Nasledujúci ročník časopisu Krásy Slovenska vydávaného Klubom československých turistov a editorom Milošom Janoškom sa síce začal meškaním prvého čísla (z dôvodu problémov v tlačiarni), avšak časopis sa opäť kvalitatívne posunul o stupienok vyššie. Začal vychádzať na kriedovom papieri s väčším počtom obrázkov a vylepšenou grafickou úpravou. Zaujímavosťou ročníka s desiatimi číslami bolo, že ako prvé vyšlo propagačné číslo s 18 stranami a ako druhé rozšírené číslo so 48 stranami. Ďalšie čísla už mali 32 strán a vyváženú obsahovú štruktúru.
Takmer každé číslo sa začínalo básňou oslavujúcou niektorý z tatranských štítov (Kriváň, Ľadový štít, atď.) alebo prírodu ako takú. Úvodná báseň dvojčísla 5-6 sa však napríklad venovala Spišskému hradu. Na celom ročníku je zaujímavý fakt, že redakcia v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi zamerala väčšiu pozornosť na kultúrno-historické pamiatky. Okrem Spišského hradu a pamiatok v jeho okolí, ktoré sú dnes zapísané do Zoznamu svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO, dostal veľký priestor hrad v Liptovskom Hrádku a Oravský hrad. Ten s pôdorysom a množstvom obrázkov čitateľom predstavili dokonca na 16 stranách. Objavili sa aj príspevky o kostoloch a v prípade Haluzického kostola na Považí zaujala aj nádherná maketa Haluzickej strže s ruinami kostola. Podrobný opis interiéru dreveného kostola v Hronseku zase prezentoval zručnosť tesárskych majstrov a staré umenie.
Téma Tatier síce opäť dominovala celému ročníku, a tak sa v jednotlivých číslach objavili aj príspevky s lyžiarskou a turistickou problematikou. Najbohatšie zastúpené však tentoraz neboli Vysoké Tatry, ale Nízke Tatry. Z pestrej palety nízkotatranských lokalít spomenieme aspoň Stanišovskú jaskyňu, Korytnicu, Demänovskú dolinu, Vyšnú Bocu, Ďumbier, Svätý Ján a Sinú. Turistickou témou číslo jeden bolo otvorenie Štefánikovej útulne pod Ďumbierom. Podľa časopisu sa na tejto slávnosti zišlo 9. septembra 1928 vyše tisíc ľudí. Stretnutie bolo oslavou nielen nadšenia mnohých turistov, ktorí pomáhali pri stavbe, ale aj poklonou majestátnemu Ďumbieru. V uvítacej reči Viliama Paulínyho to zaznelo viackrát: „Vábny je náš starý Ďumbier, i keď sa smeje, i keď sa hnevá. Keď sa naozaj zachmúri a rozfuní, vtedy je najlepšie zaliezť do bezpečia a vyčkať, kým sa jeho hnev utíši. A aký je krásny a dobrý hneď za tým, ako sa poumýval, učesal a vybúril. Vtedy aj ostatné vrcholy rozfúknu oblak, akoby si boli vedomé, že najkrajší a najpútavejší pohľad na ne je z Ďumbiera.”
Tento ročník časopisu sa zameral aj na slovenský národopis. Svedčí o tom príspevok Krojové bohatstvo pod Tatrami, v ktorom autor predstavil ľudové tradície, kroje, výšivky a vzory od Východnej po Tatranskú Javorinu. Slovesnú tvorbu vhodne ilustroval aj starý bača z Tatier, ktorý vyrozprával niekoľko povestí. Nezabudol však dodať, že „naše Tatry už nie sú také, aké bývali. Jednostaj sa tu mocú akísi turisti a cudzinci, ktorí narobili ciest, aj železnicu postavili a vraj akúsi drôtovú dráhu na končiar stavať sa chystajú. Teraz už aj ženy lezú po Tatrách, na doštičkách sa šmýkajú a nedajú pokoja”.
Dobre, že sa bača nedožil súčasnosti v Tatrách, lebo by určite zobral „bakuľu” a poriadne ňou vyobšíval niektorých „expertov” na rozvoj Vysokých Tatier za myšlienky, ktoré nedávno prezentovali v súvislosti s ich obnovou. Určite by zaplakal aj Mikuláš Petrikovich, ktorý v príspevku Naše pralesy napísal: „Príroda nerada strpí, aby sa do jej diela miešali ľudské ruky. Všetko, čo sa v pralese deje, deje sa prirodzene. Semeno padne na úrodnú hôrnu pôdu, vyklíči a vyrastie v silný strom. Tento, keď mu príde čas, buďto následkom hniloby, blesku alebo víchrov vyhynie a zrúti sa s veľkým rachotom na zem. Tu sa začne rozkladať a takto sa tvorí úrodná hôrna pôda, ktorá sa ďalej pripravuje pre vzrast nového rastlinstva. Teraz, keď sa aj naša vláda strojí založiť v našich slovenských Tatrách národný park, máme výhľad, že sa nám zachová hodný kus prenikavo krásneho, lebo prirodzeného pralesa. V ňom rastlinstvo a živočíšstvo môže nerušene a pokojne žiť a mrieť tak, ako mu to príroda predpísala.”
Dúfajme, že súčasná problematika obnovy a ďalšieho rozvoja Vysokých Tatier zohľadní aj takéto myšlienky, pretože úcta a pokora voči prírode by mali byť najzákladnejším vzťahom človeka k prostrediu. Tento postoj pritom vôbec nemusí negovať viaceré ľudské aktivity napríklad v cestovnom ruchu, ba práve naopak. Existencia tatranskej prírody v porovnaní s alpskou krajinou je jedinečná v tom, že nie je taká narušená. Tento fakt môže byť v budúcnosti rozhodujúci aj pre vyššiu návštevnosť Tatier západoeurópskou klientelou. Majestátna a čo najmenej porušená príroda v horách a kvalitné služby v predhorí sú najlepšou kombináciou a pozvánkou do Tatier.
