatúry vrátiť do čias prvej polovice dvadsiateho storočia, do čias, keď spisovateľov pri priateľských posedeniach nerozdeľoval rôzny politický názor, príslušnosť k umeleckému smeru, ale práve naopak, spájala ich stavovská hrdosť k svojmu umeleckému talentu.
Kto bol vlastne bohém?
Keby sme urobili anketu na túto otázku, určite by sa názory značne líšili. Mnohí ľudia spájajú svoju predstavu bohéma s človekom, ktorý žije veselým životom na pokraji spoločnosti, má síce talent, ale hlboko do vrecka a konzervatívna malomeštiacka spoločnosť nechápe hodnoty jeho umenia. Keďže slovo „bohém“ je francúzskeho pôvodu, zalistujem teraz vo francúzskom slovníku Larousse. V hesle „bohéme“sa píše:
„Spoločenstvo umelcov alebo spisovateľov, ktorí žijú zo dňa na deň bez pravidiel; spôsob života tohto spoločenstva; kto vedie bezstarostný a neusporiadaný život.“
Pri slove bohém nám možno prídu na um francúzski prekliati básnici či maliari impresionisti, zväčša pochopení a uznaní až po smrti. Lenže takisto ako sa slovenský nadrealizmus líši od francúzskeho surrealizmu, tak sa aj slovenská bohéma odlišuje od bohéme française. Slovenský bohém bol človek nesmierne spoločenský, vtipný, vyberaných spôsobov, umelecky činný. Dalo by sa povedať, že patril medzi spoločenskú smotánku. Jeden z najvýraznejších predstaviteľov bratislavskej bohémy Tido Jozef Gašpar ho charakterizoval takto:
„Pozdával sa mi dobre situovaný človek, ktorý má vyhovujúcu existenčnú postať. Bol hmotne nezávislý. Ale najkrajším doplnením toho, čím disponoval, bola jeho elegancia srdca a noblesa duše. Vedel pekne žiť. Práve týmto veľkým umením, ktorému Francúzi vravia ,savoir vivre´, odlišoval sa od jednotvárnej malomeštiackej egality. V tejto odlišnosti, v týchto srdečných formách spoločenskej kultúry bolo čaro panského bohémstva. Nepoznal mimikrovské prispôsobovanie sa hrubostiam času. Ani chameleónske premeny farieb podľa potreby prostredia. Neznižoval sa k nevkusnostiam, nezastieral a nemaskoval svoj životný lesk. Všade zostával ružovým gavalierom. Vždy milý pán. Pravda, toto slovo by znamenalo starý spoločenský formalizmus, keby uňho to, čo v skutočnosti označuje, nebolo v úplnom súlade s jeho vnútorným obsahom – s pravou bonhomiou.
Moje bohémstvo sa javilo práve v dôslednom odlišovaní od sivých a fádnych spoločenských obyčají. Usiloval som sa byť nielen elegantný v chovaní, ale i ľudský a príjemný. Nielen dekoratívny, ale i zábavný cenný spoločník.“
Kto však bol bohémom? Bol to každý spisovateľ, každý umelec? Koľko ľudí, toľko názorov. Jeden z predstaviteľov bratislavskej bohémy spisovateľ Ján Hrušovský v rozhlasovom rozhovore roku 1970 bohémsku spoločnosť vymedzil takto:
„Musím zvlášť podčiarknuť, že ústrednou postavou tejto dnes už legendárnej bratislavskej bohémy bol nadaný spisovateľ Tido J. Gašpar. Vedľa svojej usilovnej spisovateľskej činnosti, výborný spevák, pohotový orátor, debatér a humorom sršiaci spoločník. Veľkú a vcelku kladnú úlohu v tejto bohémskej societe zahrali dnes už bohužiaľ nežijúci umelci Janko Alexy, Emo Bohúň, Ivan Žabota, Gusto Mallý, Fricko Motoška, istý čas aj Miloš Bazovský. Z dnes ešte žijúcich Janko Smrek, Emil B. Lukáč, taktiež aj vynikajúci novinári Karol Hušek, Dr. František Kalaš, Relo Styk, zo zosnulých novinárov Sveto Kresák, ďalej skvelý prekladateľ severských románov Karol Rypáček a napokon aj moja maličkosť. Nuž, musím povedať, že to boli zaujímavé, bohatierske časy. Plné priateľskej družby a dobrej pohody, a keď si na ne spomínam, sluší sa poznamenať, že to bol nezabudnuteľný Emko Bohúň, ktorého prednosťou bolo vysliediť, pod ktorou vieškou merajú najlepšie víno a tak sme sa tam potom zhromažďovali.“
Tých bohémov v umeleckom živote Bratislavy bolo podstatne viac, ako vymenoval v roku 1970 Ján Hrušovský. Miestom, kde sa stretávali umelci a bohémi, boli kaviarne a viešky. V Bratislave ich bolo požehnane a príslušníci múz v nich vášnivo debatovali o umení. Pre niektorých spisovateľov bola kaviareň pracovňou, pre novinárov zase redakčnou miestnosťou. Pamätníci dodnes spomínajú, ako vídavali Emila Boleslava Lukáča v Štefánke, Jána Smreka v Luxorke, Mila Urbana v Redute alebo v Astorke. Emo Bohúň sedával často v Savoyke či Carltone, dokonca ako spomínala jeho švagriná Helena Bohúňová, mal papier na listy aj obálky, na ktorých bolo vytlačené EMO BOHÚŇ – HOTEL CARLTON – BRATISLAVA.
Prítomnosť spisovateľov dodávala kaviarni zvláštnu atmosféru, preto ich majitelia si považovali za česť, ak niektorý spisovateľ si zvolil práve ich podnik za svoj hlavný stan. Kaviarenské prostredie rozhodne nebolo miestom bohapustých pitiek, ale miestom, kde umelci diskutovali, vymieňali si nápady, politizovali na slušnej úrovni, rešpektujúc názor oponenta. A nebyť tohto družného prostredia, možno by viaceré dominantné diela slovenskej literatúry ani nevznikli. Novinár Gabriel Rapoš v rozhovore pre Slovenský rozhlas v roku 1989 spomínal:
„Luxorka bola, tak by som povedal, literárna burza. Sem chodili autori s myšlienkami alebo už s rukopismi a sem chodili aj redaktori so záujmom a s dopytom. No a okrem tejto burzy rukopisov tu bola aj taká diskusná tribúna. Keď prišiel nejaký hosť-literát, tak si ho už došikovali, aby ovoňal atmosféru, aby sa porozprával, najmä keď chodili niektorí zahraniční spisovatelia.
No a okrem týchto dravých diskusií boli aj diskusie hravé, vymýšľali sa všelijaké vtipy, ktoré potom Smrek uverejnil v Eláne, vymýšľali sa hry, prekárali sa navzájom spisovatelia, no proste bola to taká atmosféra ozajstnej bohémy.“
Novinár Gabriel Rapoš mi spomínal, že mu Ján Smrek v kaviarni nadiktoval takmer celé básnické zbierky Hostinu a Studňu. V kaviarni vznikla aj báseň Bacardi – tento rozhorčený výkrik básnika, táto neobyčajná metafora túžby po pokoji a mieri.
„Táto báseň vznikla, keď jeden z našich priateľov prišiel zo Španielska a doniesol fľašu Bacardi, ktorú sme potom spolu otvorili v Cercli, a tam začal mi Smrek túto báseň diktovať. To bola taká čudná atmosféra, neviem, či to bolo po nálete, ale boli sme v takej dosť depresívnej nálade a táto báseň nás nejako tak naozaj iluminovala a tak nás povzbudila, že nám pri všetkých svojich pesimistických tónoch dodala toľko optimizmu, že vždy sa k nej vraciam, keď mi je tak smutno, a keď si na Jána Smreka spomínam.“
Ani nebude dobre na svete,
kým ruky, ktoré plnia náboje,
nenavrátia sa ku plneniu fliaš.
Prečo má tiecť len krv?
Nech tečú nápoje!
Nech miesto hromobitia kanónov
znie krotký cengot čiaš.
Bohém Emo Bohúň
Bratislavské kaviarne a viechy, v ktorých sa bohéma stretávala, boli tým najdemokratickejším prostredím. Sem chodieval aj Tido Gašpar, a to aj keď sa za Slovenskej republiky stal veľkým potentátom, pod vieškou si rozumeli aj komunisti Vlado Clementis či Laco Novomeský a františkán Rudolf Dilong i voľnomyšlienkár Emo Bohúň, autori umelecky náročných románov ako Milo Urban so spisovateľom dobrodružných pútavých románov pre široké ľudové vrstvy Jožom Nižnánskym. Ale kto bol typický bratislavský bohém? Osobne si myslím, že zo spisovateľskej obce najreprezentatívnejší bohémi boli Tido Jozef Gašpar a Emo Bohúň.
Ružomberský rodák Emo Bohúň prišiel do Bratislavy v polovici dvadsiatych rokov a hneď zapadol do víru umeleckospoločenského života. Pôsobil v rôznych novinách, písal vtedy obľúbené historické romány na pokračovanie, prekladal z maďarčiny. Veľmi slušne zarábal, ale ešte ľahšie utrácal. Jeho život bol neraz ako sínusoida, raz hore a raz dole. O jeho bohémskom živote sa zachovalo niekoľko vtipných historiek, ktoré veľmi rád rozširoval a bavil nimi spoločnosť pri kaviarenskom stole. Rád hovoril o svojom konflikte s bohatým statkárom a politikom Kornelom Stodolom. Neustále v príbehu niečo menil, niečo pridal, potom aj ubral, ale v každom prípade to bola príhoda, ktorá neraz rozveselila jeho priateľov a obdivovateľov.
Emo Bohúň sa raz dostal do finančných suchôt, ani honoráre mu nedokázali pokryť jeho náročný spoločenský život. Možno mal aj tvorivú krízu, a tak mu dobre padla ponuka majiteľa hotela Carlton, aby prekladal a jazykovo opravoval jedálne lístky. Keď sa to dozvedel Kornel Stodola, s ktorým sa kedysi dostal do sporu, čo bolo pri Bohúňovej zmierlivej povahe dosť výnimočné, začal šíriť po bratislavských kaviarňach, ako sa asi musí cítiť ten labužník a gurmán Emo Bohúň, keď prekladá také dobroty v reštaurácii hotela Carlton, ako mu len slinky tečú, a nemôže si dovoliť tie lahôdky ani ovoňať. Po čase sa Bohúň dostal k peniazom a vydával humoristický časopis. Vtedy statkár Kornel Stodola dostal hlavnú cenu na Dunajských trhoch za pár vyšľachtených maďarských volov. Odfotografoval sa medzi dvoma volmi a fotografiu provokatívne poslal do časopisu, aby ju uverejnili.
Emo Bohúň skutočne fotografiu uverejnil, dokonca na titulnej strane s týmto textom: „Hlavnú cenu na Dunajských trhoch dostal statkár Kornel Stodola za tento pár vyšľachtených volov. Na fotografii krížikom je označený Kornel Stodola.“ Kornel Stodola sa stal terčom výsmechu, tak Ema Bohúňa zažaloval. Sudca po posúdení dôkazového materiálu, čiže novinovej strany, na ktorej boli vyfotografovaní len Kornel Stodola a dva voly, ledva zadržiavajúc smiech, rozhodol: „Redaktor Emo Bohúň si splnil svoju povinnosť. Aby nedošlo k omylu, označil pána Stodolu krížikom. A keďže krížikom je označený skutočne pán Stodola, žaloba sa ako bezpredmetná zamieta!“
(pokračovanie v ďalšom čísle)
foto: Ján Lacika, staré pohľadnice: zo zbierky Jána Hanušina
Tento článok bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Článok reprezentuje výlučne názor autora a fond nezodpovedá za jeho obsah.
